Narutova sestra 32 - Ľúbiť, či neľúbiť?

Všetci sa zhromaždili hore v spoločenskej miestnosti. Nana sa toho obávala. Prečo? Jej problém bol Sasori. Nevedela, či sa mu bude vedieť pozrieť do očí, komunikovať s ním, bozkať ho a objímať ako zvykla. Vedela, že sa u neho tak či tak vzbudí podozrenie, že sa s ňou niečo deje. Bola nervózna, určite si to všimne.
Vošla do miestnosti. Naprázdno prehltla a čakala, z ktorej strany sa prirúti.
„Nani!“ začula za sebou.
Bol to on. Otočila sa k nemu a tuho ho objala, aby pocítil, že jej naozaj chýbal. Dal jej vášnivý bozk na pery. Tak si prejavovali nežnosti, až kým neprišiel Pein. Itachi ich dvoch prepaľoval pohľadom.
„Čo sa tak obzeráš?“ spýtal sa jej Sasori.
„Kde je Zetsu?“ Všimla si, že tu nie je.
„Ach Bože,“ povzdychol si. „Začal kvitnúť. Keby si ho videla, popučila by si sa od smiechu.“
„Tak vážení, utíšte sa, prosím!“ skríkol Pein.
A tak sa aj stalo. Všetci utíchli a čakali, čo z neho vypadne.
„Takže! Určite sa vám donieslo, že mám pre vás novinu.“
„Dúfam, že nám neznížiš platy,“ zahundral Kakuzu.
„Nie, Kakuzu. Ako vám to mám len povedať...“
Po schodoch zbehla Konan, vytrčila všetkým ruku, aby videli, že má nový prsteň a skríkla:
„BUDEME SA BRAŤ!“
Rana pod pás. Tak toto naozaj nikto nečakal.
„Čo?!“ zvrieskli všetci.
Okamžite sa všetci začali prekrikovať. Na Peinovu adresu padlo aj veľa nepekných slov, že sa zbláznil a že je len pobláznený krásou Konan. Pein trpezlivo čakal, kým si všetci vymenia svoje názory, či už boli slušné alebo nie.
„Počkať,“ ozval sa Itachi. „Ste si istý, že sa chcete zobrať? Chcem tým povedať, že svadba vôbec nie je ľahký špás. Treba to všetko zorganizovať, zaobstarať jedlo, pitie, hudbu a veľa iných vecí.“
„Áno, pracujú na tom moji najlepší ľudia.“
„My sme tvoji najlepší ľudia!“ skríkli všetci zborovo.
„To je fuk, proste svadba bude a hotovo! Máme sa radi, čo ste čakali?“
„Hlavne sa všetci upokojme,“ mudroval Hidan, no nič sa nedialo. „Tak už, ku*va, zavrite tie svoje nenažrané huby, lebo vás nakopem do r**i!“
Nastalo ticho.
„Svadba bude o dva týždne. To je všetko, čo som chcel. Môžete ísť.“
„Čo si o tom myslíš?“ spýtal sa Sasori Nany, keď odchádzali.
„Je mi to jedno.“ odvrkla.
„Nebuď taká odporná. Prídem za tebou, hneď ako si niečo vybavím.“
Pobozkal ju a odišiel.
„Nana!“ zakričala na ňu Konan a s hollywoodskym úsmevom pribehla k nej. „Môžem ťa o niečo poprosiť?“
„Uhm,“
„Príď mi prosím zajtra pomôcť so svadobnými šatami, hej?“
„Dobre.“

Keď už bola vo svojej izbe, vydýchla si. Bolo toho na ňu akosi veľa. V tom zmätku úplne zabudla, že Sasori má prísť za ňou.
Niekto zaklopal. Dvere sa pootvorili a dnu nakukol Itachi.
„Si sama?“
„Vidíš tu snáď niekoho?“ usmiala sa.
„Nie.“
Priblížil sa k nej, poľahky našiel jej ústa a vyzliekol jej tričko.
„Si len moja.“ Šepkal pomedzi ich bozky. „Nikto na svete to nezmení. Ani Sasori.“ Jeho stisk na jej tele zosilnie. „Chcem, aby si to, čo si mu hovorila, povedala teraz mne. Čo to bolo?“
„Že ťa veľmi ľúbim.“
Pohladil jej vlasy. „Aj ja ťa ľúbim. Najviac na svete. Od kedy si sa objavila v Akatsuki, túžil som mať tú moc vrátiť ti na tvár úsmev. Prenasledovalo ma to ako nočná mora. Tvoja bolesť, tvoje slzy ... bola si tým najľudskejším tvorom akého som kedy stretol. Prirodzená, citlivá, nefalšovane krásna v celom svojom utrpení. Trinásť mesiacov som nespal. Kvôli tebe. Pomotala si mi hlavu, hneď ako som ťa uvidel. V prvom momente sa mi zdalo, že sa mi sníva. Že si len zhmotnená spomienka, ktorá mi vystrelila z hlavy. Prešla si okolo mňa. Ja ... cítil som, že voniaš ... Že si skutočná. Neviem bez teba byť, Nana. Neviem proti tomu bojovať, nedokážem to ignorovať.“ Vrúcne ho objímala. „Ak som ti niekedy ublížil, odpusť mi, prosím. Tá naša spoločná noc ... nechcem, aby si si myslela, že som ťa len využil. Vôbec som to neplánoval, ver mi.“ Zaboril tvár do jej krku. „Ver mi.“
„To je v poriadku,“ zašepkala. „Chcela som to.“
Itachi sa usmial. Uchopil ju za pás a zdvihol ju vysoko do vzduchu.
„Čo chceš robiť?“
Pritisol pery na jej brucho. Prudko vydýchla.
„Itachi!“
Darebácky sa zaškeril. Otočil sa s ňou na päte a položil ju na posteľ. Pohľad mal rozžiarený. Vnoril nos do jej vlasov. „Rozhodol som sa neignorovať to, čo sa medzi nami deje. Chcem sa milovať. Máš poslednú možnosť na únik.“ Ľahol si vedľa nej, hlavu si podoprel lakťom, aby jej videl do tváre a neušla mu jej reakcia.
Jej telo ihneď zareagovalo. Začali sa jej chvieť prsty a pocítila príjemný kŕč v lone. Nedokázala od neho odtrhnúť oči.
„Tvoje mlčanie som si vysvetlil ako súhlas,“
Začal ju vášnivo bozkávať. Cítila sa tak milovane... Pokožka na tele jej horela od jeho dotykov, srdce si uchovalo všetky tie krásne slová, čo jej povedal.
Vyrušilo ich len klopanie.
„Nani, to som ja.“
Bol to Sasoriho hlas.
„Dopekla, úplne som na to zabudla!“
„Na čo?“
Okamžite sa začala obliekať a pobehovať po izbe.
„Hneď zlatko!“ zakričala.
„Poď, rýchlo ... sem do skrine!“
„Ha?“
„Nepozeraj sa na mňa tak a vlez tam.“
Len čo chcel niečo povedať, už bol zavretý v skrini. Našiel tam malú dierku, cez ktorú nakúkal von.
Nana otvorila dvere.
„Čo si tu tak dupotala?“ podozrieval ju Sasori.
„Eh ... spadla som.“
„Si v pohode?“
„Teraz už áno. Tááák, čo si chcel?“
Zavrel dvere a sadli si na posteľ.
„Ako si sa mala, kým som bol preč?“
„Celkom fajn a čo ty?“
„Dalo sa to zniesť.“
Nastalo ticho. Nana niečo tušila. Neprišiel sem len tak.
„Vieš,“ prerušil ticho. „Keď sme boli v Hviezdnej, veľa som o nás premýšľal.“ Pozrel sa jej priamo do očí a chytil ju za ruku.
Nane bilo srdce ako o život.
„Chcel by som ... mať s tebou dieťa.“
Vytreštila na neho oči, akoby jej mali práve vypadnúť. Pozerala na neho a ani sa nepohla.
„Viem, že to je veľký skok, ale dobre som si to premyslel. Chcem, aby si vedela, že ťa hrozne milujem. Neviem si predstaviť život bez teba. Asi by som sa zbláznil.“
Nana naprázdno prehltla. Pri pomyslení na to, že ho podvádza, sa nenávidela. Oči sa jej naplnili slzami.
„Ja ... neviem, či je to dobrý nápad. Nie som ešte pripravená na takú zodpovednosť.“
„Spolu by sme to zvládli. Budem stáť pri tebe a nikdy ťa neopustím. Prisahám.“
Itachi mal čo robiť, aby z tej skrine nevyletel rýchlosťou namydleného blesku a nevyriešil to ručne - stručne.
„Premysli si to, prosím. Nechcem ťa do ničoho nútiť.“
„Tak dobre.“
Keď obaja z jej izby odišli, Itachi vyšiel zo skrine a od zlosti kopol do steny.
„Doriti!“

Zvyšok dňa bola Nana so Sasorim. Aj keď jej toho hovoril veľa, nepočúvala ho. Mala v sebe toľko zmätku, že by ho mohla aj rozdávať. Bála sa toho, ako to dopadne.

Bude sa musieť pre jedného rozhodnúť....