Čas, kedy treba ísť ďalej I. (Madarova dcéra)

Moje meno je Taya a síce to vyznie divne ale, áno som Uchiha. Nikdy som sa smrti nebála a v blízkej budúcnosti to ani nemienim zmeniť. Verím v osud. Každý máme ten svoj tam hore niekde napísaný. Zaujímalo by ma, aký je ten môj?

Vyšla som na kopec, slnko práve zapadalo a jasne mi svietilo do očí.
Zažmúrila som, zbadala obrysy muža v Akatsuki plášti.
„Čo odo mňa chceš?“ zavrčala som na svojho otca. Vždy mi chýbal rešpekt.
„Chcem ti len pripomenúť, kto si.“ povedal a pozeral na západ ďalej.
Zamračila som sa. Pocítila zlosť, nenávidím svojho otca, svoj pôvod.
„To je od teba milé ale nie, ďakujem.“ odsekla som. Otočil sa, aj keď mal masku, videla som, že zúri.
„Zmier sa s tým, dcéra moja. Byť v Akatsuki je tvoj osud.“ povedal a zmizol.
Ešte dlho som sa mračila na slnko, mračila som sa na celý svet. Stála som tam a premýšľala nad jeho slovami, asi to bude fakt pravda. To že budem stále rebelovať mi nepomôže. Vzdychla som si, obliekla som si s odporom Akatsuki plášť, nasadila klobúk a šla na vopred dohodnuté miesto, kde mi mal byť pridelený môj budúci partner. To by ma zaujímalo kto to asi je?

„Ty?!“ skríkla som hrôzou a rozhodila rukami. Lomcovala mnou zlosť a odpor. Prečo práve ja musím mať takého d*bila za partnera? Muž v plášti si napravil okuliare a zlovestne sa na mňa usmial.
„Neber si to tak príliš.“ poznamenal Kabuto.
Zaťala som zuby, v tej chvíli by som ho asi zabila keby som si nezachovala chladnú hlavu.

Mať Kabuta za partnera sa stalo asi mojou najväčšou nočnou morou. Každý deň ma len viac a viac privádzal do zlosti a asi by som ho najradšej uškrtila. Orochimaru-sama, už len keď to povedal mala som tlak 150 na 150. Chytala som z neho alergiu. No potom sme mali doraziť na nejaký zraz.
Stála som v rohu, Kabuto stál pri Madarovi ako správna vtierka.
„Ako môžeš s takým po*ukom vydržať?“ precedil cez zuby Kisame.
„Ani sama neviem.“ začudovala som sa.
„Ticho.“ napomenul nás Madara a všetci sme zmĺkli. Dorazil tým Taka a nespoznávala som na jeho čele toho malého chlapčeka spred pár rokov. Sasuke.
„Možno neviete, možno áno ale Itachi už nie je členom Akatsuki.“ prehovoril Madara. Sklopila som zrak, spomenula som si na toho záhadného muža s nenávistnými očami ako mám ja. Nebol to zlý človek, len príliš obetavý na môj vkus.
Zahliadla som, ako sa Kabuto vyškiera spoza kapucne čo mal cez tvár. Kisame ma potľapkal po pleci, tak aby to nikto nevidel a narovnala som sa.
Rozhliadla som sa a zistila, že Zetsu ako vždy chýba.
Začali rokovať no mala som ich na háku. Vonku zase začalo liať, sledovala som radšej dážď.
„Chcel by som iného partnera.“ ozval sa Kabuto a zbystrila som.
„A to už prečo?“ pýtal si Madara vysvetlenie.
„Nemala by som si sťažovať skôr ja?“ ozvala som sa neprítomne a dívala sa na dážď.
Odfrkol si.
„Si neznesiteľná.“
Pousmiala som sa.
„Čo sa od Orochimaroveho poskoka dalo čakať.“ oponovala som mu.
„Taya.“ napomenul ma Madara.
Zamračila som sa.
„Prečo by som mala klamať? Nebolo mi povedané, že hovoriť pravdu je zakázané.“
„To stačí, sklapni.“ ozval sa Kabuto mysliac si, že má na mňa nejaký vplyv.
„Itachiho ste sa zbavili pomerne ľahko, “ pootočila som sa, hodila som po nich nenávistný pohľad. „so mnou to také ľahké nebudete mať.“
„Škoda.“ rýpal Kabuto.
"Nikto sa o to ani nesnaží."
„Čo sa tu deje?“ ozval sa Sasuke.
„Nič, len taká menšia výmena názorov.“ prehodil Kisame.
„Nechajte toho.“ napomenul nás Madara.
„Ako mám s ňou spolupracovať keď je takáto?“ hral Kabuto neviniatko.
„Viem, že to nie je ľahké no zvykajte si. Nebudem trpieť tvoje rozmary aj keď si moja dcéra.“ napomenul ma.
Prevrátila som očami.
„Ako s ním mám vydržať, keď chce moje oči a stále si musím na neho dávať pozor?“ oponovala som mu a Kisame sa mu lepšie prizrel.
„Takých ako si ty nenávidím, skrivíš jej jeden vlas a neprežiješ.“ precedil cez zuby ku Kabutovi. Vždy mi Kisame kryl chrbát a som mu aj patrične zato vďačná. Žmurkol na mňa a ja som sa pousmiala.
„Ak by to malo priniesť niečo Akatsuki, kľudne.“ povedal Madara a otočila som sa so zhrozeným pohľadom, Kisame vyvalil oči. Tomu dievčaťu za Sasukem stekal pot po tvári a ostatní sa tiež nestihli čudovať.
„To bolo trúfalé, nemyslíš?“ Ozval sa kľudne Sasuke, zastával sa ma.
„Ani nie,“ ozval sa Kabuto.
Vzdala som to a odvrátila radšej zase tvár, hľadala som tam niekde Itachiho, on bol asi jediný ktorý ma vždy chápal. Zrazu tu už nebol. Nemala som komu posťažovať. Začína mi chýbať.

„Dávať pozor na Taku? To je podpriemerné.“ frfľal Kabuto a ignorovala som ho. Kráčala som pár krokov za ním a tvárila som sa, že k sebe nepatríme, čo bolo dosť obtiažne. Ich úloha bola priniesť Hachibiho. Dosť ma to prekvapilo, Sasuke mi neprišiel až tak dôveryhodný.
Zastali sme na vrchole hory, mali sme perfektný výhľad. Zreteľne bolo vidieť priebeh boja, prizerala som sa, ako má Sasuke toho šaša problémy poraziť.
„Nepomôžeš mu?“ chichotal sa Kabuto, ktorému pohľad na umierajúceho Sasukeho lahodil.
„Je to jeho boj a jeho úloha.“ mrmlala som.
Čakala som kedy bude nutné zakročiť, nebolo to až také zlé. Musela som vedieť, či dokáže ovládnuť Amaterasu, nedokázala som si to nejako overiť a chcem to vidieť na vlastné oči.
„Nejako sa mu nedarí.“ vysmieval sa.
„Tak tam bež ty, ty idiot.“ zavrčala som na neho a konečne stíchol.
„Konečne.“ zamrmlala som si, keď sme zbadali prvú podobu Hachibiho. Bol obrovský a naháňal strach. Vyzeral ako býk s ôsmymi chápadlami chobotnice.
„To je už iná káva.“ divil sa Kabuto.
Stuhla som, je čas.
„Musíme zakročiť, pohni si!“ skríkla som na neho a zoskočila dole.
„Sasuke!“ varovala som ho pred útokom no nestihol zareagovať. Yuugo a Suigetsu už boli von z hry a ratovali Sasukeho spolu s Karin.
Pristála som elegantne na vode a ochránila som ich.
„Oujé je to tu, dievča so Sharinganom v oku!“ začal trepať Killer-Bee.
Zamračila som sa.
V očiach som ho nenávistne sledovala s Mangekyou v očiach.
„Yuugo, zober Sasukeho nabok, ja sa o tohto postarám.“ prikázala som mu.
Stále tam čupeli a zírali.
„Yuugo!“ okríkla som ich a konečne sa s Karin pohli.
Sústredila som sa na môjho protivníka. Snažil sa ma zasiahnuť chápadlom, vyskočila som do vzduchu, zahnal sa na mňa ním, oproti nemu som vyzerala ako trpaslík no stačilo mi chytiť sa ho a sústrediť moju silu. Ranila som ho, obrala som ho o to chápadlo.
Začala som si počítať pečate, sústredila čakru do očí. Mangekyou sa mi v očiach roztočil, chytila som ho do genjutsu.
„Kinjutsu: Shihai Bijuu: Hachibi.“ (Kinjutsu: Ovládanie Bijuu: Hachibi)
Naše mysle sa spojili, cítila som jeho myšlienky a on tie moje.
„Pusti ma, buď pre mňa Fatima.“ recitoval, teda sa iba o to snažil Killer-Bee.
Zdvihla som obočie.
„Si totálny magor.“ pomyslela som si.
„Stoj.“ prikázala som mu a on stál no vzpieral sa. Moje oči ho ale nepustili, držala som ho pomocou techniky. Ovládať Bijuu som zdedila.
„KAI!“
Nastal výbuch a na zemi zrazu ležal len zranený Killer-Bee.
Pustila som pečať a Mangekyou mi z očí zmizol. Kabuto zoskočil až teraz. Otočila som sa ku Karin a ostatným.
„Yuugo postaraj sa o Sasukeho.“ prikázala som mu.
Prikývol.
„A na toho chlapa si dávajte bacha. Nedokážem zaručiť, či sa nezobudí.“
„Áno.“ habkala Karin.
Očividne to s ňou pohlo, toto všetko.
Je to už nejaká tá chvíľka a prirodzene mi do očí vystrekla ohromná bolesť. Oči ma pálili. Chytila som si ich v snahe zabrániť tej bolesti.
„Tak to dopadne, keď sa staráš do čoho ťa nič.“ doberal si ma Kabuto.
Nevydržala som to. V zlomku sekundy som sa pri ňom zjavila a vrazila mu päsť. Viem že to čakal, nebránil sa. Odletel asi 50 metrov od nás. Zopár krát som zažmurkala a už bolo dobre.
„Karin.“ oslovila som červenovlasé dievča v mojom veku.
Zdvihla zrak.
„Keď sa zobudí.“ poukázala som pohľadom na Sasukeho, videla som v ňom Itachiho. „Urob všetko preto, aby Mangekyou nepoužíval často. Prosím, nech poslúchne.“
„Áno.“ prikývla.
„Tak zatiaľ.“ pozdravila som sa a zmizla.

„Mali sme Hachibiho vziať so sebou.“ namietal proti môjmu ústupu Kabuto, keď sme sa utáborili pod previsom.
„Sasuke ho má priniesť, nie ja.“ ubezpečila som ho a plánovala som ho ignorovať.
„Aj tak si už do toho zasiahla.“
„Je to jedno. Nezasiahla som aby som mu pomohla, potrebovala som si niečo overiť. Tak sa už nestaraj.“
"A čo také?"
"To nie je tvoja starosť." zavrčala som na neho a tvárila som sa, že spím.
Po tvári mi stekal studený pot, technika na mňa začala účinkovať a nepriaznivé účinky sa dostavili. Začala som blúzniť, no to všetko bola len ilúzia. Snívala som, no bolo to také skutočné. Naháňalo mi to zimomriavky.