Zbohom a dovidenia

Prečo za ním stále chodila?
Snažila sa nepremýšľať nad tým, pretože zakaždým sa dostala k tomu istému a nepáčilo sa jej to – nebolo to zo súcitu, z dobrosrdečnosti. Lenže dajú sa myšlienky zastaviť? Kdeže. Ani keď ste shinobi, ani keď ste takmer hlavou toho najvýznamnejšieho klanu v Listovej. Môžete ovládať kdejaké jutsu, ľudia sa môžu triasť pred vašou mocou, ale napokon... Sami pred sebou ste slabí. Nechodila za ním, pretože by jej ho bolo ľúto, pretože by bolo láskavá – a to ona si vždy na svojej láskavej povahe a milom vystupovaní zakladala – chodila za ním preto, lebo jej ich pripomínal.
V očiach mal Minata a v reči mu počula Kushinu.
Bože, ako jej len chýbali...

„Tak už ste sa rozhodli, aké meno mu dáte, Kushina-chan?“
Uchiha Mikoto jemne hojdala v rukách svojho syna, ktorý mal sotva pár dní a keď pred pár minútami prešla okolo prednej verandy sídla hlavnej vetvy Uchihov postaršia susedka, zamračila sa a pokrútila hlavou. Také malé dieťa neradno brať von! Mikoto to vedela, veď to nebolo jej prvé, ale bolo tak slnečno a teplo a vezme ho predsa len na pár minút... Akoby zabudla, že s Kushinou to nikdy nie je pár minút. Dokázali sa rozprávať... Hodiny. Celé veky. Obzvlášť teraz, keď mala každá plno svojich starostí a zriedka sa videli.
„Mhm,“ Kushina si zľahka položila dlaň na bruško, okrúhle a ťažké ako melón. „Bude to Naruto.“
„Naruto?“ zachichotala sa Mikoto. „To neznie ako meno pre syna ctihodného Hokageho!“
„Je to dobré meno!“ zamračila sa Kushina a líca jej očerveneli.
Mikoto sa znova zachichotala. V poslednej dobe mala stále chuť sa smiať. Pretože Sasuke, ktorý ju tak dlho trápil bol konečne von a bol zdravý a krásny, pretože Itachi je v škole taký šikovný, pretože za chvíľu už bude chodiť na prechádzky s kočíkom spoločne s Kushinou, pretože Minatovi sa splnil sen a stal sa Hokage, pretože Listová sa posledných pár dní neprestajne kúpala v slnečných lúčoch, akoby odzrkadľovala jej dobrú náladu nad tým ako všetko vychádza v slnečne jasných farbách. Budúcnosť mala na dlani a vôbec nevyzerala zle.
„Vybrali sme ho podľa knižky Jiraiyi-senseia,“ pokračovala Kushina a spokojne zahompáľala bosými nohami, ktoré jej voľne viseli z verandy dolu.
Mikoto sedela s nohami spôsobne pokrčenými pod sebou.
„Z knihy Jiraiyi-senseia?“ vyhŕkla. „To nemyslíš vážne!“
„Oh, nie je to taká kniha!“ rýchlo vysvetľovala Kushina. „Je úplne iná, je krásna... Mala by si si ju prečítať. Hlavný hrdina sa volá Naruto, takže preto...“
„Mhm.“
„Nesmej sa!“
„Nesmejem sa.“
„Smeješ sa v hlave!“
Kushina natiahla krk a nakukla do prikrývok.
„Je tak maličký,“ zamrmlala. „Naruto bude tiež taký, že?“
„Prosím ťa!“ znovu sa rozosmiala Mikoto. „Všetky bábätká sú malé!“
„Neviem, ako to zvládnem,“ potichu priznala Kushina.
„Ako všetky mamičky pred tebou,“ žmurkla na ňu Mikoto. „Neboj sa, nie si až taká výnimočná!“
Kushina jej vyplazila jazyk ako malé dievčatko a znovu sa sklonila k maličkému Uchihovi.
Sasuke vo sne zošpúlil ústočká. Kushina sa pobavene usmiala a prstom mu prešla po drobnom líčku a rozcuchala chumáč čiernych vláskov.
„Maličký, ale krásny,“ zašepkala.
Vtom dieťa na chvíľku otvorilo oči, zamrvilo sa a potom sa vysokým hláskom rozplakalo na celé kolo.
Kushina sa vyplašene vystrela.
„Ďakujem, že si mi zobudila dieťa,“ namrzene povedala Mikoto a pritisla si Sasukeho k sebe. „No tak, pššt, mamička je tu.“
„Oh, prepáč, prepáč!“ Kushinine líca opäť očerveneli. „Vidíš, budem príšerná matka!“
„No tak, len žartujem!“ usmiala sa Mikoto. „Je hladný, akurát je jeho čas na jedlo a on to dobre vie. Však, ty malý nezbedník? Takto trápiš maminku každé tri hodiny!“ hrkútala mu.
Kushina ich pozorovala a v očiach sa jej opäť objavil ten nežný, materinský výraz, na ktorý Mikoto ešte stále nebola zvyknutá.
„Aj tak by som už mala ísť.“
Mikoto sa svižne postavila, Kushina so svojím nákladom sa musela chytiť steny.
„Už aby si to mala za sebou, však?“ súcitne sa usmiala Mikoto. „Kedy to bude?“
„Už čoskoro, vďakabohu,“ vydýchla Kushina, akoby sa sebou mala atletický výkon, nie vstávanie zo zeme. „Ale neboj, určite sa predtým ešte vidíme!“
„Určite,“ pritakala Mikoto. „Tak, s chuťou do toho!“
Kushina sa rozosmiala a Sasukeho plač ešte zintenzívnel.
„Pôrod bude brnkačka, ale ako ťa tak sledujem, to potom bude poriadna námaha! Radšej mi popraj veľa šťastia!“
Kushina zvykla všade utekať, ale teraz sa vliekla len tak z nohy na nohu, dolu hlavnou ulicou Uchihovskej štvrte. Mikoto ju musela obdivovať, že sa pešo vybrala na celú tú cestu, len aby videla svoju starú priateľku.
Na rohu ulice sa Kushina obrátila a zamávala jej.
Až neskôr si Mikoto uvedomila prečo, no naraz celý svet zastal a aj jej srdce akosi vynechalo úder. Zmocnila sa jej panika.
„Zbohom, Kushina-chan!“ zakričala na ňu, akoby od toho pozdravu záviselo čosi veľmi dôležité.
Kushina sa rozosmiala a priložila si dlaň k ústam.
„Skôr by si mala povedať dovidenia, nie?“
Bez zaváhania sa zvrtla na päte a jej červené vlasy zmizli za rohom.
A vtedy, na rohu širokej ulice dláždenej vyberaným kameňom, s rukou neomylne spočívajúcou na brušku, širokým úsmevom na tvári a zaliatu slnečným svetlom, ju Mikoto videla naposledy.

Chodila za ním každučký deň.
Do toho malého bytu, ktorý za neho zatiaľ platila Listová, do bytu, v ktorom malé dieťa v nijakom prípade nemohlo bývať samo. Ukrajujúc z času, ktorý mala stráviť s vlastnými deťmi, poupratovala, navarila mu, pohrala sa s ním... A potom odišla, cítiac trochu výčitky svedomia, že ho tam necháva samého. Bolo to päťročné dieťa. Musel sa cítiť nesmierne osamelý – často premýšľala, či sa v noci bojí... Istý čas s Fugakom rozmýšľali, že si ho vezmú k sebe, úplne, hoci Hokage dôrazne nesúhlasil. Napokon, pre ňu i pre Fugaka už pred nejakým časom prestal byť autoritou. Ale neboli si istí, ako to všetko skončí, takže to nebol dobrý nápad. No, a teraz už to bolo jasné.
Neskončí to dobre.
Uvarila mu kuracie karí a jeho obľúbený jablkový koláč a potom si ho zavolala k sebe.
„Naruto-kun, aký si mal deň?“ usmievala sa na neho celkom falošne, ale detské očká to nerozpoznali. Ani Itachi so svojím geniálnym sharinganom by to nerozpoznal.
„Nakreslil som obrázok!“ chválil sa chlapček a s papierom v ruke jej vyliezol na kolená.
Tvárila sa, že si ho pozorne prezerá, hoci tam nebolo veľa detailov na obzeranie. Na bielom papieri bola jediná, obrovská, jasnožltá guľa.
„To je slniečko,“ vysvetľovalo jej dieťa horlivo. „Slniečko, pretože dnes celý deň pršalo a ja mám slniečko rád! Môžeš si ho zobrať, Mikoto-san. Ak si ho prilepšíš na stenu, bude v tvojom dome stále teplo a svetlo, aj keď vonku bude snežiť! Stále!“ naširoko sa na ňu usmieval. Sasukemu už vypadli prvé zúbky, ale Naruto bol vo všetkom trošku pomalší.
„Ďakujem ti, Naruto-kun, je to nádherné slniečko!“
Chlapec ešte chvíľu štebotal o hlúpostiach, ale dnes ho musela zaraziť.
„Naruto-kun, dnes musím ísť domov trošku skôr,“ povedala mu a odrazu sa jej chcelo plakať. „Ale ešte za tebou príde Fugaku. Povedal mi, že má dnes pre teba veľké prekvapenie!“
„Prekvapenie!“ rozžiarili sa Narutovi nebesky modré očká a rýchlo sa jej zošuchol z kolien. „Prekvapenie, prekvapenie!“ poskakoval okolo nej.
Zasmiala sa a pohladila ho po vlasoch.
Keď si brala dáždnik, ktorý po príchode rozprestrela v maličkej predsieni, aby uschol, objal ju Naruto okolo pása.
„Mám ťa rád, Mikoto-san,“ povedal. „Keď za mnou prídeš ty alebo Fugaku-san, je to ten najlepší čas z celého dňa!“
Čupla si a objala ho a v očiach ju nepríjemne šteklili slzy.
„Aj ja ťa mám rada, Naruto-kun,“ šepla a neklamala. Takmer.
Chodila za ním, pretože to bol ich syn, ale bolo to také milé a živé dieťa, že si ho nemohla neobľúbiť. Naruto.
Zrazu ju napadlo, že si nikdy neprečítala tú knihu Jiraiyi-senseia.
Opäť sa hnevala, akým smerom sa jej myšlienky pobrali. Ale hlave nerozkážete... A aj tak sa nemienila teraz otočiť a vzdať. Už kvôli nemu. Už kvôli Narutovi, v ktorom žili Minato a Kushina.
„Prídeš zasa zajtra?“ mumlal jej do pleca. Pýtal sa to každý deň.
Odtiahla sa od neho a pozrela mu do očí.
„Nie, zajtra neprídem,“ povedala potichu a najjemnejšie, najláskavejšie ako len bola schopná. „Mám teraz veľa práce, takže... Nejaký čas neprídem.“
„Oh,“ vzdychol chlapec sklamane. „No, keď máš veľa práce, nič sa nedá robiť... S chuťou do toho!“ zazubil sa.
Tie slová ju zarazili. Ani si nevšimla, ako začudovane si ju Naruto premeral, keď jej úsmev stuhol na perách.
Keď za sebou zavrela dvere, otočila sa. Vyslovila to celkom tichučko, ako magické zaklínadlo.
„Dovidenia, Naruto.“

Prečo za ním stále chodil?
Fugaku nad tým vlastne nemusel rozmýšľať. Už dávno si priznal, že tak ako v tvárach svojich synov vidí vlastné zlyhanie a ťarchu osudu, ktorý im pripravil, tak ako zakaždým vidí v ich očiach, keď sa rozjasnia šťastím svoje vlastné výčitky svedomia, tak v Narutových modrých vidí nezdolnosť jeho otca a v črtách jeho tváre nádej, ktorú zvykla so sebou prinášať jeho matka. Naruto pravdepodobne pre dedinu urobí veľké veci, má to v krvi rovnako ako jeho rodičia a on bol hrdý na to, že pripravuje pôdu pre tie veľké činy.
Už dávno si priznal, že sa vyhýba spoločnosti svojich vlastných synov, pretože ho napĺňa smútkom, ba i strachom, ktorý si nikdy predtým nepriznával. Už dávno si priznal, že radšej chodí za malým chlapcom, ktorému sa oblúkom vyhýba celá dedina, lebo v jeho prítomnosti ožívajú všetky jeho spomienky a stratené sny. V jeho prítomnosti ožívali oni dvaja – tak veľmi mu ich pripomínal!
Fugaku si to všetko už dávno priznal. Dávno sa s tým zmieril. Už sa zmieril so všetkým, bol to jediný spôsob ako si zachovať zdravý rozum. So všetkým, okrem...
Minato a Kushina.
Bože, ako mu len chýbali...

Bohato vyrezávané operadlo stoličky ho nepríjemne tlačilo do chrbta. Zvuky boja prenikali k jeho ušiam akoby boli z iného života, z iného sveta, sveta pod hladinou – skreslené, nejasné. A tak nedôležité... Na tvári mal výraz, ktorý sa celkom určite nehodil pre dôstojného vládcu Uchiha klanu, ale teraz na tom nezáležalo.
Dôstojnosť, česť, hrdosť... To vždy ustúpi do úzadia, keď ide o život. A nemusí to byť ani váš.
„Minato, to nemyslíš vážne!“
„Zavri ústa, Fugaku, lebo ti do nich vletí mucha.“
Minato mu nepozeral do očí a jeho hlas znel tak strašne... Cudzo. Tvrdo a neprístupne. Porazenecky.
Fugaku vlastne niekde v hĺbke duše vedel, že nemajú veľmi na výber, ale jeho hlava to odmietala priznať. Prudko sa postavil.
„Určite je nejaké iné riešenie. Musí byť!“
Minato však pokrútil hlavou.
„Nemáme čas.“
Fugaku zmĺkol. Vonku sa ozval rachot, asi spadol ďalší dom a tentokrát blízko nich. Naozaj nemali čas.
„Čo vlastne odo mňa chceš?“
Minato na neho konečne obrátil modré oči a Fugaka zarazilo zúfalstvo, ktoré v nich bolo. Vôbec sa nepodobali na tie nepoddajné oči jeho najlepšieho priateľa, v ktorých aj v tej najtemnejšej noci žiarila iskrička ohnivej vôle.
„Čo by si urobil ty?“
„Chceš... rozhrešenie?“
Fugaku takmer vyprskol od potláčaného hysterického smiechu.
Uchihovia si vždy cenili pravdu nado všetko, aspoň vtedy si tak myslel. Zhlboka sa nadýchol vediac, že práve nastúpil na cestu do pekla.
„Vieš, že by som za dedinu položil vlastný život. Ale život Mikoto? Obetovať Itachiho a Sasukeho? Nikdy!“
Minato zvesil plecia ešte nižšie, ak to vôbec išlo. Akoby každé Fugakovo slovo bolo zo železa a on čakal, ako sa jeho priateľ pod tou váhou každú chvíľu zosype na zem. A tak rýchlo pokračoval.
„Ale ty si Hokage. Od teba sa čakajú väčšie veci.“
Trvalo možno sekundu, kým sa Minato opäť narovnal a obrátil k nemu a Fugaku vedel, že ak mal predtým nejaké pochybnosti, teraz už bol rozhodnutý.
„Na teba som sa vždy mohol spoľahnúť, Fugaku.“
Nebola to výčitka, ani poďakovanie.
Fugaku si vždy dával pozor, aby ho nezradili emócie. Nikdy neukazoval tie, ktoré ľudia čakali a už vôbec nie tie, ktoré chceli. Odkedy sa stal vodcom Uchihov, pre istotu neukazoval žiadne.
Ale teraz sa priam rozbehol k Minatovi a silno ho objal. Minato trochu zavrávoral, asi ho to gesto prekvapilo väčšmi než Fugaka, no potom mu objatie oplatil.
„Ďakujem,“ šepol a hlas sa mu sotva znateľne triasol.
Minato sa bál, bol nešťastný, zúfalý, ale bol Hokage. Len pred priateľmi si vždy môžeme dovoliť zlyhanie.
Potom od neho odstúpil, oči znova sklopil k zemi a sotva znateľne mu kývol. Otvoril dvere a hluk boja k nim opäť prenikol v plnej sile.
Ukradli si kúsok času, vytvorili svoj vlastný tichý svet ďaleko od všetkého, ale realita sa vracala s ohromujúcou silou. Fugaku si takmer pritisol dlane na uši.
„Dovidenia, Minato,“ povedal ticho presne v tom momente, keď svetlovlasý Hokage položil nohu cez prah a vedel, že si naveky bude vyčítať že sa ho nepokúsil zastaviť.
Minato sa obzrel, tvár mal vážnu ako nikdy predtým, no oči mu už zas horeli.
„Myslím, že by si mal povedať zbohom, Fugaku.“
Bez ďalších slov pevným krokom vykročil v ústrety smrti. Biely plášť s červenými plamienkami, ktorý mu on a Mikoto darovali na narodeniny, mu povieval okolo nôh.
A vtedy, v prachu a uprostred boja, zmätku, skazy a beznádeje, zlomeného, no predsa stále kráčajúceho vpred, azda už len skrz tú ohnivú vôľu, ho Fugaku videl naposledy.

„Kam ideme? Kam ideme? Kam ideme?“
Fugaku rozmýšľal, ako by sa chlapcovi dali zapchať ústa, no zároveň sa musel uškŕňať popod nos. Na päťročné dieťa bolo to chlapča neuveriteľne zanovité – a jeho energiu by si prial mať.
„Povedal som ti, že je to prekvapenie!“
„Ale môžete mi už aj povedať, aké!“
„To by stratilo ten moment, prečo sa tomu hovorí prekvapenie.“
Naruto mu odmalička vykal. Fugaku rozmýšľal, či sa mu po toľkých rokoch podarilo predsa len navodiť nejaké zdanie rešpektu, alebo čím to vlastne bolo, lebo Naruto bol drzý aj k Hokagemu a Mikoto od začiatku tykal úplne prirodzene.
„Ideme už celé hodiny,“ mrmlal chlapec trošku urazene a Fugaku sa znova uškrnul.
Kráčali ani nie desať minút.
Fugaku zastal celkom prudko, tak veľmi, že Naruto zotrvačnosťou prešiel ešte pár krokov, rozprávajúc sa so vzduchom a musel sa vrátiť.
„Tadá!“ oznámil mu Fugaku.
Stáli pred jednou z mnohých pouličných reštaurácií, viac stánkom ako budovou. Ničím nevyčnievala, ničím nezaujala – okoloidúci ju míňali celkom ľahostajne. Na štvorcoch bielej látky, ktoré slúžili miesto dverí, bolo čiernym písmom napísané „Ichiraku ramen“.
„Toto má byť prekvapenie?“ pokrčil Naruto nosom.
„Nič nehovor, ešte si neochutnal!“ postrapatil mu Fugaku blonďavú hrivu a prvý vošiel dovnútra.
„Konnichiwa!“
„Okaeri...“ Teuchi sa zarazil uprostred vety, keď si uvedomil kto je jeho zákazníkom.
Tadaima, pomyslel si Fugaku.
„Fugaku-ku... Fugaku-sama?“ Teuchi neveriacky pokrútil hlavou. „Nemyslel som že vás tu ešte niekedy...“
Fugaku rýchlo pokrútil hlavou a kývol smerom k Narutovi, ktorý už sa driapal na jednu z privysokých stoličiek a živými očkami sa trošku sklamane rozhliadal dookola. Ktovie, aký poklad to dieťa čakalo...
Teuchimu stačil jeden pohľad, aby pochopil. Na kuchára a majiteľa ramen baru bol vždy neuveriteľne bystrý – možno to malo čosi spoločné s jeho klientelou. Tak či onak, nepovedal viac ani slova.
„Nemôžeš sa volať Naruto a nemať rád ramen,“ usmial sa na Narutov spýtavý pohľad Fugaku.
A nemôžeš byť synom tých dvoch a nemilovať Ichiraku, dodal v duchu.
„Musím už ísť, ale nechám ti tu peniaze, takže si môžeš kúpiť čo chceš.“
Naruto si vzdychol a namosúrene podoprel hlavu.
„Aj Mikoto-san sa dnes ponáhľala. Máte obaja nejako veľa práce.“
Práce... Fugaku zaškúlil von a videl, ako sa na ulicu Listovej pomaly znáša súmrak. Ktovie, či je v Uchihovskej štvrti ešte niekto nažive? Nie, dnes nemal prácu – tej mal plné ruky pár dní predtým. Dalo mu to veľa námahy, nenápadne stiahnuť všetkých Uchihov z misií a udržať ich v tento večer doma. Aj on by sa mal vrátiť. Príliš to naťahoval.
„Naozaj musím ísť, ale som si istý, že ramen ti bude chutiť.“
Naruto už si pomaly slabikoval v jedálnom lístku.
„Niekedy sem pôjdeme spolu, Fugaku-san?“
Vzdychol a otočil sa Narutovi chrbtom, vychádzajúc z Ichiraku bez odpovede.
„Dovidenia, Fugaku-san!“ vykríkol za ním chlapec a v hlase mu Fugaku začul zmätok. Obrátil sa a videl strapatú svetlovlasú hlavu, ako sa nebezpečne nakláňa na stoličke, aby modré oči videli na Fugaka popod pásy bielej látky.
„Vieš, myslím, že by si mal skôr povedať...“ Fugaku nedokončil, nepresvedčivo sa zasmial a krátko kývol Narutovi rukou. Povedal si to len sám pre seba, celkom potichu, keď kráčal do tichej Uchihovskej štvrte a na uliciach Listovej sa pomaly zažínali lampy.
„Zbohom, Naruto.“