Narutova sestra 50 - Hrôza (časť druhá)

Jej vreskot zaplavil celý dom. Hore v rohu bol nejaký človek. Teda, ak to vôbec bol človek. Tvár mal bledú tak, že skoro splývala s tou roztrhanou handrou, čo mal na sebe. Vlasy nemal. Jeho oči boli biele a prázdne a jeho ústa plné krvi. Zreval na Nanu takým hrôzostrašným revom, že skoro omdlela. Reflexy ju však neopustili. Zvrtla sa na päte a začala utekať. Pozbierala v sebe všetky sily, čo mala. Dom sa zrazu zdal ako jeden veľký labyrint. Prisahala by, že bol iný, keď doňho vošli. Teraz tu boli všade samé chodby.
Keď sa obzrela za seba, bol tam a bežal za ňou. Vôbec netušila, čo to je zač a čo sa tu deje. Nerozmýšľala však nad tým, dosť jej dalo zabrať nájsť nejakú skrýšu.
Za rohom našla malé dvere. Neváhala ani sekundu, rýchlo ich otvorila a zabuchla. Držala ich tak silno, ako mohla. Začal sa dobýjať dnu. Trieskal na dvere, ťahal za kľučku a reval. Z úst sa mu valila krv ako vodopád. Vyzeralo to strašne.
„Bože, zachráň ma!“ stihla si ešte pomyslieť.
Zrazu nastalo ticho. To ticho naháňalo hrôzu. Dúfala, že je preč, že niekam odišiel a že nečíha za dverami ako tichý vrah. Neodvážila sa však tie dvere otvoriť. Zamknúť ich nemohla, na týchto dverách taktiež nebola kľúčová dierka. To asi nikde. Musela sa spoľahnúť na to, že ostanú zavreté. Nemala veľmi na výber. Pre istotu ich ešte podoprela svojou fakľou, pretože si spomenula, že vo vrecku má baterku.
Keď zapla svoj nový zdroj svetla, uvidela chodbu. Už jej všetky tie chodby liezli na nervy. Avšak táto musela byť riadne dlhá, keď ani s baterkou nedosvietila na jej koniec. Vybrala sa teda napriek všetkým obavám a strachu tam. Išla len rovno, nikde neboli žiadne dvere. Po asi dvadsiatich minútach ju to prestalo baviť a zastala. Bolo to až priveľmi čudné. Chcela nájsť Hiro. Nevedela, kde je, ani to, či je v poriadku. Akoby sa prepadla pod zem. Jednoducho zmizla.
Znova začala kráčať. Myšlienkami bola však stále nikde inde, akoby mala. Nevšimla si, že pred ňou je v podlahe diera. Skoro do nej spadla, no spamätala sa včas a zachytila sa. Diera bola veľká. Nemohla ju obísť, ani preskočiť. Napadlo ju, že možno nie je až taká hlboká a mohla by zliezť dole, aby zistila, či tam niekde nie je Hiro. Vytiahla dve svetlice. Nanešťastie, jedna sa jej vyšmykla skôr, ako ju stihla zapáliť.
„Dopekla!“ skríkla.
Trasúcimi sa rukami uchytila poslednú a zlomila ju. Začala svietiť ostrým, ružovým svetlom. Prižmúrila oči, postavila sa na kraj diery a hodila ju tam. Svetlica začala padať. Padala dosť dlho, no nakoniec jej svetlo zaniklo v tme. Diera bola hlboká niečo cez dva kilometre. Nemala najmenšiu šancu zliezť. Neostávalo jej nič iné len vrátiť sa späť.
Za dverami, kde naposledy uvidela to, čo ju chcelo dostať, nepočula nič. Nemohla sa nijako pozrieť, či tam ešte niekto nie je. Chytila kľučku a pevne ju stisla.
„Prosím, nech tam už nič nie je.“ zašepkala.
Dvere pootvorila a nakukla von. Nebolo tam nič. Na zemi zbadala iba krvavú mláku, ktorú obišla. Ďalej však bola ďalšia. Krv bola všade na zemi. Došlo jej, že krvavá cestička ju zrejme dovedie k nemu, k tomu čudu. Nemienila tam však ísť, išla inou chodbou.
„Hiro!“ zakričala.
Neozývalo sa však nič. Triasla sa čoraz viac. Z tohto nemala veru dobrý pocit.
„Dočerta, tak kde si?!“
Už nevládala. Bola zo všetkého vystresovaná a nemohla sa na nič sústrediť. Povedala si, že na chvíľu zastaví. Oprela sa o nejaké dvere, kde bolo iba malé okienko. Snažila sa dýchať pravidelne, aby sa trochu upokojila. Zavrela oči a započúvala sa.
Bol to len zlomok sekundy, čo sa to stalo – z toho malého okienka vyrazila biela ruka a chytila ju za krk. Začala so sebou trhať a ušla. Nepozerala sa za seba, bála sa toho, čo tam uvidí. Možno za ňou nikto nebežal. Utekala k prvým dverám, čo uvidela, vtrhla do nich a zabuchla ich.
Ocitla sa vo veľkej miestnosti, kde si spolu s Hiro rozložili spacáky. Už jej bolo jedno, či je niekto za dverami alebo nie. Nepočula nič. Z toho usúdila, že tam vážne nič nie je. A mala pravdu.
Pohľad jej padol na dvere, ktorými vošli dnu. Áno, bol to východ. Mala to naplánované – dostane sa von a nájde nejakú pomoc, aby našli spolu s ňou stratenú Hiro.
Pomaly sa priblížila k dverám. Chytila kľučku a potiahla. Nič. Dvere sa len otriasli v pántoch. Boli akoby zaseknuté. Potiahla znova, ale nepodarilo sa jej nič. Odstúpila od nich, potom sa rozbehla, že ich vyrazí. Tvrdo narazila ramenom do dverí.
„Teraz to dám!“ pomyslela si.
Rozbehla sa a vrazila do dverí tak, že povolili a dali sa otvoriť. S chuťou otvorila dvere, že vyjde von na čerstvý vzduch, kde na ňu nebudú útočiť žiadne monštrá.
Keď však uvidela, čo bolo za dverami, oči jej naplnili slzy. Vnútro jej zvieral strach, ako ešte nikdy.
„Ku*va!“ zvrieskla. „Čo to má znamenať?!“
Na mieste, kde mala byť už len terasa so schodmi, bola ďalšia chodba. Akoby ten východ zmizol.