Splnený "sen" /NaruHina/

„Naruto...“ Sakurin hlas bol plný smútku a bolesti.
Naruto vstal od stola a s obavami na ňu pozrel. Papierovanie bolo v okamihu zabudnuté.
„Čo sa stalo?“
„Hinata, ona...“ hlas sa jej zlomil a ona sa rozplakala. Pristúpil k nej a chytil ju za ramena. Prinútil ju pozrieť sa mu do očí.
„Čo jej je Sakura? Prehovor konečne.“
„Ona je v nemocnici...je na tom zle Naruto.“

„Hinata!“ skríkol Naruto a ona sa otočila. V tvári mala zmetený výraz a držala sa za hlavu.
„Si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo a ona sčervenela. Prudko potriasla hlavou.
„Som v poriadku...iba...zdalo sa mi, že som spadla.“
Naruto sa široko usmial. Bol krásny slnečný deň a on mal konečne nejaký deň iba pre seba. Odkedy sa z neho stal hokage stávalo sa to málokedy.
„Chcel by som ťa pozvať niekde na večeru Hin.“ prosebne sa na ňu zahľadel.
Jej srdce vynechalo úder a obliala ju horúčava. Trošku s ňou zamávalo akoby mala omdlieť.
A potom on...bol tak blízko pri nej. Držal ju za rameno a starostlivo na ňu hľadel. Jeho slová jej nedávali význam a potom sa usmial, iba prikývla a on sa nadšene zazubil
Potom odkráčal. Ruky za hlavou, veselo si popiskujúc. Sledovala ako ho ľudia nadšene zdravia. Jeho, hokageho, jinchurikiho. Hrdinu. Jej milovaného.
Ako dlho túžila po dni až k nej príde, usmeje sa na ňu a niekde ju pozve. Nie ako kamarátku, ale ako niečo viac.
S úsmevom vykročila domov. Musela sa pripraviť.

Naruto stál nad Hinatinou posteľou a hľadel na ňu. Jeho pohľad bol plný smútku a súcitu.
Hinata mala okolo hlavy obväz. Bola pripojená na prístroje, ktoré kontrolovali jej životné funkcie. Vyzeralo to ako by iba spala.
„Dnes ju tu priviezli. Niekde spadla a udrela sa.“ povedala sestrička so súcitom.
„Predsa by sa už prebrala.“ Naruto si sadol na kraj postele a pohladil Hinatu po ruke.
Pozrel na sestričku.
„Robíme čo môžeme, ešte stále zisťujeme, čo sa jej stalo.“

Smiala sa. Mala pocit, že ešte nikdy nebola šťastnejšia. On bol s ňou. Usmievavý, okúzľujúci, vtipný. Presne tak si to vždy predstavovala.
Pohladil ju po ruke a prisunul sa k nej. Objal ju okolo ramien. Hlavu zložila na jeho krku.
Tak dlho čakala. Až si ju všimne a ona konečne bude kráčať po jeho boku. Tešiť sa z jeho prítomnosti. Poďakuje mu za všetko čo pre ňu spravil.
Nakoniec ten deň nastal a on sedel vedľa nej. Objímal ju a usmieval sa na ňu.
Všetky ženy čo si brúsili zuby na pekného mladého hokageho zbelejú závisťou.
Je jej.
Po tvári jej stiekla slza a on jej ju so starostlivou otázkou zotrel. Iba zavrtela hlavou a pritúlila sa k nemu.
Iba jej.

„Hokáge – dono.“ hlboko sa uklonila sestrička.
Netrpezlivo ju odbil mávnutím ruky a vkročil do izby.
Nad Hinatou stála Sakura a ruku mala obalenú v zelenej chakre. Prechádzala ňou nad Hinatiným telom.
„Ako je na tom?“ prinútil sa povedať pokojným hlasom.
Otočila sa k nemu s vážnym výrazom. Prešla okolo neho a zavrela dvere.
„Naruto navštevuješ ju viac ako sa na tvoju kamarátku hodí. Ľudia si už začínajú šeptať, že ste niečo viac.“
„Hin je moja kamarátka.“ zabodol svoj pohľad do jej očí. „Je mi jedno čo si kto šeptá.“ v jeho hlase zaznel hnev a ona sklopila pohľad. Miestnosť naplnilo ticho.
„Prepáč Sakura.“ povedal po chvíľke. „Je odo mňa nespravodlivé, že sa k tebe takto správam. Ja len...neviem čo si mám robiť.“
Znavene si sadol na posteľ a odhrnul Hinate z očí pramienok vlasov.
„Vždy som bral Hinatu ako kamarátku, ale teraz keď je s ňou, ani neviem čo, mi strašne chýba.“ uprel pohľad na Sakuru a ona prikývla. „Chcel by som jej povedať čo pre mňa znamená. Aký som hlupák, že som to zistil až takto a teraz.“ v tvári sa mu objavili slzy a on sa cítil bezmocnejší ako kedykoľvek vo svojom živote.

Sedeli spolu na jeho hlave vytesanej do skaly a sledovali západ slnka nad Konohou.
„Niekedy mi hovorili, že si sedím na ušiach.“ zasmial sa Naruto a pozrel na hlavu na ktorej sedeli. „Myslím ale, že teraz som tomu najbližšie.“
Pridala sa k jeho smiechu a pritúlila sa k nemu.
„Nevedel som, že si také prítulné stvorenie.“ zasmial sa a ona sa červenajúc odsunula.
„Nehovoril som, že mi to vadí Hin.“ usmial sa a jeho tvár sa priblížila k jej.
Srdce sa jej rozbúchalo a náhle sa cítila veľmi ľahká.
Ich pery sa stretli a ona mala pocit akoby jej srdce na okamih prestalo biť. Svet sa spomalil a zmenšil. Akoby exitovali iba oni dvaja. Len ona a on.

„Je mi to ľúto Naruto, tak ľúto.“ v očiach sa jej objavili slzy.
„Takže mi hovoríš, že Hinata upadla do kómy z ktorej sa pravdepodobne nepreberie?“ neveriaco hľadel na Hinatu ležiacu na posteli. Takú pokojnú, nevinnú.
„Musela som dlho hľadať v archívoch, kým som zistila, čo jej je. Upadla do kómy, ktorú kedysi nazývali „živý sen.“ opatrne na neho pozrela.
„Pokračuj, chcem to vedieť.“ šepol.
„Je veľmi vzácna. Posledný prípad bol obyčajný chlapec asi spred 100 rokov. V záznamoch sa uvádza, že sa neuveriteľne túžil stať ninjom. Pochádzal z rodiny, kde boli ninjovia všetci až na neho. On, ale nemal rozvinutý chakrový systém preto sa ním nikdy nemohol stať. Uvádza sa, že veľa plakal a trpel psychickými problémami. Potom sa jedného dňa nešťastne udrel a upadol do kómy a tak dožil zvyšok svojho života...“ odmlčala sa.
„Pokračuj...“ povedal a jeho telo zachvátila strašná predtucha.
„Chlapec taktiež trpel rozprávaním zo spánku. Iba tak zistili, čo sa mu v kóme sníva. Sú tu prepísane všetky jeho slová a vyzerá to tak, že sa mu snívalo, že sa stal ninjom. Tým čím sa nemohol stať v skutočnosti sa stal v sne. Ten sen bol na nerozoznanie od skutočnosti. Povaha zranenia hlavy spôsobila, že jeho mozog vysielal všetky pocity. Jeho mozog prebral vedenie a vytvoril pre neho svet v ktorom cítil dokonca aj bolesť. Mozog taktiež vytváral falošné impulzy pre hmat, chuť a ostatné zmysly.“
„Takže Hinata si myslí, že to čo sa jej zdá je realita a my s tým nemôžeme nič spraviť?“
Prikývla. „Je ale šťastná. Splnili sa jej najtajnejšie želania. Nech to už je čokoľvek.“
„A hovoríš, že keby po niečom tak veľmi netúžila, bolo by to iba normálne zranenie hlavy?“
„Pravdepodobne, ale...“
Naruto zdvihol ruky a bez slova vyšiel von. S obavami ho sledovala.

Bol večer. Nemocnica bola skoro prázdna, iba sestričky sa starali o niektorých pacientov.
Tieň sa zakrádal po chodbe a vkročil do jednej z mnohých izieb. Dvere zapečatil a unavene sa oprel o dvere.
Tackavo pristúpil k posteli.
„Hin.“ zašeptal.
Pohladil ju po hlave a na tvári sa mu objavil láskyplný úsmev.
„Kiežby som nebol taký zbabelec.“ začal a oči mu zvlhli. „Všetci si myslia, aký som statočný. Skvelý hokáge. Ako sa starám o každého. Ale teba som vynechal. Tak som sa bál, že by si odmietla. Mňa. Takého blázna a hlupáka.“ mierne sa usmial, ale ten úsmev nedošiel k očiam, ktoré ostali rovnako smutné. „Možno som aj vedel, že ku mne cítiš to rovnaké, ale bál som sa zodpovednosti. Bál som sa, že nebudem taký akého si si ma možno vysnila.“ na chvíľku sa zarazil a zúfalo sa zasmial. „Vysnila.“ zdôraznil a vydýchol. „Teraz už budem taký akého si si ma vysnila. Dúfam, že si šťastná a...túžim, aby si sa prebrala a my sme mohli byť spolu.“ vstal a pristúpil k oknu o ktoré sa zaprel rukami a sklonil hlavu. „Som zlý človek....nemôžem ťa okrádať o šťastie, hoci nie je úplne skutočné.“ pristúpil k posteli a sklonil sa nad ňou. „Zbohom Hin.“ pobozkal ju na nehybné pery a vystrel sa. Otvoril okno a vyskočil von.
Zastal na vrchu kopca a zahľadel sa na Konohu.
„Nie som hodný byť hokagom. Zradil som Hin a zradil som to v čo verím. Zbohom.“
Vzduch okolo neho sa zvíril a zo zeme sa zdvihlo opadané lístie. Keď dopadlo na zem Uzumaki Naruto už tam nebol.
Vedel, že ráno nájdu v jeho kancelárií list na rozlúčku a Kyuubiho zapečateného v zvláštnej nádobe. Nevedel, ale že to prežije. Nevedel, že prežije a bude musieť žiť.
Osud mu teraz pripadal krutejší a nespravodlivejší, ako kedykoľvek predtým.

Hinata stála na balkóne a hľadela na mesiac, ktorý bol v splne. Usmievala sa. Trochu si po upravila župan v ktorom bola zahalená. Vtedy pocítila na pleci slabý dotyk a usmiala sa. Na krku ju pošteklil letmý bozk. Oprela sa o Naruta, ktorý ju zozadu objal. Pootočila hlavu a zazrela jeho nahú hruď.
„Mohol by si si dať aspoň tričko.“ zahundrala, ale usmievala sa pritom.
Vyplazil na ňu jazyk a zovrel ju pevnejšie.
„Sľúb mi, že to bude takéto navždy.“ povedala a pevne stisla jeho ruky. Po tvári jej stekali horúce slzy, ktoré sa zatrblietali v mesačnom svetle.
Otočil ju k sebe a usmial sa. Jemne jej zotrel slzy z tvári a pobozkal ju. Cítila hebkosť jeho kože. Vôňu jeho vlasov.
„Navždy Hin...“ zašeptal.
Usmiala sa. Nikdy neverila, že by mohla byť taká šťastná.
„Ďakujem...“ vydýchla a pocítila miernu bolesť na temene hlavy.