Konan a Pein

Bol večer a v sídle Akatsuki bola len Konan a Pein, pretože ostatní boli na misii. Konan sa šla osprchovať. Vošla do kúpeľne, dala zo seba dole šaty a vybrala si z vlasov papierovú ružu. „Prečo? Prečo mu to nedokážem povedať? Ach Pein, neznášam ťa, za to. Keby si len vedel ako ťa milujem. Dnes ti to už musím povedať! Dnes sme tu len my dvaja, inokedy by som sa neodvážila. Ach Yahiko, Nagato.“ Myslela si pri sprchovaní Konan. Vyšla zo sprchy a česala si mokré vlasy, aby sa jej ráno nemotali. Bola len v uteráku keď zrazu do kúpeľne vošiel Pein. Konan , červená ako paprika si pritiahla uterák viac na telo a nemo na Peina pozerala. Pein ostal ako vyoraná myš. Samozrejme, že aj on chytil poriadny rumenec. Spamätal sa prvý.
„Ja... prepáč, nevedel som, že si tu.“ A s týmito slovami otočil od Konan pohľad. Ta len nemo kývla hlavou a v uteráku sa vyparila do svojej izby.
„Prečo? Prečo ti to nedokážem povedať?“ Rozplakala sa Konan. „Som ja ale hlúpa, Pein by o mňa nemal záujem ani keby som bola posledná na svete. Berie ma len ako Konan, ako kamarátku. Som ja ale úbožiak. Ach Yahiko... Tak dosť! Prestaň sa ľutovať Konan! Si člen Akatsuki, bez mihnutia oka zabíjaš nevinných ľudí, a bojíš sa, tamtoho hlupáka? Sakra! Ja toho hlupáka milujem! Tak a dosť!“ Utrela si slzy. „ Musím mu to povedať, čo sa môže stať? Prinajlepšom ma odmietne a vysmeje sa mi. Pri najhoršom to povie ostatným členom, alebo mi dá facku a ja zdrhnem, a už ho nikdy neuvidím.“ Povedala si v duchu Konan a len v uteráku, pretože sa nestihla prezliecť, utekala ku dverám kúpeľne.
Konan nebola jediná kto premýšľal. Pein vliezol pod sprchu, pustil na seba teplú vodu a dal sa do rozmýšľania. „Hm... Konan... nepovedal by som, že si taká pekná. V uteráku ti to svedčí.“ Pomyslel si a ústa sa mu samovoľne natiahli do úsmevu, ktorý sprevádzal slabý rumenec. „Ach, to dievča, ktorému som s Yahikom vo všetkom pomáhal. Teda, Nagato a Yahoko jej pomáhali. Teraz som Pein. Yahiko a Nagato... a Konan. To bola naša trojka. Tri siroty, dvaja malí chalani, najlepší kamaráti, ktorí boli zaľúbení do Konan."

SPOMIENKA* Dvaja malí chlapci sedeli na schodoch.
„Nagato...“
„Čo je Yahiko?“
„Pozri sa na Konan...“ Ukázal na ňu Yahiko. Konan stála pri strome ďalej od nich a zabávala sa svojimi origami.
„Čo je s ňou? Je to naša kamarátka ...nie?“ Pýtal sa Nagato.
„Jasné, že je to naša kamarátka. Ale vieš čo? Je vážne pekná. Myslím, že sa mi páči.“ Povedal s úsmevom od ucha k uchu Yahiko.
„Čo? Aj tebe sa páči?“ Pýtal sa Nagato.
„Ako to? ,Aj tebe sa páči?´ To nemyslíš vážne aj ty si sa do nej buchol?“
„A prečo nie? Je pekná, milá, a viac dievčat nepoznám.“ Povedal trocha zahanbene Nagato.
„Máš pravdu. Konan je naozaj dobrá, a naozaj pekná. Nagato, urobíme dohodu dobre?“
„Akú dohodu?“
„Konan sa nám páči obom , však?“
„A...?“
„Nagato, my sme predsa kamaráti. Kamaráti si nepreberajú dievča.“
„Ale Konan nie je dievča ani jedného z nás Yahiko.“
„Viem. Preto navrhujem dohodu.“
„Tak už to povedz! Akú dohodu?“ Pýtal sa nedočkavo Nagato. Yahoko sa pousmial.
„Ani jeden s nás nebude Konan dvoriť! Nech sa rozhodne sama, pre jedného z nás! Teda, možno to nebude ani jeden s nás.“ Dodal trocha smutnejšie. „Čo ty na to? Berieš?“
„Beriem. Myslím, že je to fér.“ Povedal Nagato.
„Nagato. Aj keby sa mi niečo stalo, nesmieš túto dohodu porušiť, a musíš sa o Konan postarať! A opačne.“
„Beriem Yahiko.“ Povedal s úsmevom Nagato. Yahiko sa zasmial a vybral kunai.
„Ukáž ruku!“
„Čo chceš robiť?“ Opýtal sa Nagato. Yahiko si porezal dlaň pravej ruky.
„Na niečom sme sa dohodli, nie? Tak ukáž ruku.“ Nagato poslúchol a nastavil pravú ruku s otvorenou dlaňou. Yahiko mu je porezal a potom si obaja podali ruky. „Tak platí!“
„Platí!“ Povedal Nagato a potom sa s Yahikom na seba usmiali.
*KONIEC SPOMIENKY

Pein sa pozrel na svoju pravú ruku, na ktorej bolo stále vidno znak jazvy. Pousmial sa a ruku zovrel v päsť.. „Ach Yahiko... Niekedy fakt ľutujem, že som súhlasil s tou časťou dohody ,Ani jeden s nás nebude Konan dvoriť!... Aj keby sa mi niečo stalo, nesmieš túto dohodu porušiť!...´“ Pein vyliezol zo sprchy a dal si na seba len uterák, pretože si čisté oblečenie nechal na izbe. Na dlážke uvidel spadnutú papierovú ružu. Zodvihol ju, otvoril dvere kúpeľne a pred nimi uvidel Konan,tiež len v uteráku.
„Ko-nan?“ Chcel sa jej opýtať, čo tu robí, ale všimol si, že plače . Pozrel sa jej do uplakaných očí. „Konan, čo...?“ Chcel sa jej opýtať, čo sa jej stalo, prečo plače, no ona ho objala, hlavu si položila na jeho hruď a plakala ďalej. „Ja som ale hlúpa, chcela som mu povedať, že ho milujem, a nie sa rozrevať.A teraz ho tu objímam, som trápna.“ Pomyslela si Konan a rozplakala sa ešte viac. Pein nedovolil nikomu, aby sa ho čo i len dotkol, a ona... ho objala. Čudoval sa tomu, ale objal ju tiež. „Čo? ON ma objal?“ Čudovala sa Konan striasla sa šťastím. Plakať však neprestala.
„Konan, čo sa ti stalo?“ Opýtal sa jej nakoniec. Stále ju však držal v náručí, a ona ho stále objímala. Stali tam ako primrznutý a ani jednému nevadilo, že majú na sebe len uterák. Konan sa zarazila. „ON sa ma pýta čo mi je?... ON sa ma pýta čo mi je?... Čo mi asi môže byť?“ Pomyslela si Konan .
„J-Ja...“ Vytlačila zo seba Konan s plačom, no na Peina, s ktorým sa stále objímala sa ani len nepozrela a rozplakala sa ešte viac. „Ja som trapnááá.“ Pomyslela si. Pein ju chytil za plecia oboma rukami a zhlboka vydýchol. Potom ju vzal za ruku a dotiahol do svojej izby kde zavrel dvere, posadil ju na posteľ a on si sadol k nej. Papierovú ružu jej zastrčil do polosuchých vlasov a objal ju okolo pliec. Konan stále plakala.
„Kona, čo sa ti stalo? Nadával ti Hidan? Mala si ho zmlátiť!“ Povedal trocha s úsmevom Pein.
„Nie...Hidan schytal predvčerom.“ Povedala Konan a pousmiala sa. Utrela si slzy, a pozrela sa na Peina, ktorý ju stále objímal.
„Tak čo ti je? Kto ti ublížil? Deidara, ti dal niečo vybuchnúť? Alebo ťa urazil Itachi?“ Pýtal sa Pein.
„Nie... ONI... mi nič neurobili.“ Povedala Konan a oči sa jej zase zaleskli slzami.
„Tak kto?“ Pýtal sa nechápavo a zároveň Zúfalo Pein.
„TY!“ Povedala Konan a po tvári sa je znovu skotúľala slza. Peina trhlo.
„JA? Ale... čo som ti urobil?“ Nechápal a pozrel sa na Konan. Konan sa po líci zgúľala ďalšia slza. Zadívala sa na Peina. Ichoči sa stretli.
„ Už to nevydržím...“ Pomyslela si, vrhla sa na Peina a pobozkala ho. Mala pri tom zavreté oči, pretože inak by to asi nedokázala. Pein na ňu len vyvalil oči, no keď si uvedomil, čo sa stalo, oplatil Konan bozk a so slasťou zavrel oči. „Čo? On ma pobozkal? To není možné...“ Pomyslela si Konan a prsty si vplietla medzi jeho vlasy. Pein urobil to isté. Keď sa od seba odtrhli, Pein sa na ňu usmial, chytil ju za bradu a potom jej osušil tvár od sĺz. „Pein...“
„Konan... ja... ťa milujem...“
„A kedy ti to došlo?“ Opýtala sa Konan so zdvihnutým obočím a polovražedným pohľadom. Pein sa pousmial.
„Mne? Došlo to Nagatovi a Yahikovi.“ Pousmial sa.
„Čo?“
„Konan, my sme ťa milovali, ešte ako deti.“ Pein jej povedal, na čom sa dohodli, keď boli chlapci(no proste spomienka.) Konan sa na neho pozrela s láskou. „Ktorého by si si z náz dvoch vtedy vybrala?“ Opýtal sa Pein.
„Peina.“
„Čo? Veď vtedy ešte nebol Pein.“
„Milovala som vás oboch. Nagata aj Yahika. Milovala som Nagatové správanie, uvažovanie, jeho silu. Milovala som Yahikov humor a výzor. Teraz mám oboje v jednom, Pein. Až na ten humor.“ Podpichla ho Konan. Pein sa na ňu šibalsky pozrel. Zvalil ju na posteľ a začal ju štekliť. Konan sa rehotala na celé kolo a on s ňou.
„Ja že nie som zábavný?“ Rehotal sa. Konan sa podarilo ho začať štekliť tiež.
„Áno, si suchár.“ Povedala uplakaná Konan. Teraz však mala slzy zo smiechu. Mykala sa tak silno, že sa jej rozviazal uterák. Pein ju prestal štekliť. Konan bola znova ako chili paprička, on sa však na ňu len šibalsky pozrel, očami sa mu mihli iskričky, zhasil lampu a... čo mohli dvaja zaľúbení robiť... si hádam domyslíte.