Sklamanie 15

Zastal som. Ulice boli prázdne a dedina bola tichá.
„Dostal si strach, Naruto?“ zachechtal sa Kyuubi.
Neodpovedal som, Kyuubi zavrčal a zmĺkol. Potom som vytvoril klon a vyrazil za Sasukem.

„Myslíš, že je bezpečné využívať niekoho tak mocného ako je Kyuubiho jinchuriki?“ prehodil Ryo a ležérne sa oprel o stôl, za ktorým sedela Ariko.
Spolupracovala s Ryom už dlho. Bol to jej radca, spoločník a občas aj milenec.
Sebavedomý, mladý a s výzorom, nad ktorým vzdychala každá žena. A on to bezostyšne využíval.
S úsmevom sa k nej naklonil a ona zabodla pohľad do jeho zelených očí. Mierne ním trhlo a s úsmevom sa odtiahol.
„Niekto ako on sa nedá využívať,“ v hlase jej zaznel obdiv a Ryo podráždene vstal a Ariko sa usmiala. „Popredával si všetky naše nehnuteľnosti po skrytých dedinách?“
„Samozrejme, aj keď to pokladám za zbytočné. Nepopieram, aj tak sme dosiali zisk, ale nedá...“
„Tým sa netráp, mám tušenie, že čoskoro by sme o tie budovy prišli,“ pohodlne sa oprela a jej pohľad sa zabodol do Ryokových očí. „Takto z toho ešte máme zisk. Ešte navštív naše dielne a posúr ich. Chcem mať čo najviac zbraní na sklade až sa začnú hrnúť objednávky.“
„Očakávaš vojnu?“ s úsmevom si poopravil oblečenie a znova sa oprel o stôl. Ariko mlčala a jeho úsmev sa vyparil. „Tak skoro?“ spýtal sa neveriaco.
„Dnes padne jej prvá obeť,“ usmiala sa. V ruke sa jej vyformoval hrebeň tvorený fialovou chakrou a ona sa začala česať hľadiac na svoj odraz v zrkadle. „Uisti sa, že tam budú naši muži a získajú sharingan,“ jej úsmev sa prehĺbil a ona spokojne hľadela na svoj odraz. „Uzumaki nám ho naservíruje ako na zlatom podnose.“
Ryo si odfrkol a pohŕdavo mávol rukou. „Samozrejme pokiaľ to nezbabre.“
„Nemyslím, že sa to stane,“ usmiala sa a jej odraz spravil to isté a ona zaspomínala.

Pomaly sa zakrádala tichým hostincom. Špeciálne upravené podrážky jej obuvi nevydávali žiaden zvuk a priliehavé čierne oblečenie nešušťalo. Dlhé vlasy mala zopnuté.
Už sa vyhla mnoho pasciam. Niektoré by ju zabili, iné by varovali spiaceho ninju. Mierne sa usmiala. Mala rada výzvy a on ňou bol.
Cez deň s ním bola na obede. Bol to zvyk, keď do dediny dorazil nový „hráč“. Nikto taký mocný nemôže prísť do dediny bez toho, aby sa oňho nezačali jej vládcovia zaujímať. Ako ho využiť proti ostatným alebo ho zabiť skôr, než ho využijú proti nim.
Pchal do seba rámen a nič naokolo si nevšímal. Neverila by, že ten ninja, ktorý pred ňou sedel, vybil Hidakovu bandu. On s úsmevom zdvihol ruku s miskou a objednal si ďalšiu porciu. Neveriaco sledovala ako do seba hádže aj tú. Už týždeň bol v dedine štvancov a čo počula pokúšali sa ho prinajmenšom desaťkrát zabiť, než zmizli bez stopy a on tu sedel, útokmi nedotknutý a jedol otravný rámen. Už prvé sústo by otrávilo vola a on si objednával tretiu misku.
Zdvihol pohľad a usmial sa na ňu. Jej srdce vynechalo úder. Nikdy nevidela tak modré oči, dokonca aj jeho úsmev sa jej zdal nepredstieraný a okúzľujúci.
„Dáš si?“ mrkol na ňu a posunul pred ňu rámen.
S úsmevom odmietla, ale srdce sa jej rozbúchalo. Prečo ešte nie je mŕtvy? Posmieva sa jej tým, že jej ponúka otrávené jedlo?
„To je dnes ale otrava, že?“ usmieval sa a mávol rukou na plný, hlučný hostinec a jej sa zdalo ako keby slovo „otrava“ zvýraznil.
Spokojne sa vrátil k jedlu a ona nenápadne zložila ruku pod stôl a vyformovala v nej kunai tvorený chakrou. Predsa nie je taký hlúpy, nezaútočí na ňu v jej podniku obklopený jej armádou. Nemôže...
Vtedy jej pohľad zachytil jeho. Ten pohľad bol chladný a nebezpečný. Vedela, že vycítil ako sformovala kunai, vedela že ak by na ňu zaútočil behom okamihu by bola mŕtva a cestou von by s úsmevom zrovnal hostinec so zemou a jej armáda by sa pred ním krčila. Kunai v ruke sa jej rozplynul...
Na jeho tvári sa okamžite objavil úsmev a znova sa s chuťou pustil do jedla. Prinútila sa, aby sa jej prestala triasť ruka.
O chvíľu dojedol a spokojne sa povystieral.
„Výborný rámen, dlho som taký nejedol. Jed-„ zazíval, „-en, by si myslel, že do neho pridávate nejakú špeciálnu prísadu,“ široko sa usmial a ona bez pochybností vedela, že sa na tom celý čas zabával. Nechápala ako to prežil, nechápala prečo je ešte nažive, ale fascinoval ju.
Vrátila sa do prítomnosti a opatrne priložila ruku obalenú fialovou chakrou na jeho dvere. Okamžite vycítila pascu tvorenú chakra vláknami, ktorá by ho zobudila ak by sa ich pokúsila otvoriť. Pousmiala sa a pustila sa do práce. Vytvárala nové chakra vlákna, ktoré spájala s tými jeho, aby obišla jeho pascu. Jej úsmev sa ešte prehĺbil, keď natrafila na skrytú pascu. Pascu v pasci. Vyradila ju a o chvíľu po nej aj tu prvú. Potom vytiahla z kapsy nádobku s olejom, ktorý rozotrela na pánty, aby nevŕzgali. Šperhákmi odomkla zámok a pomaly otvorila dvere. Úsmev jej zamrzol na tvári, keď v poslednú chvíľu objavila tenké vlákno chakry centimeter od jej tváre. Obdivne sa naň zamračila. Netušila, že sa dá tak stenčiť. Opatrne ho podišla a vošla do izby.
V posteli sa črtal obrys jeho tela a videla žiarivo žlté vlasy. Potichu za sebou zatvorila dvere a obzerala sa.
Zbrane mal naskladané ďaleko od seba a počula ako pravidelne dýcha. Vykročila k nemu a v ruke sa jej sformovala dýka. Sklonila sa nad ním a napriahla sa. Pocítila miernu ľútosť a dýka klesla. Klon sa rozplynul.
„Nepríjemné,“ ozvalo sa z druhej strany izby a ona ho zazrela ako sedí v kresle... neozbrojený a predsa okamžite hľadala únikovú cestu.
„To by som nerobil,“ povedal, keď videl ako hľadí na okno a ona s ním súhlasila. Bolo na ňom viac pascí ako na dverách. Rýchlo sa otočila, ale strnula, keď dvere obalila červená chakra. Tadiaľ cesta neviedla a ona vedela, že ju má v pasci.
Uprela na neho pohľad a on tam len sedel. Lampa vedľa neho sa rozžiarila a ona videla jeho spokojný úsmev. Ach, koľkokrát si ona sama vychutnávala ten pocit bezmocnosti svojej obete, ten pocit nadradenosti a uspokojenie, že všetko šlo podľa jej plánu.
„Obdivujem spôsob akým si sa dostala dnu. Nepoznám nikoho, kto by to dokázal.“
Neodpovedala, iba pomaly prešla k posteli a ľahla si na ňu. Pohodlne sa oprela o vankúše a vyzývavo, ale s úsmevom, sa na neho zahľadela. Keby ju chcel zabiť už to spravil, niečo od nej chce. Jej úsmev sa prehĺbil a jej sebavedomie narástlo.
„Správne hádaš. Niečo potrebujem,“ uškrnul sa.
„A s tým niečím ti môžem pomôcť iba ja?“ pomaly si rozpustila zopnuté vlasy a pohodila hlavou.
„Správne.“
„A čo na tom získam ja?“
„Sharingan,“ s úsmevom sledoval jej neveriacu reakciu.
„Vysvetli mi to,“ požiadala ho tentoraz už zaujatejšie.
„Rozhlás, že vlastníš špeciálnu katanu. Nejakú starobylú a mocnú. Keď sa to rozšíri a dostane do správnych uší, máš tu mladého Uchihu....“ zamyslel sa, „... tak za mesiac. Príde a bude požadovať stretnutie. Izoluj ho v nejakom hostinci. Rozostaví okolo seba pasce, podobné ako ja. Potrebujem, aby si mi v nich urobila cestičku a taktiež nejakú zbraň s jedom na ninjov, najlepšie takú čo ju niekto dlho vlastnil. O Uchihu sa postarám a telo nechám na mieste aj so sharinganom,“ spýtavo sa na ňu zahľadel.
„Takže toto bol test? Chcel si vedieť či sa dokážem dostať cez pasce bez toho, aby som ich spustila?“
Jeho úsmev sa prehĺbil a ona k nemu pocítila obdiv. Bolo tu veľa „ale“, avšak jeho plán mohol vyjsť.
Vstal a pomaly k nej pristúpil a ona sa posunula viac dozadu, ale on sa prisunul ešte bližšie.
„Čo na to hovoríš Ariko?“ šepol a ona pocítila na tvári jeho teplý dych.
„Hovorím, aby si zmĺkol,“ vášnivo ho pobozkala a stiahla k sebe do postele. „Podrobnosti doberieme zajtra,“ uvidela v jeho tvári prekvapenie a s úsmevom sa k nemu sklonila zbavujúc sa oblečenia.

Ryo netrpezlivo chodil po miestnosti a prehraboval si dlhé čierne vlasy.
„Na to Kyuubiho šteňa nie je spoľah,“ sťažoval sa.
„Si dnes nejaký nervózny, Ryo,“ posmievala sa mu.
Na jeho tvári sa objavil úsmev a pristúpil k nej.
„Ty vieš čo mi pomáha, keď som nervózny, Ariko,“ jemne ju chytil za rameno a sklonil sa k nej, aby ju pobozkal, ale odstrčila ho.
„Čo je to s tebou?!“ zavrčal neveriaco. „Odkedy si stretla toho Kyuubiho spratka na mňa dočista kašleš! Nikdy ti nevadilo mať viac milencov,“ spýtavo a s hnevom sa na ňu zahľadel.
Keď neodpovedala s nadávaním odišiel a tresol za sebou dverami.
Hľadela na dvere a na tvári sa jej objavil pohŕdavý úsmev. Naruto by nikdy tak nevybuchol. Nezlostil by sa ako malé decko, iba by sa pozrel tým chladným pohľadom. Nemusel si dodávať sebavedomie takýmito výbuchmi.
Zaklonila hlavu a zahľadela sa na strop. Prečo na neho stále myslí? Veď ho sotva pozná a v jej postavení si to ani nemôže dovoliť.
Vzdychla, ale neprestala na neho myslieť a ani si neuvedomila, že sa usmieva.

„Je múdre poslať za Sasukem-kun práve Naruta?“ Kisame stál a hľadel na Tobiho, ktorý bol pohodlne rozvalený v obrovskom kresle a ležérne si podopieral rukou bradu.
„U Sasukeho môžem byť behom chvíľky. Keď aktivuje mangekyou sharingan budem to vedieť. A s nebezpečenstvom, pri ktorom ho ani neaktivuje si poradí sám.“
„Ale čo Naruto?“
„Uzumaki nemal kedy na Sasukeho nastražiť pascu a neverím, že by ho dokázal prekvapiť. Navyše nemyslím, že by bol taký rafinovaný, aby to dokázal. Je to iba hromada chakry, ktorú môžeme využívať.“
Kisame sa uškrnul.
„Ale dokedy?“
Tobi sa slabo zasmial.
„Čoskoro. Ešte ho potrebujeme, ale potom...“ nechal vetu nedopovedanú a Kisame sa uchechtol.

Klon zmizol a Sasuke klesol na kolená. Otočil sa a neveriaco na mňa hľadel a na zakrvavenú dýku v mojej ruke.
„Ako?“ dostal zo seba.
„Máš iba chvíľu života, Sasuke, je zbytočné sa nad tým zamýšľať,“ usmial som sa a prisunul si kreslo.
„Prečo si to spravil? Veď som ti všetko vysvetlil!“
„Môj klon ťa musel zabaviť, aby som sa dostal dnu. A tie nezmysly o tom, že si sa do Konohy nevrátil preto, aby si pokračoval v Itachiho diele a chránil ju, na veci nič nemenia,“ mávol som rukou a zabodol pohľad do Sasukeho očí. „Vážne si si myslel, že som Konohu opustil kvôli tebe? Pridal som sa k Akatsuki, aby sme ich spoločne zničili? Hral si, že ma neznášaš, aby si nevzbudil podozrenie a tu si tak dlho a čakáš a dúfaš, že pošlú mňa? Si hlupák! Prekvapil si ma tvojimi dôvodmi, ale nič viac.“
Sasuke sa zo zeme zamračil na mňa so všetkou nenávisťou, akej bol schopný.
„Ty zradca!“ skríkol a zložil pečate. Nič sa nestalo. V tvári sa mu objavila neviera a ja som sa usmial.
„Jed na dýke je dosť špeciálny. Človeka paralyzuje, ale ninju dočasne zbavuje schopnosti ovládať chakru.“
Mlčal, ale videl som ako sa sústredí. Zúrivo skríkol a pocítil som od neho mierny poryv chakry a v očiach sa mu zjavil sharingan a on skríkol znova a vtedy som ho znova bodol do srdca.
Zomrel hľadiac mi nenávistne do očí.
„Si samé prekvápko, Sasuke,“ sklonil som sa k nemu a odobral som mu oči, ktoré som vložil do pripravenej nádobky. Na zem dopadla dýka s jedom. Potom som vyšiel von, než sa ukáže Tobi.

Vystrašene sebou hodila, ale potom sa jej na tvári objavil úsmev ako ma spoznala.
Usmial som sa na ňu a ona môj úsmev opätovala.
Skláňal som sa nad ňou v jej posteli.
„Tak neskoro v noci Naruto-chan? Ľudia by si mohli niečo pomyslieť o charaktere tvojej návštevy.“
„Protestuješ?“ spýtal som sa s úsmevom a ona sa pobavene zasmiala.
„Ako šla...“ začala, ale ja som ju prerušil bozkom na pery. „Budem to brať, že šla veľmi dobre,“ uškrnula sa a ja som jej hlavu chytil zozadu na temene jednou rukou a druhou som hladil jej tvár. Spokojne privrela oči.
„Ďakujem ti, Ariko,“ usmial som sa a ona spravila to isté. Chcela niečo povedať, ale vtedy vytrieštila oči a ja som pocítil ako mi jej krv postriekala ruku, ktorú som držal na jej temene.
Bez slov a bez výrazu som zrušil chakra špic, ktorý ju okamžite usmrtil. Potom som z kapsy vybral trojuholníkový kus kovu a vložil jej ho pod vankúš a aktivoval. Ten následne prederavil chakra špic a do okolia rozhádzal perie. Opatrne som položil jej hlavu na správne miesto a vyšiel som z izby. V hrudi som cítil prázdnotu.

Sedel som opretý o strom a z kopca som sledoval dedinu štvancov. Bola prijemná teplá noc a osvetľovalo ju príjemné svetlo lámp. Už hodnú chvíľu sa v nej potuloval Tobi a vypočúval všetkých naokolo ohľadne Sasukeho smrti. Padli údery, boli mŕtvi. Tobi zúril a nukenini sa krčili v skrýšach.

„Je mŕtvy! On si sakra len tak umrel!“ Tobi zúrivo rozhadzoval rukami a chodil sem tam po skrýši, zatiaľ čo ho Kisame ostražito sledoval.
„Vieš čo je na tom najlepšie?!“ skríkol a skôr, než Kisame odpovedal, pokračoval. „Nikto nič nevie! Niekto ho zabil dýkou napustenou jedom, vylúpol mu oči a zdrhol. Samozrejme majiteľa dýky som vypátral podľa jeho chakry, ktorá na nej ostala, ale ten už bol mŕtvy, pohodený niekde v uličke. Jeho zamestnávateľku niekto zavraždil. Podstrčil jej pod vankúš chakra špic, ktorý sa aktivoval, keď si práve na ten vankúš ľahla a okamžite ju zabil,“ zmĺkol a zúrivo sa obzeral.
„Zvláštne milosrdná smrť,“ podotkol Kisame.
„Na to kašlem! Máme tu ďalšieho mocného „hráča“ a navyše prezieravého a opatrného, tým pádom nebezpečného. Najal si Sasukeho vraždu a zbavil sa všetkých čo o nej vedeli a teraz sa tu potuluje možno už s implantovaným sharinganom!“
„Nemohol to byť Naruto?“ nadhodil Kisame.
„Ten? Ten je šťastný, že sa ráno vôbec oblečie. Nie, on by Sasukeho zabil osobne. Nerobil by okolo také okolky a navyše Sasuke okolo seba rozmiestil pasce, nedostal by sa nepozorovane dnu. V tých pasciach ale niekto spravil cestičku. Niekto skúsený a veľmi zdatný. Položiť pasce je jedna vec, ale obísť ich? To dokáže málokto.“
Zúrivo skríkol: „Niekto sa s nami zahráva! Najprv zničia Gedou mazo a teraz utnú plány so Sasukem?! To nebude ani jedna skrytá dedina, tí by to bez môjho vedomia nedokázali...“
Kisame bez slova sledoval ako Tobi zúri. U iného by boli takéto výbuchy k smiechu, ale nie u neho. Priam od neho cítil vlny hnevu a chakry. Vlastne sa skoro bál.

Nad dedinou štvancov pomaly vychádzalo slnko a ja som ešte stále sedel na tom istom mieste. Navštívil ma tu aj Tobi a prikázal mi vrátiť sa do skrýše. Usmial som sa. Nepojal žiadne podozrenie, absolútne žiadne.
Z vrecka som vybral nádobku, v ktorej plávali v roztoku dva sharingany.
„Kedy si ich implantuješ?“ spýtal sa zvedavo Kyuubi.
Zaklonil som hlavu a zahľadel sa na oblohu. V mysli sa mi vynárali spomienky, jedna za druhou a ja som dospel k rozhodnutiu.
Uškrnul som sa a nádobka v mojej ruke explodovala v červených plameňoch, ktoré pohltili jej obsah. Pocítil som Kyuubiho nevieru.
„Nepotrebujem ich,“ založil som si ruky za hlavou a so slabým úsmevom som sledoval východ slnka ignorujúc Kyuubiho slová.