Narutova sestra 35 - Svadba

„Kde ste boli?“ zreval Sasori.
Nana vytreštila oči, ako keby pred sebou videla prízrak. Itachi bleskurýchlo stiahol z Nany ruku, ktorú mal okolo jej pásu, ale zachoval si chladnú hlavu.
„Ahoj!“ vypadlo z nej.
„To si sa na nič lepšie nezmohla?“ pomyslel si Itachi.
„Čakám vysvetlenie!“
„Neškriekaj. Dovolíš?“
Sasori mu uhol, aby mohol prejsť. Potom sa pozrel na Nanu a zamračil sa. Tá keď videla, ako ju prepaľuje pohľadom, sklopila zrak. Nedokázala potlačiť zachvenie. Všimol si to. Pustil ju dnu a zavrel dvere. Kráčala po jeho boku do izby. Musí mu predsa niečo povedať. Cestou na poschodie si v duchu pripravovala nejaký monológ, aby ju nezačal podozrievať, že ho podvádza. No keď prišli do jeho izby a znova sa na ňu pozrel, všetko zabudla a rozpačito sa usmiala.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa hrejivým tónom.
„No,“ začala. „Nevedeli sme vás s Itachim nájsť, tak sme išli von a trénovali sme. To je všetko.“
Podišiel k nej a vzal jej ruky do svojich.
„Netajíš mi nič, však?“
„Nie.“
Naklonil sa k nej a chcel ju pobozkať.
„Ehm, ehm,“ zakašľala. „Prepáč, som nejaká nachladená, nemali by sme mať blízky kontakt.“
„Mne to nevadí.“
„Ochorieš.“
„Ani to mi nevadí.“
Cúvala pred ním koľko sa len dalo, až narazila chrbtom na stenu. Chytil ju za boky a pritiahol si ju k sebe. Zavrel oči a pritisol svoje pery na jej. Nemohla mu odporovať. Keby sa o to pokúsila, nedopadlo by to dobre – zistil by to.
Ten bozk bol pre ňu ako večnosť. Až keď jej ústa začal dobývať jazykom, odtiahla sa. Z pier jej miesto slov vyšiel len roztrasený výdych. Nepovedal nič. Znova ju pobozkal. Pery sa mu plnili krvou, boli horúce a citlivé. A jeho ruky... Bledé a studené. Skĺzli až k jej bruchu a keď jej práve chcel rozpnúť gombík na nohaviciach, zastavila ho.
„Prepáč, ale .... ešte nie som pripravená.“ zaklamala.
Milovať sa s ním by bolo to posledné, čo chcela.
„Bojíš sa?“
„Trochu.“
„Alebo na mňa nemáš chuť?“
Povedal to takým odporným tónom, akoby po ňom túžili všetky ženy. Nebol škaredý, ale jednoducho ju už nepriťahoval.
„Neboj sa, budem k tebe nežný.“ povedal a začal jej bozkávať krk.
Zrazu sa dvere rozleteli.
„Nana!“ skríkla Konan.
Bola vysmiata ako lečo. Jej šťastie ju zrejme tak obklopovalo, že si ani nevšimla, že ich pri niečom vyrušila.
„Prepáč, Sasori, ale ukradnem ti ju.“ zasmiala sa.
„Prídem po teba večer.“ zašepkal jej do ucha.
Nana ani nestihla odpovedať a už bola preč. Pravdupovediac, bola rada, lebo Konan ju pred ním zachránila.
„Chvalabohu.“ pomyslela si.
Konan ju odvliekla až do jej izby.
„Ó, nie! Znova šaty?!“
„No nie sú nádherné?“
„Povedala si, že si si už nejaké vybrala.“
„Ja áno, ale TY nie!“
„Ja? Ja si už niečo oblečiem, neboj sa.“
„Niečo tu pre teba mám.“ povedala a začala sa prehrabávať v skrini.

* * *

„Rýchlejšie, rýchlejšie!“ kričal Pein s notesom a ceruzkou v ruke. „Do večera musí byť všetko prichystané!“
Boli za sídlom, kde sa rozliehal veľký pľac. Všade boli stoly, stoličky, kvety, ozdoby, poháre, taniere a veľa iných vecí, ktoré boli pre svadbu potrebné.
„Furt od nás len niečo chce!“ rozkrikoval sa Hidan. „A čo my za to máme, ku*va?! Nič! Najlepšie by bolo obetovať ho!“ hystericky sa začal rehotať.
Schladil ho až Kisame. Doslova. Dal mu za tričko pár kociek ľadu. Hidan vykríkol, akoby ho drali z kože.
„To aby si tak nevrieskal.“
Hidan zreval ako zviera, skočil na Kisameho a zakryl mu oči. Z toho vyšla spŕška nepekných nadávok.
„Héééj!“ skríkol Pein. „Čo sa tu flákate? Do práce. No tak, no tak!“
„Gŕŕŕ, pusťte ma na neho!“ kričal Hidan.
Kakuzu bol pohotový a chytil ho.
„Veď uvidíš, Pein! Obetujem ťa, rozpitvem ťa! A z tvojich čriev si urobím šnúru na prádlo!“

* * *

„Už sa môžem pozrieť?“
„Áno!“ skríkla víťazoslávne Konan.
Nana sa pozrela a ....
„To snáď nemyslíš vážne, však?!“
Stála pred zrkadlom v trojvrstvových ružových šatách. Konan jej nahovorila, že bude družička.
„Ó, veď sa pozri, aká si roztomilá.“ potiahla ju za líce.
„Vyzerám v tom ako bábika! Ja fakt znesiem čokoľvek, ale čo je veľa, to je veľa.“
„Sú perfektné!“ rozplývala sa.
V tom vošiel dnu zamyslený Itachi. Keď uvidel Nanu, mal čo robiť, aby sa nezačal smiať na plné hrdlo. Tá ho prepaľovala pohľadom.
„Ehm ... Šéfko ma poslal po obrúčky.“ usmial sa.
„Sú na stole,“ povedala Nana. „A padaj von!“
Vzal ich a odišiel. Počuli ako sa vonku na chodbe nevie dosmiať.
„Prepáč, Konan,“ začala si ich vyzliekať. „Ale nájdi si na to niekoho iného.“
„Čo? Ale koho?!“
„Ja neviem, napríklad... Hidana! Určite bude skvelý družičiak.“

* * *

Deň ubehol rýchlo. Aj s hádkami a neslušnými nezhodami sa im podarilo všetko pripraviť.
Svadobný obrad sa začínal krátko pred šiestou večer. Všade bola hŕba ľudí, z ktorých väčšinu Nana nepoznala. Na zemi bol úzky, červený koberec, ktorým mala nevesta prejsť k svojmu ženíchovi. Na stoličkách boli biele návleky previazané červenými mašľami. No proste rozprávková nádhera.
„A je to tu,“ povedala nervózne Konan.
Mala na sebe dlhé, viazané šaty. Vlasy, ktoré mala vypnuté hore, jej zdobila strieborná ruža a závoj. Niet nad pôvab nevesty podtrhnutý krehkou krásou kvetín.
„Všetko dobre dopadne, uvidíš.“ upokojila ju Nana v čiernych krátkych šatách.
Išla jej totiž ako svedok. Stále lepšie ako ružová družička. Obe stáli za veľkými dverami a čakali na signál. Nana si všimla, že sa Konan bojí. Ale je to len nervozita, čoskoro z nej určite opadne. Rýchlo prekĺzla cez červený koberec, postavila sa na miesto svedka a pozrela sa na Peina. Zjavne bol tiež nervózny, ale rozhodne nie tak, ako Konan. Aj on bol fešák. Čierny oblek mu fakt sekol. Jeho svedok bol, nanešťastie, Itachi. Žmurkol na ňu a usmial sa.
„Vyzeráš úžasne.“ zašepkal.

Začalo sa to. Zvuk starého orgánu rozochvel každého. Dvere sa otvorili, všetci vstali a všetky pohľady sa upreli na Konan. Pozerali sa na ňu so závisťou. Bola naozaj nádherná. Aj Nana jej závidela jej šťastie.
Konan nesmelo vykročila. Do toho jej hral svadobný pochod. Zastavila sa vedľa Peina a usmiala sa. Pred nimi stál kňaz s malou knižkou. Všetci sa posadili a nastalo hrobové ticho.
„Zišli sme sa tu,“ prehovoril kňaz. „aby sme spojili tohto muža a ženu do zväzku manželského. Ak má niekto námietky, prečo by sme to nemali urobiť, nech prehovorí teraz, alebo nech navždy mlčí.“
Všetci sa začali obzerať, či sa niekto náhodou nehlási. Našťastie nikto.
Kňaz ešte čítal veľa vecí. Kto by povedal, že v takej malej knižke je toho tak veľa? Toľko záväzkov a sľubov.
„Pein,“ otočil sa na neho. „Pýtam sa Vás, či si beriete tu prítomnú Konan za svoju právoplatnú manželku. Budete pri nej v dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe, v bohatstve a chudobe, po kým vás smrť nerozdelí?“
„Áno.“
„A Vy, Konan. Pýtam sa Vás, či si beriete tu prítomného Peina za svojho právoplatného manžela. Budete pri ňom v dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe, v bohatstve a chudobe, po kým vás smrť nerozdelí?“
„Áno.“
A potom prišli tie najkrajšie slová:
„Týmto právoplatným sľubom vás vyhlasujem za muža a ženu. Môžete pobozkať nevestu.“
Pein sa obrátil k svojej nastávajúcej, odhrnul jej závoj a odhalil jej krásnu tvár. Usmiali sa na seba zavreli oči a začali sa k sebe približovať. Bol by v tom čert, keby to nedopadlo dobre.
„Konečne.“ zašepkala Nana. Vhnalo jej to až slzy do očí.
Pobozkali sa. Bozk bol krásny, nežný a čo je hlavné – bol manželský.
Keď sa obrad skončil, prišla na radu ďalšia vec – kytica.
Všetky dievčatá a ženy (a nebolo ich tam málo) sa zhromaždili. Konan sa k nim postavila chrbtom a začala počítať.
Jediný, kto tam chýbal, bola Nana. Ani nevedela, prečo tam nešla. Jednoducho nechcela. Čo ak by tú kyticu chytila práve ona? Ťažko by sa z toho vykrúcala.
„Raz, dva, tri!“ a hodila ju za seba.
Kytica letela veľkým oblúkom ďaleko, až dozadu. Chytila ju nejaká žena. Chvíľu si ju doberali s kým sa bude vydávať a podobne.
Potom sa všetci pobrali k novomanželom. Gratulovali im a odovzdávali svadobné dary – veľké aj malé.
„Nech ste šťastní.“ objala Nana Peina.
Potom prišla ku Konan. Tá ju vyobjímala za všetkých.

***

Od obradu prešli asi štyri hodiny. Všade bolo počuť hudbu a hlasy. Oslavovali ešte len tak krátko, a už bola viac ako tretina ľudí opitá. Medzi nimi aj Hidan.
Na každom veľkom stole bola torta – ovocná, marcipánová... Bolo ich tam dosť. A ľudí ešte viac.

„Ahoj, Nana,“ usmial sa na ňu Hidan. „Zatancuješ si so mnou?“
Ani nevedel poriadne udržať rovnováhu.
„Myslím, že to nie je ten najlepší nápad. Choď si radšej niekde ľahnúť.“
„Ľahnúť? Čo ti práši? Ešte sa len začínam baviť!“
Schmatol ju za ruku a len tak-tak sa dotackal na parket. Robil, čo sa dalo, no po chvíli, keď bola hudba pomalšia, zvalil sa na Nanu a zaspal. Bol ťažký, ale udržala ho. Rýchlo sa s ním pratala preč, nech si nenarobí hanbu. Sídlo bolo o pár metrov ďalej, takže to mala blízko. Odšikovala ho do izby a tam ho zavrela.
Vyšla von, zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu a vyzula si topánky. Tie desaťcentimetrové opätky ju skoro zabili. Boleli ju chodidlá. Keď sa postavila bosými nohami na chladnú zem, striaslo ju. Mala len krátke šaty a von bolo už dosť chladno.
„Nevedel, som, že si tu.“ ozval sa hlas z tmy.
Nana ten hlas veľmi dobre poznala.
„Čo tu robíš, Itachi?“
„Skús hádať.“ usmial sa. „Hľadám ťa.“
„Nemali by sme byť spolu. Zvlášť, keď je tu toľko ľudí. Ak nás niekto uvidí-“
Umlčal ju dlhým bozkom.
„Vieš, že nemám rád, keď takto hovoríš.“
Pozrela sa na neho vyčítavým pohľadom.
„Nestrachuj sa toľko.“ chytil ju okolo pásu a pritiahol si ju bližšie.
Znova ten krásny bozk. A potom ďalší a ďalší.

A pritom vôbec netušili, že ich Sasori sleduje....

Poznámky: 

Ach bože, Lilly vypotila ďalší otrasný diel, ale ... Tento krát DLHŠÍ! (pretože ja som hrozne lenivá) Ale aj tak nie som na seba hrdá.
Možno budem s ďalším dielom trošku meškať, mám toho veľa, ale pokúsim sa to napísať načas.
Takže ... príjemné čítanie.
Niečo na zasmiatie:

POZOR! Spoiler!