Tak o mňa bojuj - Iba škádlenie? 09

Tak je tu nový diel a ja sa chcem veľmi poďakovať tým, ktorí mi k minulému dielu nechali komentáre. Ani si neviete predstaviť ako ma potešili a bola som rada, že sa vám minulý diel páčil. O to viac dúfam, že ma za tento nezabijete. ^^
Enjoy!

Už bolo 23.21 hodín a ja som práve sedela na posteli osprchovaná, s mokrými vlasmi, umytými zubami a prezlečená v pyžame. V ruke som mala malé zrkadielko a prezerala som si modriny, ktoré som mala na tvári. Najviac ma zaujímal monokel pod okom. Bol nepríjemne tmavej farby, takmer čiernej.
Opäť som bola neskutočne šťastná, že mám takú bledú pokožku, takže nie je ani spoznať, že mám na tvári púder... dobre, že mám pokožku po mame.
Zaklapla som zrkadielko, zhasla veľké svetlo a ľahla si do postele. Prikryla som sa a keď som sa už chystala zhasnúť lampičku pri posteli, niekto zaklopal.

Vzdychla som si a ozvala sa:
„Áno? Ďalej.“ Otec to byť nemohol, on nikdy neklope a do mojej izby chodí iba s jedným úmyslom – zmlátiť ma. Neviem či si vôbec všimol ako ju mám zariadenú...
Dvere sa pomaly otvorili a vynorila sa v nich naša služobná Mizori.
„Hinata-sama, prosím prepáčte mi, že vás obťažujem takto neskoro, no niekto vám volá.“
„Mizori, prosím odkáž dotyčnému, že sa zajtra ozvem...“
„Um... ja by som rada, lenže on príšerne nalieha...“ Pozerala sa na mňa so strachom v očiach akoby sa bála, že bude potrestaná, za to, že mi prišla povedať, že mi niekto volá. Nuž, niet sa čo čudovať.
Môj otec je príšerne prísny aj k služobníctvu a často krát vyhadzuje služobné iba preto, že nepripravili včas raňajky. Úbohé, no je to tak. Samozrejme, kto by chcel pracovať pre takého tyrana, však? Nuž nájdu sa také a je ich naozaj dosť - o prácu u nás doma sa priam bijú, pretože otec platí služobným neskutočné peniaze.
Nuž, je zazobaný a lezie mu to na mozog. Stále iba peniaze... akoby ich už nebolo dosť. Ale pokojne nech ho tá jeho chamtivosť aj zabije. Aspoň by sa tým vyriešili všetky moje problémy... no, takmer všetky.

„Tak dobre. Idem hneď dole. Ďakujem, Mizori.“ Uklonila sa a okamžite bežala preč – myslím, že do kuchyne.
Vyliezla som z postele a práve keď som vychádzala z izby, videla som Mizori na poslednom schode bežať dolu. Nemala by takto bežať po schodoch – je to nebezpečné.
Začala som premýšľať kto mi môže o takomto čase volať. Z nepochopiteľných príčin mi prišiel na um Sasuke... to je smiešne.
Prečo by mi volal? To mi pripomenulo scénu, ktorá sa stala dnes večer.

Ja a Sasuke sme sa objímali keď nás tí dvaja – Naruto a Sakura – pozorovali. Bože, som taká úbohá.
Keď sme sa prestali objímať, povedala som mu iba:
„Prepáč,“ on im potom povedal, že ma odprevadí domov a tým sa aj predčasne skončilo naše dvojité rande.
Cestou ku mne domov sme mlčali a potom keď sme boli pri mojich dverách som sa mu iba poďakovala a šla dnu. On mi nič nepovedal, stále mlčal. Cez okno som potom sledovala ako odchádza.
Zastal, obzrel sa a uvidel ma ako stojím pri okne a sledujem ho. Okamžite som zastrela, ale videl ma.
Potom som celé červená šla do sprchy.

Vzala som telefón zo stolíka a sadla som si na pohovku.
„Áno?“ Ozvala som sa v očakávaní, kto mi volá.
„Hináta-chááán, takže je tvoja odpoveď áno? Vydáš sa za mňa?!“ A hneď sa začal neskutočne smiať na druhej strane telefónu.
„Čo chceš, ty kripel?“ Nevrlo som sa ozvala. On sa znova rozosmial. Kripel jeden kriplavý. Už len s ním som si potrebovala teraz krátiť čas.
„Si naozaj vtipná.“
„Dobre, skráť to. Čo chceš?“ Prestal sa smiať a povedal:
„Počul som, že chodíš so Sasukem.“ Povie.
„To pre teba nie je žiadna novinka. Už na oslave si vedel...“
„Nevedel som, že si vezmeš práve jeho.“ To tak.
„No a to bol dôvod toho, že mi voláš? Apropo, odkiaľ to vieš a prečo si sa ešte nevrátil do Suny?“
„Nie je to trocha veľa otázok?“ Zasmeje sa.
„Mám ti to hláskovať?“ Znova ten istý smiech a ja si v tej istej chvíli uvedomím, že sa usmievam. Pravú ruku si dám na ústa.

Mne sa to páči... škádliť sa s ním takto. Áno, je to príjemná zmena. Ku ostatným som iná - milšia... no k Daichimu som takáto, pretože... pretože mi ublížil. No, ak sa to tak dá klasifikovať... ale ak bolo to, že sa so Sasukem vezmeme dohodnuté už tak dávno, možno by bolo jedno keby som aj bola s Narutom – ak by som samozrejme vôbec bola, keďže on mal vždy plnú hlavu iba Sakury.
A toto je čo? Idem ho snáď obhajovať? Za chvíľu si budem ešte aj myslieť, že je dobrý človek.
„No... Sakura s Narutom sa zastavili v Ichiraku Ramen keď som tam bol s tou blondínkou... ako sa to volá? Eno? Yino?“ P-P-Počkať... to by teda znamenalo, že to Ino už vie... ach nie, som v kýbli. Dnes večer to teda vie celá Konoha a zajtra... by som pre vlastné zdravie nemala vychádzať z domu. Ale čo som čakala? Každý sa to raz musí dozvedieť.
„Ino, ale Daichi,“ bolo zvláštne povedať jeho meno.
„Áno?“ Spýta sa.
„Um... no... teda, prečo si Sakure povedal, že... no, že ma miluješ? Ona mala utkvelú predstavu, že spolu budeme teraz chodiť.“
„Hm...“
„Aké ´hm´? Rozširuješ lži a...“
„A keby to bola pravda?“
Takmer som pustila telefón. Chytila som ho pre istotu dvoma rukami.
„Prestaň.“ Poviem.
„S čím?“ Spýta sa a ja z jeho hlasu vyčítam, že sa usmieva.
„Zabudni na to. Kedy odchádzaš?“ Spýtam sa a snažím sa udržať si nezaujatý tón hlasu. Neúspešne.
„Ale, ale to sa ma už chceš zbaviť?“ zasmeje sa, „zajtra.“ Dodá.
„A-Ach tak.“ Prekvapilo ma to. Myslela som, že tu zostane dlhšie, ale to je predsa úplne jedno. Mne je to jedno.
„Stretnime sa.“ Huh? Zrazu preruší ticho hlasom, ktorý som ešte nepočula. Je pevný, bez náznaku vtipu. On sa všetkému smeje, správa sa ako idiot. Vždy to tak bolo a zrazu je vážny.
„A to už prečo?“ Vysypem skôr než poviem, že to myslel len ako vtip.
„Chcem ti dať dar.“ Povie a jeho hlas teraz znie opäť ako vždy. Zase je normálny.
„Dar?“ Spýtam sa. Pako, čo to zase vymýšľa?
„Jasne, svadobný dar.“ Nič hlúpejšie si už vymyslieť nemohol? Ale čo ak to nie je výmysel?
Hehe, teraz som pobavila samú seba, veď... on a dary? Ale na čo by sa chcel stretnúť?
Nemohla som si pomôcť, zaujímalo ma to... a možno som ho aj tak trošku, naozaj iba málinko, naozaj iba mikroskopickým kúsočkom chcela vidieť.
„Mám už plány.“ Zaklamem a chcem vedieť či na tom bude trvať aj ďalej.
„No tak nič.“ Povie.
„Okey, teda o koľkej?“ Dychtivo poviem. On sa rozosmeje.
Som ale hlúpa, povedal to schválne.
„Čo tak o deviatej ráno pred bránou Konohy? Budem vtedy aj odchádzať.“
„Platí.“ Poviem. Pripadám si neskutočne divne akoby sme sa dohli na rande... samozrejme to tak iba znie, pretože už len myšlienka, že by som s ním mala ísť na rande je divná.
Nastane ticho.
„Tak dobrú noc.“ Poviem ticho.
„Aj tebe.“ Povie a mňa akosi zamrazí. Rýchlo stlačím na telefóne červené tlačítko a uvedomím si, že sa začínam usmievať a aj červeniem.

Asi by som si mala dať facku, ale nie je to práve dobrý nápad keďže mám tvár posiatu modrinami.
Zdvihnem sa zo sedačky a položím telefón do stojana.
Potom si ľahnem do postele, nastavím si tri budíky, ktoré budú po sebe zvoniť s trojminútovým rozdielom od 8.00 a uložím si hlavu do pohodlného vankúša.
Čoskoro ma trápia už iba sny.

Ráno som sa zobudila na druhý budík a ten tretí som rovno zrušila.
Zájdem do kúpeľne spravím rannú hygienu a potom sa v jedálni naraňajkujem.
Práve keď otváram dvere do mojej izby, otec ma zastaví:
„Hinata!“
„A-Áno, otec?“
„Chcem s tebou hovoriť.“ Vyzeral byť po opici.
„Ako to včera dopadlo? Hovorila si, že ideš von s Uchihom.“
„Áno, vlastne... áno. Dopadlo to fajn, pár našich známych už vie, že spolu chodíme.“
„Dobre, tak nech sa to rýchlo rozkríkne, ak to pôjde dobre snáď nebudeme musieť čakať ani tie dva mesiace, kým oznámime vaše zasnúbenie.“
„M-Máš pravdu. Ak dovolíš, idem sa prezliecť.“ Poviem a on ma chytí za lakeť.
„Nie, nedovolím!“ Zostanem ticho a čakám čo povie.
Po ránu ma väčšinou nebije, keď – tak ho to skôr pochytí poobede, či večer.
„Tak hovor, otec.“ Poviem potichu, aby som ho tým nijako nenaštvala. Pustí ma a povie:
„Nebudem sa s tebou rozprávať, keď vyzeráš takto! Uvedom sa, ak by ťa takto uvidel niekto od Uchihov asi by si sa im nepozdávala.“ Samozrejme, ja sa prezliekam a maľujem až po raňajkách, takže sú moje modriny vidieť, ale nechápem čo sa tak rozčuľuje, veď nech vidí svoje dielo! Plus k tomu, nikto z Uchiha klanu tu tak skoro nebýva.
„Rozumiem otec, nabudúce skôr než vídem z izby, upravím sa.“ Poviem mu poslušne a on začne normálne dýchať.
„Chcel som ťa upozorniť, že zajtra odchádzam s Hanabi do Mlžnej.“
Ach, samozrejme, takmer by som zabudla idú na návštevu k jednému klanu s ktorým máme priateľské vzťahy... ja by som to skôr nazvala obchodnými, ale otec trvá na tom, že sú to naši priatelia.
Takže asi dva týždne bez bitky – takmer som začala od radosti skákať, ale ovládla som sa.
„Ešte jedna vec – včera tu bol večer Itachi a napadlo nás niečo veľmi výnosné,“ zasmeje sa a ja mám čo robiť, aby som sa neschovala pod stôl – smeje sa príšerne strašidelne, „kým budem preč, Sasuke a Itachi tu budú bývať.“ Padne mi sánka a mám čo robiť, aby som ju zatvorila.
„A-A-Ale to je...“ Skočí mi do reči.
„Výborné, všakže?“ Pozrie sa na mňa pohľadom, ktorý značí, že ak nechcem dostať pred ich odchodom bitku, mala by som držať jazyk za zubami.
„A...aha.“ Poviem.
„Budú v hosťovských izbách a tebe radím, Hinata, aby si sa tím dvom ukázala v čo najlepšom svetle.“
„Um... napríklad?“
„Napríklad niečo pred nich uvar, nech vidia, že nie si neschopná aspoň z tejto stránky, keď už nič iné nevieš.“ Ďakujem, som naozaj šťastná, že si tak cením moje schopnosti.
„Rozumiem, môžem už ísť?“ Spýtam sa.

Neodpovie a poberie sa dole schodmi naraňajkovať. Bodaj by sa z tých schodov schrontal na zem a zabil.
Zavriem dvere, zájdem si do kúpeľne umyť zuby a potom sa namaľujem. Oblečiem si jednoduché biele šaty voľné od pása dole s výstrihom a dám si na nohy biele baleríny.
Potom odídem z domu bez toho, aby to niekto zaregistroval.

Už som takmer pri bráne, keď uvidím Daichiho. Na chrbte má tašku, takže predsa len odchádza.
Všimne si ma a kývne mi.
Z nepochopiteľných príčin sa začnem usmievať, tak dám si zahryznem do pery a začnem sa dívať do zeme.
Keď som už pri ňom, zaklamem:
„Mám ešte plány, takže rýchlo.“ On sa zasmeje a povie:
„Vieš, nepochyboval som, že prídeš.“ Dá si dale ruksak a začne sa v ňom prehrabávať.
„No – ja...musela som.“ On ku mne zdvihne zrak a povie:
„Nenútil som ťa.“
„Musela som sa presvedčiť, že skutočne odchádzaš, aby som mohla oslavovať!“ Poviem jedovato. On sa zasmeje a niečo si s úsmevom zamrmle.
Z ruksaku vyloví malú krabičku a zazipsuje ho. Postaví sa, ruksak si nechá pri nohách a podá mi krabičku. Stále neviem, či je bezpečné otvoriť ju.
Je dosť veľká na to, aby sa tam ukrýval nejaký nebezpečný hmyz, alebo odtiaľ môže vystreknúť farba a zašpiniť ma. Nedôverčivo sa naňho pozriem. On sa uškrnie a povie:
„No tak, snáď nemáš strach.“
Vykrútim pery, ale pomaly zdvihnem vrchnák. V krabičke je skrútený náhrdelník, strieborný – povedala by som. Podám mu vrchnám od krabičky, ktorý chytí a ja zdvihnem ten náhrdelník. Je dosť dlhý a prívesok je okrúhly.
Bližšie sa naň pozriem a uvidím tam vyryté presýpacie hodiny. Vyzerá to krásne a ja si uvedomím, že musel byť naozaj drahý. Položím náhrdelník späť do krabičky a vystriem s ňou ruku k nemu. Nevezme si ju.
„Nepáči sa ti?“ Spýta sa pochybovačne. Komu by sa nemohol páčiť?
„Prečo by si mi dával niečo takéto?“ Spýtam sa.
„Aby si nezabudla.“ Povie a vyberie náhrdelník. Naznačí mi prstom, aby som sa otočila, no ja sa ani nehnem.
„Na čo?“ Zamračím sa.
„Na mňa?“ Usmieva sa. Na hlupákov sa ťažko zabúda.
„Neboj sa, myslím, že to sa nestane.“ Usmeje sa väčšmi.
„Prosím, nechaj ma darovať ti ho. Je to aj ospravedlnenie.“ Povie. Vykrútim peru a poviem:
„Fajn, vezmem si ho.“ Opäť ten úsmev. Naznačí mi, aby som sa otočila. Keď sa postaví za mňa, dá mi na krk náhrdelník. Ja si zdvihnem vlasy, aby mi ho zapol. Keď ho zapne a položí si ruky na moje plecia naskočia mi zimomriavky z jeho dotyku.
Prívesok sa mi chová vo výstrihu a ja sa k nemu otočím celá červená.
„Ďakujem.“ Poviem zahanbená.
Pristúpi ku mne bližšie a keď chcem aj ustúpiť, chytí ma za ruku. Zdvihnem hlavu a pozriem sa mu do očí.
Určite si zo mňa ide teraz uťahovať ako v nedeľu.
Priblíži sa ku mne s tvárou, no ja neuhnem, lebo viem, že ma nejde pobozkať ani nič také.
Chce ma iba provokovať.
„No ták, je zábavné, keď pre do mnou utekáš.“ Povie s úsmevom.
„T-Tak dnes si veľa zábavy asi neužiješ.“ Poviem mu a cítim ako červeniem.
Bola som si takmer absolútne istá, že šlo iba o škádlenie a nechcel urobiť nič iné, iba chcel vidieť ako pred ním utekám. No chyba bola v tom slove takmer.

V tej chvíli ma pobozkal. Bola to iba dlhá pusa...
Možno som aj vedela čo chce urobiť, ale nechcela som to zastaviť.
...ale potom ma nechal nadýchnuť a hneď na to ma začal bozkávať.
Stále som to mohla zastaviť.
Mohla, dal mi možnosť, držal ma predsa iba za ruku, no keď videl, že sa nebránim objal ma rukami okolo pásu a iba tak nadobudol viac sebavedomia.
A ja... ja... ja som sa k nemu pridala. Tiež som ho začala bozkávať a objala ho.
V tej chvíli ma opustil rozum a logika nedávala zmysel.

Koniec deviatej časti.