Čas kedy treba ísť ďalej II. (Stroj času)

Pripadalo mi to ako vystrihnutá scéna z nejakého hororu. Bezmocne som sa prizerala na boj medzi Itachim a Sasukem. Stála som tam ako prikovaná, nedokázala som sa pohnúť. Pri každom ich údere alebo technike mnou cuklo. Nechcem aby to takto dopadlo! Mám bohužiaľ tú smolu, že viem celú pravdu. Prizerať sa smrti niekoho, kto sa obetoval pre dobro svojej dediny, obetoval pre to všetko, to je to najhoršie čo som kedy zažila. Bola som taká stuhnutá, že som ani nedokázala plakať, nedokázala som urobiť nič, čím by som upútala ich pozornosť. Cítila som úplne všetko. Strach, hnev, ľútosť, súcit. No aj tak som tam len stála. A stála...
„Dosť! Sasuke!" skríkla som. No nevydala som zo seba ani hláska. Kričala som, snažila som sa kričať čo najhlasnejšie, aby ma počul aspoň jeden z nich. No zo seba som v skutočnosti nevydala ani hláska. Keď Itachi padal k zemi, ako keby som padala s ním. Puto medzi ním a mnou ma sprevádzalo aj keď on umieral. Bezmocne som sa prizerala jeho poslednému úsmevu. Jeho vytúženej smrti...

„Nie!" prebudila som sa konečne. Celá som sa triasla. Utrela som si pot z čela. Na tvári som cítila slzy. Vzdychla som si. Zakrútil sa mi svet. Klipkali mi oči. Vonku pršalo. V tom daždi som videla Itachiho. Ani neviem prečo, možno kvôli tej nočnej more. Koľké hodiny strávil jeho pozorovaním. Staré dobré časy. Časy keď sme boli ešte traja. Ja, Itachi a Kisame. Aj keď ja som bola len do počtu. Keď si len spomeniem... Koľké dni a noci som s nimi dvoma strávila, koľko príbehov som si vypočula. Koľko spomienok mi po nich ostalo. Koľko hodín so mnou trávili pri mojom tréningu. Aké silné puto k nim stále mám. Nikdy som nedokázala pochopiť, čo som vlastne k Itachimu cítila. Bola to láska? Ľúbila som ho? Alebo mi bol ako brat? Možno oboje. Koľko krát som videla Itachiho sa usmievať? Raz, dva razy? Asi dva. Koľko nevinných ľudí sme museli zabiť? Samozrejme, keby nebol Itachi taký pacifista, bolo by ich viac no aj tak dosť. Ako veľmi by som chcela čas vrátiť. Vlastne je pravda čo sa hovorí, človek si uvedomí čo má, až keď to stratí. Keď si uvedomím, aká veľká diera v mojom srdci po nich ostala, je mi do plaču.
No ja nesmiem plakať, toto k životu proste patrí. Je mi jasné, že umrie ešte veľa ľudí, vojna ešte ani nezačala. Koľko krvi pretečie? Bude jej veľa? Neviem, aké to je zažiť vojnu. Mala by som sa báť? Nie! Nesmiem sa báť. Teda... Nemala by som. Mala by som sa ukľudniť. Pokúsiť sa skryť všetku tú nechuť a odpor za tú moju hlúpu masku. Veď to mi ide najlepšie.
„Už si hore?" zívol Kabuto a konečne sa prebral aj on.
Prikývla som mu. Dnes nemám na neho náladu.
„Nad čím premýšľaš? Nad Itachim? Alebo nad Sasukem? Alebo nad vojnou?" opýtal sa.
„Nad všetkým. Zrazu ničomu nerozumiem. Prečo ľudia umierajú?"
„Pretože to tak je, každý raz musíme umrieť. Aj ty raz umrieš."
Premýšľala som nad tým, čo práve povedal.
„Ja len dúfam, že to bude skoro. Fakt mi lezieš na nervy." dodal a plazil sa ku mne jeden z tých jeho odporných slizkých hadov.
Kyslo som sa zatvárila a postavila som sa od neho dobrých päť metrov.
„Madara nespomínal, že by bolo dovolené mať domácich maznáčikov, keď si v Akatsuki." doberala som si ho. Stiahol sa. Sledovala som so zatajeným dychom, ako sa mu had obmotáva okolo ruky. Nebojím sa Kabuta, ale predstava že by sa to stvorenie malo obmotať okolo tej mojej, je otrasná.
„Čo bude teraz?" opýtala som sa. Nevedela som o žiadnych konkrétnych úlohách.
„Taya. Začína vojna. Asi nebudeme hrať Shogi." snažil sa Kabuto o iróniu.
Prikývla som.
„Vieš ty čo?" oslovila som ho. Pozrel mi do očí.
„Tvoj humor je úplne hrozný."
„Tak bez tejto skutočnosti by som fakt nemohol žiť."
„Ja viem."

„Premýšľam som nad Kyuubi." prehovoril ako prvý zamyslene Madara. Sedeli sme na obrovskom balvane.
„A k čomu si dospel?" zívla som a zakryla som si ústa. Vytvorili sa mi poriadne kruhy pod očami.
„Že ti ho dám na starosť."
Zarazila som sa. Predsa si dobre pamätám, ako pristúpil na moju jedinú podmienku bytia v Akatsuki. Žiadne chytanie Bijuu.
„Strácaš pamäť? Predsa sme sa dohodli-"
„Si jediná, ktorá to dokáže hocikedy a hocikde. Je mi jedno, na čom sme sa dohodli. To už neplatí. Je vojna a tá prináša aj nové pravidlá. Ak to neurobíš dobrovoľne, aj tak ťa prinútim."
Zrazu som nevedela posúdiť, čo je horšie. Či bojovať s Kyuubi a byť si tým vedomá, ovládať svoje pohyby, myslenie alebo byť ovládaná a nemať ani tušenie čo robím.
„Takže? Aká je tvoja odpoveď?"
Poriadne som si to premyslela. No napokon...
„Chcem hovoriť so Sasukem."
Madara sa na mňa zadíval. Myslela som to smrteľne vážne.
„Dobre. Vezmem ťa za ním a potom mi odpovieš."
Vtiahol ma do medzipriestoru a pustil ma až po hodnej chvíli. Pristála som na zemi.
„Madara." oslovil ho znudene Sasuke. Yuugo mi podal ruku a postavil ma na nohy. Oprášil som si kabát.
„Ďakujem." pousmiala som sa.
„Čo tu chcete? A kto je vlastne ona?" pýtal sa Sasuke.
Madara mlčal.
„Ani sa ti nevidím, že ma nepoznáš. Bohužiaľ, som Uchiha tak ako ty. Som tu dotyčného jediná dcéra. Som trochu nepodarená a drzá. Sasuke," zvážnela som, hneď ako som vyslovila jeho meno. Zamračil sa. „prišla som ťa niečo opýtať."
„A čo také?"
„Rada by som sa od teba dozvedela niečo o Narutovi, tak sa volá nie?"
„Neviem, čo chceš počuť. To že je Kyuubiho Jinchuuriki asi vieš."
„Máš pravdu. Ale niečo iné. Niečo, čo by ma mohlo zaujímať."
„Trénoval ho Jiraya, jeden zo Sanninov. Je ale strašne hlúpy a roztržitý."
„Aha." zamyslela som sa.
„Teraz ak dovolíš, máme naponáhlo." odsekol a odkráčali preč.
„Tak? Aká je tvoja odpoveď?"
Pozrela som na Madaru.
„Ja....."