Sasuke vs. Sora, alebo ako sa Sasuke tváril, že sa nebojí

Veľké kyvadlové hodiny odbili polnoc. Ručička sa zastavila a kyvadlo posúvalo ozubené kolieska ďalej po ich dráhe. Zo stropu sa stiahol dole pavúk a kúdoľ prachu rozvírilo otvorené okno. Vysoký strop niesol ťažký, starý luster. Veľké okná so zašednutými sklami prepúšťali cez deň minimum svetla. V noci len to, čo sa im zachcelo. Za odrazom mesačného svetla boli vidieť pavučiny pretkané po skle a šmuhy. Prach, ktorý sa všade usádzal.
Týmto strateným a zabudnutým domom, s dvoma veľkými podlažiami, kráčal tmavovlasý ninja. Hlboko zamyslený dával pozor kam kráča a kam sa pozrie nasledovane. Prstom prešiel po vrstve prachu na zábradlí a pohliadol na poschodie. Tmavé oči prezreli okolie. Ani jediný zvuk okrem tupého, pravidelného tikotu hodín. Taká kravina. Pomyslel si ninja a povzdychol si. Položil nohu na prvý schod, zapadnutý prachom. Oproti nemu sa zdvihol veľký biely prízrak. Aspoň vtedy si to myslel. Zletelo to z poschodia dole a vystrašilo vždy nebojácneho ninju. Uhol sa bielemu strašidlu a vytasil meč. Pevne ho zovrel do oboch rúk. Nejaký šialený útok?
O pár okamihov, Uchiha Sasuke pochopil, že sa žiadne šialené útoky nedejú a rozhodne to nebolo strašidlo. To niečo zo seba zhodilo plachtu s úsmevom.
„Sora, ty pako sprosté!“ zavrčal Sasuke a založil katanu. Pritiahol si Soru k sebe za lem košele a začal ním triasť. „Čo si ako sprosté malé decko! Prečo sa nechováš k vážnosti situácie! Prečo si tak blbý ako poleno?!“ chudák piesočný ninja sebou nechal triasť hore dole. Modré oči začali vidieť svetlo už mihotavo. Lenže z toho všetkého mu prišlo znova smiešne a tak sa rozosmial odznova.
Sasuke ho pustil a povzdychol si. S týmto idiotom chodiť.
„Nosiť plachtu na hlave.“ Pokrútil hlavou, „ešte jedna taká capina a zviažem ťa v pivnici.“
„Oh, vážne? A to tam aj pán nebojím sa letiacej plachty trafí?“
„Sklapni!“ zavrčal Sasuke a rozišiel sa hore na poschodie, „a vôbec ako si sa tam dostal keď tu nie sú tvoje odtlačky nôh?“
„Som duch predsa. Nevidel si, že som letel?“
„Rrrrrr.“

Po stenách viseli zvláštne obrazy. Niektoré boli bez plátna a ostatné zase bez rámu. Čierno biele fotografie a maľby. Najzvláštnejší na obraze bol muž. Držal si hlavu v ruke a na miesto svojej hlavy mal veľkú žiarovku. Sora nad tým obrazom strávil trinásť minút, zatiaľ čo Sasuke prezeral šuplíky a skrinky.
„Vôbec nič tu nie je. Samé haraburdy.“ Otočil sa Sasuke na svojho spoločníka, ktorý mlčal a stále hľadel na obraz. Na čo tu s týmto debilom som? No na čo? Zrazu sa Sora stratil. Presne tak sa to stalo. Sasuke na neho celý čas zízal lenže zrazu zmizol. A to jediné, čo urobil bolo, že sa dotkol obrazu. Uchiha pribehol na miesto, kde jeho priateľ zmizol a dupol na zem. Natiahol ruku k obrazu a dotkol sa maľby no nič sa nestalo. „Sora?!“ zvolal na vôkol. „Sora kde...“ otočil sa späť. Vzal zo stolíka vázu a rozrazil ju Sorovi o hlavu. „Ty poleno tupé nedorobené!“ zavrčal nebezpečne Sasuke.
„Rozbíjaj si vázy o svoju tupú hlavu!“ hodil po Sasukem črepinu a otočil hlavu, „našiel som dvere.“ Rozišiel sa k ním Sora.
Sasuke vzal do ruky svietnik. „Počúvaj ako to robíš? Len tak si zmizneš alebo vzlietneš!“
„Som duch ti hovorím. A kto je tu tupé poleno!“ rozosmial sa Sora a zmizol skrz dvere. Sasuke ostal stáť pred dverami nechápajúc, čo sa stalo. Naštvane hodil svietnik do dverí, ktorý sa odrazil a dal mu ranu do kolena, „ten malý bastard.“

Ostro sledoval Sora, ktorý s úsmevom skúmal každú vec, ktorú našiel. Zaprášené hodiny, zaprášený zapaľovač, zaprášené knižky, zaprášené zrkadlo a všetko, čo bolo zaprášené, aby do toho mohol dúchnuť a Sasuke potom kašľal s radosťou nad jeho genialitou.
„Počuješ?“ držiac v rukách vázu pohliadol Sora k vytapetovaným stenám obrovskej knižnice.
„Tenshi má halucinácie.“
„Nie, započúvaj sa.“ priložil ucho k stene Sora.
„Zrejme sú to roztoče a myši v stenách.“ Pristúpil k Sorovi, „odhryznú ti ucho ak ich budeš počúvať.“ Šepol mu do ucha Sasuke.
Sora strnul a odtiahol sa od steny, „nie je vtipné. Počujem hlas.“
„A lieky na schizofréniu si si nechal v lekárničke.“
„Nie opatruje mi ich tvoja barbie.“
„Čo si...“ Pritiahol si Sora k sebe. Možno mu chcel natiahnuť alebo s ním zase začať triasť, lenže ten hlas začul aj on. Tichý, ženský hlas. Niečo spieval. Tak čistý a prenikavý, ale znel do stratena.
„Vychádza to zo steny.“ Odtiahol sa od Sasukeho Sora a znova priložil ucho k stene.
„Odhryznú ti ho ti vravím.“ Cvakol zubami Sasuke a zlovestne sa uškrnul.
„Aby tebe niečo neodhrýzli...“ kopol Sora smerom do Sasukeho rozkroku sledujúc obraz s vtáčikmi očami a počúvajúc zvuky.
Sasuke zastavil rukou jeho nohu a chytil ju do vzduchu. Držiac ju podišiel k Sore takže mu ju zdvihol nie do príliš príjemnej výšky. Tiež pritisol ucho k stene, „možno je zamurovaná.“
„M-možno...“ zastonal Sora, „alebo je to chlap, ktorému zdvíhajú nohu tak ako mne...“ zaskučal Sora tenkým hláskom.
„hehe...“

„Vravím ti, že žiadny prekliaty duch tu nie je. Len si sa z tých všetkých tvojich vecí, ktoré si vidiel, a zažil zbláznil.“ Oponoval tvrdeniu Sorovi a ďalej nezúčastnene stál pri stene so založenými rukami snažiac sa vyzerať neskutočne neodolateľne i pre roztoče a myši v stenách.
„Fajn, tak potom myši v koprodukcii so švábmi robia mydlovú operu Ó Sasuke prečo si taký vôl.“
„Počúvaj ma Tenshi, prestaň ma urážať lebo ti narvem hlavu do tej steny.“
„Samozrejme by si mohol, keby si si dokázal zaviazať šnúrky.“
„Pre tvoju informáciu, žiadne nemám.“
„Práve preto, že žiadne nemáš, nedokážeš ich zaviazať.“
„Čo si sakra o seba...“ opäť ten spev.
Tento krát bol silnejší a prichádzal zo stropu. Obaja zdvihli hore hlavy a započúvali sa. „Myslím, že to je duch!“ prikývol si Sora a založil ruky v bok.
„Za to že máš šnúrky si myslíš, že už všetko vieš?“
„Proste sa bojíš Uchiha, tak si to priznaj.“ Sasuke podišiel k Sorovi a zadíval sa do jeho modrých očí. Chvíľu na seba čumeli a v duchu si nadávali do kadejakých šarkanov a postihnutých ľudí, ktorí to v živote nemali ľahké. Do rôznych zaváranín a zhnitého ovocia.
„Oi! Baka... prídete ma vyslobodiť alebo čo?!“ zašveholil hlások na strope.

Sora sa vyštveral hore na povalu a vytiahol po sebe schody. Sasuke naštvane pohliadol na neho a začal podupkávať nohou. „Až ťa chytím, ty červík, tak ti odtrhnem hlavu. Prekrojím ťa na polovicu.“
„Oh, tak to by som ti tie schody nemal dávať.“
„Sora!“ zvolal naštvane hore Sasuke. Lenže schody padali tak rýchlo a prekvapivo až ho trafili do čela a tak Sasuke vytuhol na pár okamihov na zemi. Ja ho... ! ja ho...!

„Jeeej.“ Usmial sa Sora ako dietko a odkryl obrovské zrkadlo, ktoré bolo schované pod plachtou. Nad dlaňou sa mu znášal malý modrý plamienok, „nie som proste sexi?“ usmial sa na seba do zrkadla a založil ruku v bok.
„Prečo si myslíš, že si tak úžasný Tenshi. Ty malý krpatý...“ začal mu vrčať do ucha Sasuke div neškrípal zubami.
Sora pokojne otočil na neho hlavu s úsmevom, „pretože som ti zachránil život?“
„Ty blb blbý! Najprv ma unesieš, predáš, a potom ma zachrániš a myslíš si, že si nejaký hrdina z knižky alebo... si magor!“
„Hai haim Sasuke-kun.“ Odvetil pokojne Sora a rozišiel sa na druhú stranu, „nemal by si sa tak rozčuľovať. To ani nie si ty.“
„Ty ma rozčuľuješ. Tvoja osoba ma rozčuľuje.“
„Moooo! Vy dvaja ste tí najhorší záchrancovia, akých som kedy mala.“ Pred dvojicou hašteriacich sa ninjov sa objavila postava ženy. Štíhla kráska v šatoch z éry Edo. Svetlo okolo nej sa prelínalo s tmou. Obaja videli cez ňu skrz, ale ani jeden to nepovedal. Sora by to bol s chuťou zakričal, že mal pravdu s teóriou o duchovi, lenže Sasuke stál za ním a tak by bolo jednoduché ho kopnúť alebo nebodaj prebodnúť a potom sa šialene začať smiať.
„Takže, ty tu strašíš?“ opýtal sa Sora a ustúpil krok na bok aby Sasuke nestál za ním, „yosh! Je duch mal som pravdu. Baka Uchiha.“ Rozosmial sa a Sasuke sa po ňom zahnal, ale neúspešne.
„Vy dvaja ste tak blbí.“ Pokrútila hlavou žena-duch, „volám sa Yuki. A straším tu už tristo rokov a nikto ma odtiaľto nedostane.“
„Môžeš si dať pauzu. Sora tvrdí, že je duch a lieta s plachtou na hlave.“
„Haaaaai, Yuki-san, môžem ťa vystriedať?“
„Väčšieho idiota nenájdeš, to garantujem.“ Prehliadol si nechty Sasuke a povzdychol si. Začínal mať toho decka plné zuby. Hlúpe decko, tak namyslené a robiace také kraviny. Také detinskosti. Také nezodpovedné rozhodnutia. Nechápe ako ho mohol vôbec uniesť.
„To ani náhodou!“ namietla Yuki.
„Počuješ Tenshi?“ uškrnul sa Sasuke, „si mizerný i v hre na ducha.“
„To vraví ten pravý, ktorý nevie ani falošného ducha rozlíšiť od pravého.“
„Ja aspoň nie som tak blbý, aby som sa na ducha hral.“ Vráti mu Sasuke a nahne sa k nemu.
„Ja nie som zase tak blbý, aby som chodil po svete so stihomanom musím zabiť brata.“
„Hej? Ja aspoň neprechádzam cez dvere a nelietam po schodoch.“
Sora sa odmlčal. Pohliadol do naštvaných čiernych očí až sa rozosmial, „ale chcel by si to vedieť.“ Ukázal na neho prstíkom a zatlieskal si.
„Mooo tak sa nevaďte... bože ste tak otravní. Asi vás nevystraším čo?“ povzdychla si Yuki.
„Sasukeho vystrašíš.“ Zasmial sa a ukázal na Uchihu, ktorý mal chuť mu do toho prstu zahryznúť.
„Chováš sa ako malý harant, Tenshi.“
„Blablabla...“
„Až stretnem tvojho brata, tak mu odkážem, aby si dostal na holú cez tristo.“
„Závidíš mi brata ty musím zabiť svojho brata?“
„Ja ťa rozpučím ako muchu na orosenom skle od piva.“ Zavrčal Sasuke už asi stí krát svojim tónom.
„Dobre, dobre idem... len sa prestaňte vadiť, ste neznesiteľní.“ Zakňučala Yuki a preletela cez stenu. Sora pohliadol na stenu a rozbehol sa oproti nej. Narazil a padol grogy na zem.
„Prečo ja mám za potreby sa starať o takého malého debilného...“ Chytil Soru za nohu a začal ho ťahať po zemi dole k schodisku. Uškrnul sa a spustil ho z podkrovia dole na zem.
„Čo to ku*va je?!“ zvolal Sasuke, keď telo Sory zmizlo v podlahe. Ani trhlina, prasknutá parketa vôbec žiadna známka, že by prepadol skrz.
„Baka Sasukeee!“
„Ty malý prašivýýý!!!“
Zámky cvakli a dom sa ponoril do ešte väčšej tmy. Za oknami sa ozvali hromy a prvé dažďové kvapky dopadli na okná. „Zabijem ťa, až ťa nájdem, Tenshi! Počuješ? Prisahám, že ťa zabijem!“
Znelo hrôzostrašne opusteným zámkom za sprevádzania hromov a hlasného bubnovania o sklá okien. „Dostanem ťaaaaa!!“