Sklamanie 13

„Čo myslíš Naruto, ako ťa budú volať po tvojej smrti? Naruto Temný? Naruto zradca? Hubiteľ žabích summonov?“ spýtal sa zvesela Kyuubi.
„Uprednostnil by som titul Najmocnejší ninja aký kedy žil.“ Odpovedal som s úškrnom. Kyuubi sa uchechtol. Ako som kráčal dohorievali za mnou plamene a ohnivá kupola nad kráterom sa rozpadávala. Ma, Staršina...všetci žabí summoni až na Fukusaka boli mŕtvy. Ja som ich zabil.
„Bolo to až smiešne ľahké,“ posťažoval sa Kyuubi „čakal som trochu viac.“ Odfrkol.
Iba som mykol ramenami a zastal som. Po chvíľke bez pohybu som vykročil, ale už v sennin móde. Madara a Zetsu boli neďaleko a sledovali ma. Tváril som sa, že som si ich nevšimol.
Pokrútil som hlavou. „Niekedy je až na smiech, že si myslia aký sú nenápadný.“ Podotkol som. Kyuubi zrejme neuznal vhodné odpovede a mlčal. „Bláznivá líška.“ odfrkol som si tentoraz ja.
Po chvíli chôdze zničenou a spálenou krajinou som došiel k studničke a vkročil do nej. Pocítil som ako ma vír chakry unáša preč a potom som sa zhmotnil na druhej strane. Počkal som a o nejakú tu chíľu sa zjavil aj môj obľúbený mrchožrút čo vyzerá ako kvietka.
„Ospravedlňujem sa, že meškám.“ Povedala biela polovica hlavy kajúcne. „Svačinka.“ Dodala čierna polovica s úškrnom.
Znechutene som sa otočil a rozbehol sa smerom k úkrytu.
„Citlivka!“ začul som za sebou výkrik čiernej polovice a ešte niečo čo znelo ako „žabie stehienka“ a „výborné“.
Nestihol som ubehnúť ďaleko keď sa predo mnou zjavil Madara. Nahodil som prekvapený pohľad a prisahal by som, že jeho oko spokojne zažiarilo.
„Čo? Ako...? Kedy..?“ snažil som sa pôsobiť prekvapene.
„Sledoval som ťa celý čas Uzumaki.“ Povedal blahosklonne a povýšene.
„Nevšimol som si, že...“
„Keď chcem ostať nespozorovaný nevšimneš si ma.“ Odfrkol a pohŕdavo mávol rukou.
„Horiaci les za noci, je nenápadnejší ako ty.“ pomyslel som si a Kyuubi sa rozchechtal.
„Nastala zmena plánu.“ Prehlásil Madara. „Sasuke je v dedine štvancov.“
Tentoraz som prekvapenie nepredstieral. Dedina štvancov bolo pravdepodobne to najnebezpečnejšie miesto na svete. Je nebezpečné aj pre ninjov tých najvyšších kategórií. Na každom kroku musíte počítať s kunaiom do chrbta. Zabili by vás tam pre pekný gombík na oblečení a za ešte menej by vám predali vlastnú babičku. Celá spoločnosť sa skladala s vyvrheľov, banditov, vrahov, zlodejov, zabijakov, nukeninov. Viem to. Bol som tam. Vydobyl som si tam určitú povesť. Uškrnul som sa. To miesto bola výzva. Miesto s iba jedným zákonom. Zákonom silnejšieho.
„Nezabudol si zobrať cumlík a obľúbeného plyšáka?“ zaškľabil som sa.
Madarovi sa zlostne zableslo v oku.
„Sasuke si tam šiel pre meč. Už by mal byť späť, ale neukazuje sa.“
„Možno zradil.“ Prehodil som ľahostajne, ale dych sa mi zrýchlil. Priam dokonalá príležitosť zbaviť sa Sasukeho. Nie. To je dokonalá príležitosť sa zbaviť Sasukeho. Aj ninju ako on mohli v dedine štvancov zabiť ak by si nedával pozor. Aj keby to tak nebolo, mohol by som sa o to postarať ja a potom predstúpiť pred Madaru, Sasukeho telo v rukách, z chrbta mu trčí kunai...
„Nemyslím si to. Sasuke je spoľahlivý...“ nevšímal si moje nadvihnuté obočie a široký úsmev „Má tam kontakt, ktorý mu zohnal mocný starobylý meč. Teraz si ho šiel vyzdvihnúť. Možno nastali problémy a nemôže prísť. Preto tam posielam teba.“
Poznáte ten pocit v hrudi, ktorý máte keď ide všetko podľa plánu? Presne tak ako ste si to naplánovali a vy cítite priam samoľúbu spokojnosť? Takto som sa cítil ja. Samozrejme navonok som protestoval.
„Pestúnky nám došli?“ spýtal som sa pohŕdavo.
„Dosť už Uzumaki!“ skríkol Madara a ja som vedel, že ho už prešla nálada na žarty.
„Keď poviem, že pôjdeš do dediny štvancov, spravíš to. Keď poviem rob Sasukemu pestúnku spravíš to! Keď...“
„Samozrejme, samozrejme, že áno.“ Mávol som rukou. „Keď povieš štekaj ako pes, iba sa úctivo spýtam: „Akej rasy pane?“ široko som sa usmial a uskočil z jeho dosahu. Zacítil som od neho mocný poryv chakry.
„Cestu poznám. Plienky pre Sasukeho budem musieť kúpiť tam.“ Rozosmial som sa a vyštartoval preč. O miesto kde som stal pred chvíľou sa roztrieštila ohromná ohnivá guľa. Na chrbte som zacítil teplo.
Podpichovanie a vtipkovanie. Jedna z mála radostí, ktoré mi ostali z minulého života. Samozrejme tu je ešte pomsta
Úsmev mi zmizol z tváre a zaťal som zuby. Dedina štvancov...na to miesto sa nezabúda. Stará rana na chrbte ma pálila, ako keby mi pripomínala smrť ktorá mi tam hrozila.
„Spomínaš Naruto?“ Kyuubiho zlovestný hlas mi zadunel v mysli. „Ani ti najmocnejší nie sú neporaziteľný. Čí už to je dýka do chrbta, jed v jedle, udusenie v spánku, jedová ihlica vo dverách, pasca na okne...“ menoval všetky situácie pri ktorých mi v dedine štvancov hrozila smrť „...alebo dokonca prepadnutie na záchode!“ dopovedal a rozrehlil sa. Smial sa dlhú chvíľu.
Predpokladal som, že je to jeho obľúbená spomienka. Hoci mňa to vtedy ani trochu nepobavilo.