Narutova sestra 51 - Hrôza (časť tretia)

Obavy, úzkosť, zdesenie, hrôza, strach – to boli pocity, ktoré ju napĺňali. Bolo ich veľa. Nerozumela tomu, nechápala to. Akoby vo veľkom labyrinte nebol žiadny východ. Pomaly, ale isto tušila, že z tadeto nevyviazne živá.
Napadlo ju, že by sa možno mohla dostať von cez okná, ktoré videla, keď boli ešte von. Ale ako tak hľadala, nenašla ich. Proste zmizli. Našla len jedno, na ktorom boli pripevnené dosky. No keď ich dala horko-tažko preč, miesto východu tam bola len ďalšia prázdna miestnosť. Znova a všade boli len samé chodby. Nič iné.
„Tu zomriem.“ pomyslela si.
Sedela v rohu, kde pred pár hodinami ešte pokojne spala. Baterka jej pomaly začala blikať. Chcela šetriť aspoň svetlom a tak ju vypla a sedela v úplnej tme. Okolo nej bolo také ticho, že jej z toho až začalo písať v ušiach. Niektoré zmysly jej na chvíľu prestali fungovať. Nič nevidela, nič nepočula, nič necítila.
Hlavu mala opretú o drevenú stenu, oči zavreté a myseľ zamestnanú. Premýšľala nad niekoľkými vecami naraz. Najmä však nad Itachim. Spomínala nad okamihom, kedy ho posledný krát videla, kedy posledný krát objala a pobozkala. Vo svojej mysli vyhrabala prvé okamihy s ním. Pousmiala sa. Bolo to fakt zvláštne, ako ich osud spojil dokopy. Ale bola za to neskutočne rada.
Z rozmýšľania ju vytrhla bolesť. Pichľavá a nepríjemná bolesť sa niesla z jej brucha. Bola nepokojná, pretože akosi často mala takéto problémy. Väčšinou to však zvaľovala na žalúdok, ktorý za nič nemohol.
Teraz jej to aj tak bolo jedno. Každú minútu bola viac a viac zmierená so svojou smrťou. Nezaoberala sa tým, čo jej spôsobovalo tú nevoľnosť, aj tak už je na konci svojej cesty. Vzdala sa.
Ani si neuvedomila ako rýchlo zaspala. Bola vyčerpaná. Nebol to však pokojný spánok. Stále na ňu niečo číhalo.
Zobudila sa až na krik, ktorý sa niesol z najvyššieho poschodia. Trhla so sebou a ihneď bola na nohách. Rozsvietila baterku a poobzerala sa. Veľmi dobre vedela, čí to bol krik. Poznala ho až priveľmi.
„Hiro!“ skríkla.
Ten krik bol jej. Takže to znamenalo, že bola nažive. Chvalabohu! Tým jej šanca na prežitie stúpla.
Neváhala a hneď sa jej vydala na pomoc. Schody boli strmé, no stúpala iba na každý druhý. Vyzerali, že sú dosť pevné, no keď sa pod ňou jeden schod prepadol, túto myšlienku ihneď zahodila.
Hore boli dvere. Vletela dnu ako šíp, no nikde ju nevidela.
„Hiro!“
„Nana!“ ozvalo sa z najvyššieho poschodia.
Vydala sa chodbou a už vôbec nevedela, kde je.
Keď vtrhla do izby, ktorá bola úplne rovnaká ako tie ostatné, uvidela Hiro. Stále presne v strede izby. Ruky mala od krvi a taktiež aj oblečenie. Jej plášť bol roztrhaný na franforce. Nane došli slová. Niečo viselo vo vzduchu a ona to vedela. Niečo bolo inak. Netušila čo, len mala zlý pocit.
„Hiro,“ prehovorila.
Akoby zamrzla. Stála na mieste ako prikovaná.
„Hiro,“ zopakovala a natiahla ruku smerom k nej. „Poď.“
Nič. Vždy len stála na tom istom mieste bez pohnutia. Divne sa na ňu pozerala.
„No tak, poď.“
„Nana,“ zašepkala.
Nana nahodila nechápavý výraz. Čo sa s ňou stalo?! Prečo je taká?!
„Hiro, neboj sa. Poď, daj mi ruku. Nájdeme spoločne východ, všetko bude dobré.“ upokojovala ju. „No tak.“
V tom si všimla, že jej oči celý čas boli na niečom inom. Nepozerala sa na ňu, ale za ňu. Aj keď mala len baterku, ktorá svietila slabo, videla, že jej zreničky sú úplne malé. V očiach mala slzy.
Nepatrne zdvihla ruku, ktorá sa triasla tak, ako je na človeka takmer nemožné. Natiahla ju pred Nanu, len trochu doľava. Vystrela ukazovák.
„Za tebou.“ zašepkala.
A vtedy jej to došlo. Presne v tej sekunde započula za sebou fučanie. Bolo presne také isté, ako pred pár hodinami, keď chcela otvoriť tie dvere, za ktorými počula zvláštne zvuky.
Pomaly sa otočila. V tme uvidela žiariť oči. Prázdne oči. Baterkou zasvietila na to miesto. Pred ňou stál nejaký chlap, o niečo vyšší, ako ona. Ceril na ňu obrovské zuby. Prepadla ju hrôza a vykríkla.
Hiro niekto omráčil. Nevšimla si to. To čudo s holou hlavou a veľkými zubami stálo rovno pred ňou. Nezmohla sa na pohyb. Nezmohla sa ani na slovo. Skoro zabudla aj dýchať, tak sa bála. Verila, že teraz prišiel jej koniec.
Za sebou ucítila na svojom krku prítomnosť niekoho iného. Spoza nej vykuklo to krvavé monštrum. Pozeralo to na ňu z pravej strany. Videla, ako mu vypadol jazyk z úst. Zošmykol sa po jej rukáve a spadol do mláčky krvi. Z úst mu tiekla krv prúdom.
Nebola schopná v takej situácii premýšľať. Pocítila na hlave veľkú bolesť a spadla. Omráčili ju. Cítila chladnú podlahu, na ktorej ležala, cítila krv, v ktorej bola namočená, a cítila aj to, ako ju niekto chytil za nohy a ťahal preč. Viac už nevedela a upadla do bezvedomia.

„Už je to necelých päť dní!“ rozkrikoval sa Itachi v Peinovej pracovni.
„Nemôžem s tým nič robiť.“ oponoval.
Typický Pein! Kľudne sedel za stolom a popíjal horúcu kávu. Bol začítaný do včerajších novín.
Itachi zaťal päste, aby nevybuchol.
„Nemôžeš sa aspoň presvedčiť, či sú v poriadku?“ opýtal sa slušne, ale vedel, že takto to ďalej nepôjde.
Pein ho mal úplne “na háku“.
„V tomto prípade nemôžem nič robiť. Je mi ľúto, musíš sa s tým zmieriť. Určite sú v poriadku, len idú pomaly a tak sú na ceste už päť dní.“
„Ty si ale chumaj,“ povedal Itachi nenávistne. „Ty to vážne nevidíš?!“
„Nerozkrikuj sa.“
„Majú nejaké problémy, veď to dôjde aj obyčajnému blbcovi! Ale ty si zjavne ešte nižšie a máš rozum zatemnený len sebou.“
„Itachi, odíď.“
„Vôbec ti na nich nezáleží?!“
„Itachi, nakazujem ti, aby si odišiel z mojej pracovne!“ zreval Pein. „Čo nevidíš že na také hlúposti a tvoje výlevy nemám čas?!“
Itachi mal sto chutí poriadnu mu vraziť, ale ovládal sa.
„Ty mi rozkazuješ? Ty?“ opýtal sa pohŕdavo. „Pein, buď niečo urobíš, alebo ti to tu prevrátim hore nohami a doriadim ťa tak, že ťa ani vlastná matka nespozná.“
Pein sa rozhodol, že ustúpi. Vedel, že Itachi je v tejto hre tvrdý súper, nechcel zbytočne provokovať.
„Vraj nemáš čas,“ odfrkol Itachi. „A čo máš na práci, piť kávu?!“
„Tak dobre. Vezmi so sebou niekoho schopného a choďte sa za nimi pozrieť. Tu máte mapu, je tam všetko podrobne napísané, budete vedieť, kde máte ísť.“ podal mu mapu.
„Dobre, vďaka.“
Itachi nemusel vôbec rozmýšľať, koho vezme so sebou na menší výlet. Mal v tom jasno. Najschopnejší zo všetkých je podľa neho určite Kakuzu.

Poznámky: 

Chcem vás všetkých natrepať do môjho FanClubu - http://147.32.8.168/?q=node/88142

POZOR! Spoiler!

Ouch, prepáčte, že meškám (až jeden deň ) Viete čo? Serte na to, nebude sa vydávať len v pondelok. Teraz sa mi nepodarilo vydať to v pondelok, lebo som zabudla Neviem prečo, proste mi to vyfučalo z hlavy.
Môžte sa tešiť na fajn zápletku, napíšem ešte vééľa dielov (keď na mňa nespadne meteorit). Tak nech sa vám to dobre číta!
P.S. - Chcela som, aby bola 50-tka veľkolepá, ale nejako nevydalo, keďže starká umrela, takže tento diel je veľkolepý, hurá!