Biely Anjel v Temnote - Poznanie ep. 1 + Nový život, Nové meno ep. 2

No fajn... takže táto poviedka vznikla na tom že som si proste sadla za počítač, napadla ma prvá veta a začala som písať. Popravde, ešte som to nenapísala (hehe) ale už sa idem do toho pustiť a ja som sama zvedavá aká katastrofa z toho vznikne.

BIELY ANJEL V TEMNOTE - POZNANIE EP. 1

Kde to som?
Ako som sa sem dostala...
... a tá najdôležitejšia otázka: Kto vlastne som?

Mala som otvorené oči a zízala som na bieli strop na ktorom sedela mucha. Naozaj som netušila kde to som, čo tam vlastne hľadám no ked som sa pozrela na celú bielu miestnosť, došlo mi to. Bola som v nemocnici.... no prečo? Pokúsila som sa sadnúť si, no nešlo to. Bola som úplne stuhnutá, určite som tu ležala pekne dlho. Po pár minútach námahy som sa predsa len dodriapala tak, že som sedela, no bolelo ma celé telo. Pozrela som sa na svoje ruky, nohy a na všetky časti tela, na ktoré som mohla posediačky vidieť, no ten pohľad by som si kľudne odpustila. Bola som celá doškriabaná, samá modrina. Pomaly, až priveľmi pomaly, som vstavala. Po chvíli som začala chodiť po miestnosti, hoci mi to robilo problémy. Uvidela som pri dverách zrkadlo, tak som si to hneď namierila k nemu. Keď som v ňom uvidela svoj odraz, nemala som slov. Obzrela som sa, či za mnou niekto nestojí, pretože tá tvár mi pripadala úplne cudzia. Nespomínala som si na nič, absolútne nič a ani svoje meno som nevedela. No musí byť niekto, kto ho vie, niekto - hocikto...

Otvorila som dvere a pozrela sa na chodbu. Bola celkom prázdna, tak som sa rozhodla nájsť niekoho, kto by o mne niečo snáď vedel. Bolo to neskutočne frustrujúce - to že absolútne nič neviem o sebe a na nikoho iného som si nespomínala. Dalo by sa povedať, že som mala úplné okno a vtedy som si uvedomila, že ani neviem, či som si niekedy dala alkohol... Veď je to jedno, taká hlúposť... a práve vo chvíli, keď som išla za roh, do niekoho som vrazila. I keby som nemala po celom tele modriny, i vtedy by to bolelo, no teraz to bolelo stonásobne viac. Nad sebou som začula chlapčenský hlas, ktorý bol napätý a bolo z neho cítiť hnev. No to som nemohla zapríčiniť ja, veď ako predsa?
„Dopekla nemôžeš dávať pozor?!" Zdvihla som hlavu a uvidela toho, kto do mňa vrazil. Nado mnou stál nejaký blondiak, s vlasmi svetlými ako slnko a s modrými očami. Bol oblečený v čierno-oranžovej bunde a nohaviciach, topánky mal tiež čierne. Potom sa na mňa lepšie pozrel.
„Eh. Eh?! Hi-Hinata! Čo tu robíš?" Hinata? To je moje meno? Nahol sa ku mne ešte viac a začalo mi to byť nepríjemné. Narušoval môj osobný priestor!
„Ja... teda ty... ma poznáš?" Spýtala som sa a začal na mňa zízať. Potom sa rozrehotal na celé kolo. Ešte aj môj hlas mi bol cudzí.
„Hahahahaha! To nemyslíš vážne! Hin, fakt! Hahaha!" Začal ma hnevať. Takže on o mne zrejme toho veľa nevedel. Nemôžem tu s ním strácať čas, ak ani nevie, že som v nemocnici. Zistila som svoje meno, to je dôležité a teraz musím zistiť ostatné.
Keď sa prestal smiať, ja som už bola na nohách, hoci som sa na ne s ťažkosťami dostala. Za ním som začula ženský alebo skôr dievčenský krik:
„Naruto! Dopekla Naruto, prečo Ti to tak trvá!? Za hodinu sa máme stretnúť so Sasukem."
Pri nás sa po chvíli vynorilo dievča s vlasmi ružovými ako majú stromy Sakury. Ha! Aj nejakú hlúposť o stromoch viem, ale kto tí ľudia sú, to neviem, nechápem to.
„Hinata.." Potom si ma prezrela od hlavy až po päty a tvár sa jej zvraštila. Bola znepokojená.
„Hinata, si v poriadku?" Spýtala sa a ja som sa nezmohla na nič iné až na zakývanie hlavou ktoré jasne hovorilo "nie".
„Čo tu robíš? V nemocnici? A hlavne prečo si v Trávnatej?" No a teraz už viem, kde som.
„Ja netuším," pozrela som sa na to dievča a ešte som dodala: "Dokonca ani neviem, kto ste vy dvaja."
Obaja sa na mňa pozerali ako na blázna.
„V ktorej si bola izbe?" Spýtala sa po chvíli ticha. Obrátila som sa a ukázala na otvorené dvere.
„Dobre. Pôjdeš si ľahnúť, Naruto pomôž Hin, je zjavné že to už dlhšie na nohách nezvládne." On prikývol a so starosťami v očiach ma zobral na ruky. Dával si pozor a bol jemný, za čo som mu bola vďačná.
„Ja zavolám Sasukeho a potom pôjdeme za sestrou zistiť, o čo tu vlastne kráča."
„Dobre." Povedal blondiak a už ma niesol do tej istej izby, v ktorej som sa aj zobudila. Ona kráčala druhým smerom. Naozaj som si nebola istá, či im môžem dôverovať, no musím sa o to pokúsiť, vedeli moje meno a je zjavné, že ma poznajú. Možno mi pomôžu prísť aj na to, čo tu robím.

Koniec prvej časti.

BIELY ANJEL V TEMNOTE - NOVY ŽIVOT, NOVE MENO EP. 2

Opäť som ležala v tej prekliatej posteli, z ktorej som pred asi pol hodinou s námahou vyliezla, no teraz som sa nepozerala na strop, teraz som sa pozerala cez okno a snažila som sa ignorovať pohľad toho blondiaka, ktorý na mne visí pohľadom už odvtedy, čo ma do tej postele položil a zakryl. Keďže ma táto hra už prestala baviť, obrátila som sa hlavou k nemu, no on okamžite obrátil hlavu a oči na inú stranu. Tváril sa, že sa pozerá na tie otvorené dvere.
Vzdychla som si a povedala:
„Ak chceš niečo povedať, tak hovor a neciv na mňa tak."
„A ty sa ma nechceš na nič spýtať?" Obrátil sa ku mne.
„Napríklad?"
„No... predsa si sama povedala, že si nič nepamätáš, tak som si myslel, že budeš zvedavá, odkiaľ ťa poznáme."
„Lenže ty si stále myslíš, že vtipkujem a spomínam si na vás." Obvinila som ho.
„To je pravda." Povedal a zamyslel sa.
„Povedz, aký som bola charakter?"
„Hm...?" Nepochopil moju otázku.
„Chcem povedať... myslíš si, že klamem, tak som chcela vedieť, či máš dôvod neveriť mi, nejaký dôvod z minula."
„Ja... nie. Prepáč Hin."
„Nevolaj ma tak." Povedala som a obrátila som sa k oknu.
„Ako to myslíš? Veď sa tak voláš!" Bol úplne vykoľajený. On ma nechápal.
„Áno, možno mi dali také meno, no ja si na to nespomínam, tak Ťa prosím, aby si ma tak nevolal."
„Lenže to je..." Nedokončil vetu, lebo do izby vstúpila tá ružovláska z minula a pri nej bola nejaká červenovlasá pani s milou tvárou, ktorá držala nejaké papiere. Podľa oblečenia som usúdila, že je to sestrička.
„Takže už si hore." Poznamenala sestrička. Ja som iba prikývla.
„Doktori hovorili, že ťa našli pred nemocnicou na zemi úplne doriadenú. Niekto ťa pred ňu musel odniesť pretože v stave, v ktorom si bola, by si nebola schopná sa ani pohnúť, veď ešte teraz s tým máš problémy." Povedala ružovláska, ktorá sa mračila.
„Tak kto to bol? Mohol by vedieť, čo sa mi vlastne stalo. Alebo to viete?" Spýtala som sa jej, pretože sa na mňa zvláštne pozerala výrazom, ktorý som nevedela popísať.
„Nie, nevieme, ale keď budeme v Konohe, môžeme sa hokage-sama spýtať, na akú misiu ťa posielala. Hin, na čo si ako posledné pamätáš?"
„Nevolaj ju tak." Ozval sa blondiak zo stoličky vedľa mojej posteli. Jeho kamoška sa naň spýtavo pozrela, tak jej odpovedal.
„Nepraje si to."
„Aha... hm... aha. No fajn, tak ale ako ťa máme volať?"
Bolo by zbytočné vysvetľovať jej, prečo nechcem, aby ma tak volali, preto som jej iba povedala: „Neviem, ale kým si na nič nespomeniem, tak bude lepšie, aby ste mi tak nehovorili."
„V poriadku, potom ale, na čo si ako posledné spomínaš?" Spýtala sa znova, mierne vyvedená z mieri.
„Na nič. Proste som otvorila oči a ležala tu, neviem, čo bolo predtým."
„Podľa všetkého máš amnéziu." Povedala sestrička.
„Dočasnú?" Vedela som presne, čo je to amnézia, hoci neviem odkiaľ, no proste som to vedela. Možno som sa to učila v škole, to je najpravdepodobnejšie.
„Alebo stálu. To nevieme. Vedomosti máš stále rovnaké no nespomínaš si na seba, na ľudí, ani na miesto odkiaľ si, alebo čo sa ti stalo, je tak?" Prikývla som, celkom to vystihovala.
„Čím myslíte, že bola spôsobená?"
„Najpravdepodobnejšie bude zrejme tvrdenie, že si sa udrela do hlavy, no tým si nie sme istý. Mala si síce na hlave malé zranenia, no nemôžeme si byť istí, čo to práve to spôsobilo. Tiež mohla byť tvoja pamäť ovplyvnená nejakým traumatickým zážitkom."
To, čo hovorila, mi pochopiteľne dávalo zmyslel, no i tak som s takým vysvetlením nebola spokojná.
„Kedy ju prepustíte?"
„Mala by odpočívať. Najpriaznivejšie by bolo, keby zostala u nás aspoň ešte také tri dni. To je minimum." Ružovláska nahodila zmučený výraz.
„Ponáhľate sa, však?" Hádala sestrička. Dievča prikývlo.
„Potrebujeme čo najskôr zaniesť do Konohy jedny dôležité dokumenty. Čím dlhšie sa tu budeme zdržiavať, tým je pravdepodobnejšie, že ich nám bude chcieť niekto zobrať. Potrebujeme odísť čo najskôr."
„Tak to je problém... no, bude v poriadku, ak tu zostane, my jej pomôžeme nájsť nejaké bývanie a dočasne môže spať tu."
„To nie, babča by nás zabila, keby zistila že sme našli Hin... eh to dievča v takomto stave a nechali ju tu. To nepôjde. Bude musieť ísť s nami." Povedal blondiak.
„Za pár minút za nami príde náš tímový partner, on mal ešte jednu úlohu takže sa spolu musíme nejako dohodnúť, že jeden z nás pôjde s... hm... s ňou a druhí dvaja pôjdu čo najskôr do Konohy."
„Naozaj mi nebude vadiť, ak tu zostanem." Vstúpila som do rozhovoru.
„Ale nám áno." Povedala ružovláska. Sestrička sa na mňa ustarane pozrela a povedala:
„Zlatko, myslím že bude najlepšie, ak si chvíľku pospíš. Keď príde ich priateľ, tak ťa zobudíme a povedia ti, ako sa dohodli." Chcela som odporovať no tí dvaja prikývli a vyšli z izby. Netušila som, z čoho som taká unavená, veď som nebola dlho na nohách, no už som nemala šancu to riešiť, keďže som takmer okamžite zaspala s pohľadom na pootvorené dvere, z ktorých pred chvíľou odišli tamtí ľudia.
Možno by som im predsa mala dôverovať.. vyzerá to tak, že mi chcú pomôcť, teda aspoň v to dúfam.

Koniec druhej časti.

ČO BUDE ĎALEJ? TO ZISTÍTE V ĎALŠEJ EPIZÓDE!!!