Narutova sestra 34 - Prepad

Nanu prebral štebot sýkoriek, ktoré sedeli za oknom. Von svietilo slnko a na nebi ani mráčika. Vyzeralo to na krásny deň.
Nana ležala nahá v Itachiho tuhom objatí a vnímala len jeho nádychy a výdychy.
„Dobré ráno, láska.“ ozval sa.
„Ahoj, miláčik.“ usmiala sa.
Pozrela sa naňho a pobozkala ho. On jej bozk opätoval. Prevalil sa na ňu, strhol z nej perinu a odhalil jej nahé telo. Zasypal ju bozkami. Nana sa prehla v chrbte a neodpustila si hlasný ston.

(o dve hodiny neskôr)

Obaja nahlas oddychovali. Itachi si položil hlavu na jej hruď a jeho vlasy ju jemne pošteklili.
„Milujem ťa.“ vzdychla.
„Ja teba viac.“
Chvíľu potichu ležali a užívali si všetky silné pocity. Potom obaja vstali.
Itachi sa obliekol rýchlo a zišiel do kuchyne. Nenašiel tam nikoho. Otvoril chladničku a začal vyberať niečo pod zub.
„Kde sú všetci?“ spýtala sa Nana.
„Niekde von.“
„Ako to vieš?“
Ukázal na stôl, kde ležal maličký papierik s odkazom. Nana ho vzala a prečítala ho.
„Aha, prípravy na svadbu. A kedy sa vrátia?“
„Neviem, ani ma to nezaujíma. Netráp sa tým.“ žmurkol na ňu.
Nane zaškvŕkalo v žalúdku. Itachi sa zasmial. Podišiel ku nej a zašepkal jej:
„Ďakujem ti za to krásne ráno.“
Pobozkal ju na krk. Trochu sa začervenala.
„Ou,“ poznamenal, keď si ju obzrel celú. „Mala si si obliecť niečo iné a nie moje vyťahané tričko, ktoré viac odhaľuje ako zakrýva. Zvlášť, keď je to také nádherné telo.“
„Radšej vymysli, čo budeme dnes robiť, ty zvrhlík!“ zasmiala sa. „Máme celé sídlo len pre seba.“
„No, mohli by sme ísť trochu von, pretože vždy sme len v posteli.“ no nehovoril to tak, že by mu to nejako vadilo.
Priam naopak. Mal rád, keď sa venovali sebe. Vážil si každú chvíľku strávenú s ňou.

Spoločne sa naraňajkovali, prezliekli sa a vydali sa ruka v ruke von.
Celú cestu do lesa boli ticho. Itachi ju potajme podozrieval, že mu niečo tají, ale nechcel sa jej na to vypytovať. Aj tak ešte musia vymyslieť ako to bude so Sasorim. Itachi by sa ho najradšej zbavil, ale vedel, že by s tým Nana nesúhlasila. Mala na to až príliš dobré srdce. Ale on aj tak tušil, že sa boju nevyhne. Neprekážalo mu to. Keď bude musieť, zabije ho, len aby mohol už konečne byť so svojou láskou. Nechcel s ňou byť len pár hodín do dňa. Potláčal v sebe túžbu po jej tele tak dlho ako len mohol. No niekedy, keď už to nemohol vydržať, využil každú chvíľu a zatiahol ju niekde, kde boli sami. Aj keď len na hodinu.
Nikdy netrávili čas rozprávaním. Itachi nerád zbytočne rozprával. Mal radšej skutky a pocity vášne. Bol do nej každým dňom viac a viac zaľúbený.

„Si v pohode?“ spýtal sa jej. „Už dlho si nič nepovedala.“
„Jasné.“
„Nezdá sa mi.“
Pozrela sa naňho a usmiala sa. „Vieš o tom, že si smiešny, keď sa takto na mňa pozeráš?“
„Tak ja ti pripadám smiešny?“ zavrčal.
„Tak sa ukáž, Itachi Uchiha. Čo mi urobíš?“ vyplazila jazyk.
„Nechci, aby som bol zlý.“
„Chcem!“
Keď sa ju Itachi chystal pobozkať, preletel okolo nich kunai s papierovou bombou a zapichol sa do vedľajšieho stromu. Reflexy ich nezradili. Nana pohotovo urobila pečať a za pár sekúnd ich už obklopoval hlinený štít. Počuli len tlmený zvuk výbuchu.
„Čo to, dopekla, bolo?!“ spýtala sa Nana a štít sa začal pomaly rozpadávať.
Všade navôkol boli plamene. Nana trochu zakašľala, pretože sa nadýchala dymu.
„Ehm, ehm ... Musíme z tadeto vypadnúť. Hneď!“
„Je neskoro,“ ozval sa Itachi. Jeho červené oči už preskúmali celý terén okolo nich„ Drž sa radšej pri mne.“
„Zvládnem to aj sama,“ zaškerila sa a vzdialila sa od neho.
Spoza stromu vyšla osoba. Pred Itachim už tiež niekto stál. Bolo vidno, že to je mužská postava. Bol vysoký, ale to bolo tak všetko, čo si mohli všimnúť. Premiestnil sa o pár metrov ďalej.
„Nikdy by som neverila, že sa s tebou stretnem aj osobne.“ prehovorila osoba v čiernom plášti.
Bol to bez pochyby ženský hlas. Nebol jej známy, ani nevedela spoznať kto to je. Mala na hlave kapucňu a na tvári masku.
„Myslela som, že s Narutom vychádzaš dobre, kým som nedostala od Kazekageho úlohu sa ťa zbaviť.“
Nana zacítila zemské otrasy a počula zvuk zbraní. „Už bojujú,“ pomyslela si. „Živel voda: Čierny dážď!“
Z neba začali kvapkať maličké, čierne olejové kvapky. Neskôr sa ich počet znásobil tak, že z nich bol dážď. Olej sa dal zapáliť chakrou. No keď to urobila uvidela, že sa na ňu valí vodná vlna. Nana ju ohňom premenila na paru. Využila to a použila maskovaciu techniku. Jej telo zmenilo farby tak, aby splývala s prostredím.
Keď už bola skoro pri nej, zacítila v pare pohyb. Prudkým pohybom hodila do dotyčného kunai. Trafila ju! Síce sa jej len zachytil plášť, ale aj tak.
„Veterné ostrie!“ skríkla protivníčka.
Nana chcela použiť ten istý hlinený štít, ako na začiatku. A tak aj urobila. Po vytvorenej pečati sa okolo nej nastavala tvrdá hlina. No to, čo sa stalo Nana nečakala. Veterné ostrie prerazilo štít a celý sa na ňu zrútil.
„Tak a máš to, ty chudera! Zlikvidovala som ťa.“ povedala hrdo.
Keď odchádzala, aby pomohla pri odstránení Itachiho, niečo sa jej nezdalo. Zastala a zamračila sa. Z veľkej kopy suchej pôdy sa vydrala ruka.
„Myslela si si, že som mŕtva, čo?“ posmievala sa Nana.
„Ak mám pravdu povedať, čakala som od teba viac.“
Nana nebola nijako zranená, len povrchové škrabance. Rozbehla sa a začala na ňu útočiť päsťami. Bolo to taijutsu. V tom nebola vôbec zlá. Trafila ju síce viackrát ako ona ju, ale dosiahla len to, že protivníčka mala len pár škrabancov. Nana na tom bola rovnako ako ona.
„Veľa toho nevieš,“ povedala zadýchane.
„Veď ani ty.“ usmiala sa Nana. „Vôbec si si nevšimla, že si prehrala?“
„Máš halucinácie alebo čo?!“
V tom jej niekto strhol z hlavy kapucňu a odhalil fialové, krátke vlasy. Prudko sebou trhla a otočila sa. Bola tam Nana. Teda nie ona, ale jej klon.
Už-už jej chcela na to niečo povedať, keď v tom začuli strašný rev. Nanu to úplne odpútalo od boja. Fialovláska to využila a hodila do nej kunai. Trafila ju do ramena.
„Au!“ zakričala. „Ty ****!“
Kunai bol dosť hlboko, ale našťastie nezasiahol kĺb, ani žiadnu dôležitú cievu. Ale dosť to bolelo. To už bola jej nepriateľka niekde preč. Nana zaťala zuby, stisla kunai, kŕčovito zavrela oči a rýchlo ho vytiahla. Mala čo robiť, aby nevykríkla.
„Dopekla!“
Hodila kunai na zem a vybrala sa za príčinou toho strašného revu. O pár metrov našla to dievča, ako má na pleciach polomŕtveho muža. Zrejme to bol ten, proti ktorému bojoval Itachi. Mal Mangekyou Sharingan.
„Vrátim sa! Zabijem vás!“ zrevalo dievča a v obláčiku dymu zmizla.
„Krava...“ zamrmlala Nana.
„Si v pohode?“ spýtal sa starostlivo Itachi.
„Aj hej.“
Podišiel k nej a začal si obzerať jej rameno. Potom sa usmial a letmo ju pobozkal.
„Nemali sme chodiť von. Poďme rýchlo späť, nech nezbadajú, že sme boli spolu.“
Nana prikývla. Cesta do sídla im trvala celkom krátko. Pred sídlom ju Itachi chytil okolo pásu. Otvorili dvere a to, čo sa stalo, nečakali teda ani v najhoršom sne.
„Kde ste boli?“ zreval Sasori, keď vyletel z dverí.

Pokračovanie nabudúce...