Noc a samota - 1. kapitola

Tma. Všade bola tma a ticho. Nikde živej duše. To iba ja som kráčal rosou zamočenou trávou. Snažil som sa vrátiť na miesto, kde som bol najšťastnejší. Niekam, kde som nebol dlho, kde som všetko nechal. Lásku, priateľov, domov! Nič mi tam nezostalo. Môj dom pár mesiacov po odchode zbúrali, moji priatelia na mňa zabudli a moja jediná láska sa zamilovala do niekoho iného. Viem, nemal som odchádzať. Ale vtedy to bolo pre mňa jediné dobré riešenie. Nechcel som nikoho ohroziť. Všetci ma chceli zabiť a keby som neodišiel a neskoval sa, zabili by aj mojich najbližších. Vtedy som si povedal, že radšej zomriem ja akoby mali zomrieť oni.
Ešte dva kilometre. To zajtra zvládnem, ale teraz si musím aspoň na hodinku pospať. Veď už cestujem dva dni v kuse. Bol som na malej čistinke, na ktorej bolo iba žlté more listou, ktoré popadali s okolitých stromov. Nemal som nič. Iba oblečenie, čo som mal na sebe a jeden kvet. Nahrabal som teda lístie na kopu a s toho som si spravil provizórny vankúš. Položil som si naň moju ubolenú hlavu a zaspal som.
Slnečný lúč. To bolo prvé, čo som vnímal, keď som sa prebral. Stále som ležal na tej čistinke. Do očí mi pálilo slnko, ktoré ma trochu zohrialo. Nebolo to však ešte úplne slnko mojej zeme. Pozrel som sa na oblohu nado mnou. Bola azurovomodrá bez jediného mráčika. Mohol by som sa naň pozerať celý deň a spomínať na tie krásne chvíle. Lenže ja som mal na ponáhlo. Postavil som sa s mäkkého lístia a oprášil som sa. Ostávali dva kilometre. To by som mal zvládnuť. Bola pravda, že som umieral hladom, ale nemohol som sa zastavovať najesť. Musel som už vydržať.
Prešiel som asi pol kilometra, keď som započul zurčanie potoka. Bolo to kúsok od miesta, kde som chodieval s mojou láskou. Zabočil som a vybral som za zvukom vody. Keď už nemám jedlo aspoň trochu vody by sa hodilo. Predieral som sa cez stromy. Mohol som byť desať krokov od miesta, kde tento potok tiekol. Zastavil ma však jeden nádherný hlas, ktorý som dobre poznal. Pristúpil som ešte trochu a spoza stromov som nazrel, či je to naozaj ona.
Uvidel som dievčinu ako sedí pri brehu a pospevuje si pesničku nijakom cudzom jazyku. Rozumel som mu, čo bolo čudné. Chcel som sa pohnúť. Moje nohy ma však neposlúchli a tak som sa nemo pozeral na to dievča v čiernom. Dospievala a načiahla sa za maskou, ktorá ležala po jej pravici. Nasadila si ju a postavila sa. Vlasy mala schované pod čiernym závojom a preto som si stále nebol istý, či je to ona. Potreboval som to však vedieť.
„Ayaka?!“ zakričal som a pohol som sa smerom k dievčine. Tá sa otočila a pozrela sa na mňa. Mala na tvári masku ANBU a preto som si nebol istý, či je rada, alebo nie. Dlho sa na mňa pozerala a premeriavala si ma od hlavy až po päty. Zopakovala to asi desaťkrát a ja som rozmýšľal na čo to vôbec robí.
„Si to naozaj ty?!“ opýtala sa ma, keď už ju asi to premeriavanie prestalo baviť. Hneď na to si dala dole masku a závoj a odhalila svoje červené vlasy, ktoré jej v jemných vlnách padali až po kolená. Tie vlasy som miloval. Presne ako jej zlatavohnedé oči. Stále bola odo mňa nižšia, aj keď som ja meral iba niečo cez stošesťdesiat centimetrov. Bolo to naozaj zvláštne.
„Som... som to naozaj ja!“ odpovedal som jej. Vtedy ma silno objala a začala mi hovoriť ako som jej strašne chýbal. Vedel som to, ale počúvať to bolo niečo úžasné. Silno som ju preto objal. Nikdy by som neveril, že sa niekto bude tešiť môjmu príchodu.

Pokračovanie nabudúce