Noc a samota - 2. kapitola

„Vraciaš sa domov, alebo ideš iba tak okolo?!“ opýtala sa ma asi po desiatich minútach objímania. Vedel som, že táto otázka príde a bol som rád, že nemusím povedať, že len prechádzam okolo. Začínal som sa tešiť, keď prídem do dediny a všetkým sa ospravedlním.
„No... vlastne sa vraciam do dediny,“ odpovedal som. Ayaky sa po tvári roztiahol úsmev. Tento úsmev mi toľké roky chýbal. Čakal som naň. Zaplavilo ma teplo a šťastie, ale... ale niečo mi v tom úsmeve nesedelo. Poznal som ho naozaj dobre, ale teraz v ňom bolo niečo... niečo, čo som ani nevedel pomenovať.
Začal som pociťovať, že niečo není tak akoby malo byť. Mal som pocit, že Ayaka to svoje šťastie iba predstiera. Pripravil som sa preto na to najhoršie. Všetky moje lútky boli v pozore. Lenže než som stihol zareagovať Ayaka ma kopla silno do brucha, čo úplne zmiatlo moju pozornosť a potom ma silno buchla do hlavy. Padol som na zem v bezvedomí a uvedomoval som si ako sa zlepšila. Prehodila si ma cez rameno a niekam ma odnášala. Nevedel som kam a ani prečo. Potom som však úplne stratil vedomie.
Začal som sa preberať. V hlave mi trešťalo a všetko som videl rozmazane. Párkrát som zažmurkal, aby sa mi aspoň trochu vrátil zrak. Podarilo sa mi to. Začal som sa pozerať okolo seba. Bol som v malej šedej miestnosti, v ktorej nebol nikto iný iba ja. Sedel som na stoličke a mal som spútané ruky a nohy. Uvedomoval som si, že túto miestnosť poznám. Nevedel som si však spomenúť odkiaľ.
Vtedy sa na chodbe začali ozývať tlmené kroky. Zbystril som trochu sluch. Tie kroky sa stále približovali až sa zastavil pred dverami do tej miestnosti. Dvere boli hneď oproti mne takže som videl ako sa začali otvárať. Dnu vošiel vysoký muž s čiernymi vlasmi a modrými očami. Niesol si zo sebou aj stoličku, ktorú si položil predo mňa a sadol si naň.
„Takže, Ayaka, neklamala o tom, že si sa vrátil,“ ten muž hovoril nahnevaným hlasom, čo ma prekvapilo. Dúfal som, že ak sa vrátim aspoň on bude rád, že som späť, ale splietol som sa. Asi aj on by bol radšej, keby som bol mŕtvy. Ľutoval som všetko, čo som spravil, ale nemohol som o tom, len tak začať hovoriť. Vlastne som nechcel vôbec hovoriť.
„Sasori, načo si sa vracal, prosím ťa?!“ ozval sa ďalší hlas od dverí. Tentoraz to bol ženský hlas. Odlepil som zrak od toho muža, čo sedel predo mnou a pozrel som sa k dverám. Stála tam žena z hnedými vlasmi, v ktorých mala poprepletaný zelený melír. Jej smaragdovozelené oči ma prebodávali. Táto žena bola na mňa asi najviac nahnevaná hneď po Ayako.
Stále som nepovedal ani slovo a pozeral som sa raz na jedného raz na druhého. Chceli odo mňa odpoveď, ktorú by mali poznať aj sami. Lenže keď ju nepoznajú nemal by som im ju povedať?! Mal. Lenže ako donútiť mozog, aby dal taký rozkaz ústam?
„Viete... keď som odchádzal... nebolo to z vlastne vôle. Totiž hľadala ma istá banda, ktorá ma chcela zabiť a nechcel som vás ohroziť,“ povedal som a sklopil som zrak k svojim nohám. Bolo mi všetkého ľúto, ale nevedel som presne ako im to mám vysvetliť. Nemohol som len tak všetko povedať. Nemohol som im povedať prečo ma chceli zabiť. Keby som im to povedal tak by ma rovno vyhodili.

Pokračovanie nabudúce