Narutova sestra 55 - Šok

Je to strašný pocit, keď človek nevie, či je živý, alebo mŕtvy. Je zmätený. Presne taký pocit mala teraz aj Nana. Cítila sa tak ... zle. Akoby sa vznášala. Vôbec necítila svoje telo! O chvíľu sa to však dalo všetko do poriadku.
Ležala na chrbte vo svojej posteli. Poznala tú vôňu, bola vo svojej izbe.
Pomaly rozlepila oči, ktoré mala tak dlho zavreté. Oslepilo ju Slnko, ktoré sa na ňu hnusne škerilo spoza okna.
Zanadávala.
Bolo ráno. Budík ukazoval niečo po siedmej. Asi polhodinu vnímala len svoje dýchanie a s otvorenými ústami čumela do blba. Zdalo sa jej všetko také iné. No bol to len hlúpy pocit.
Keď sa postavila, myslela si, že ju porazí. Ostrá bolesť jej udrela do pravej nohy. Mala ju v dlahe, alebo čo to vlastne bolo. Zrazu sa rozpamätala. Dom, Sasori, Orochimaru, krv, sneh,... Jej reakcia bola pokojná, vydýchla si. Avšak stále bola v kútiku duše nepokojná.
Po dosť dlhej chvíli sedenia na posteli sa znova skúsila postaviť. Beznádejne, noha ju vôbec neposlúchala.
Zrazu do jej izby vošiel Kakuzu. Držal v ruke pár papierov a ešte nejaké blbosti. Vzal si stoličku, ktorá bola zasunutá pri stole, a prisunul si ju k jej posteli.
„Prosím ťa, nezazeraj tak na mňa.“ prehovoril.
Nana mala výraz, ako totálny idiot. Potom sa však znova začala tváriť normálne.
„Vieš, Nana, čo sa ti stalo?“
„Viem.“
„Spravil som opatrenia a ošetril som ti rany.“
„Ďakujem.“
„A urobil som ti kompletné vyšetrenie.“ znova sa zahľadel do papierov. „Krvné testy sú už v poriadku, najprv si mala zvýšený cukor a tlak, ale už je to v norme.“
„Takže som v poriadku?“
„No, budeš sa liečiť pár týždňov, ale všetko by sa malo dať do poriadku.“
„A kedy môžem začať chodiť?“
„Keď sa to tak vezme, vlastne už hneď teraz. Rana sa ako-tak zacelila, ale nemali by nastať už žiadne komplikácie. Ale dávaj si pozor, nesmieš sa namáhať a preťažovať.“
„Dobre. A sú ostatní v poriadku? A čo Itachi?“
Dal papiere na kopu a položil ich na stôl, ktorý bol za ním.
„O tom som s tebou chcel tiež hovoriť.“
„Nebodaj sa mu niečo stalo?!“
„Nie, Itachi je v poriadku, má len pár škrabancov a odrenín. Fyzicky je mu dobre, ale ...“
„Ale?“
„No, ... psychicky je na tom horšie.“
„Stalo sa niečo?“
„Mala by si ísť za ním. Teraz ťa potrebuje.“
„Hneď idem za ním.“ povedala a začala sa stavať na nohy.
Vzala si saténový župan a postavila sa ľavú nohu. Pravú nechcela veľmi zaťažovať. Zamierila k dverám.
„Počkaj!“ povedal Kakuzu.
„Áno?“
„Sadni si ešte na chvíľu.“
Posadila sa.
„Tak spusť.“ vyzvala ho.
„Keď som ťa vyšetroval, niečo som objavil.“
„Čo?“ spýtala sa už trochu nervóznejšie.
„Nevšimla si si v poslednom čase na sebe nejaké zmeny?“
„Aké zmeny?“
„Akékoľvek.“
Začala tuho premýšľať.
„Áno, môj žalúdok skoro každé ráno štrajkuje.“
„Čomu to prisudzuješ?“
„Kakuzu, prestaň ma už toľko naťahovať a povedz mi to.“
„Ty to vážne nevieš?“ spýtal sa.
Nana naňho hodila nechápavý pohľad a zamračila sa.
„Si tehotná.“
Nastalo ticho. Také, že bolo počuť takmer všetko. Nana skoro ani nedýchala. Neverila tomu.
„Eh, prepáč, asi som zle rozumela.“ povedala rozrušene. „Počula som, že som tehotná.“ zasmiala sa.
„Nie, rozumela si dobre. Si tehotná.“
Z tváre jej zmizol úsmev a roztriasla sa. Stále tomu neverila. Až po chvíli sa jej tie slová doslova vryli pod kožu. Áno, je to tak. Nosí pod srdcom dieťa.
„Si asi v druhom mesiaci.“
Nana naňho len pozerala. Ani nežmurkla. Bola v šoku. Ona je tehotná. Je TEHOTNÁ! Ona!
Vôbec nevedela, čo má povedať a ako má reagovať.
„Preto ti býva ráno zle, preto máš inú chuť do jedla, preto vieš zjesť aj vagón jedla. Ty si to vážne nevedela?“
Pokrútila hlavou, že nie.
„Na,“ podal jej čosi.
Bol to tehotenský test.
„Urob si ho, pre istotu. Ja som si úplne istý, že čakáš dieťa, ale keď mi neveríš, presvedč sa sama.“
Sklopila zrak. Mal pravdu. Mala takmer všetky príznaky.
„Itachi .... on ... on to vie?“
„Nie, taký hlúpy nie som. Povedz mu to sama, keď budeš pripravená.“
Priložila si dlaň na brucho. Čoskoro sa jej obavy rozplynuli. Zahnal ich pocit šťastia, ktorý ju zaplavil. Usmiala sa.
„Ja čakám dieťa.“ zašepkala.
„Gratulujem.“ usmial sa tiež.