Milujem ťa, dattebane!

Bol pochmúrny zamračený podvečer. Vyzeralo to, že každú chvíľu začne pršať. Prechádzala som sa uličkou Konohy smerom od budovy Hokageho, ktorému som zaniesla informácie o úspešne splnenej misii, keď vtom zrazu:
,,Kushina! Kushina!" počula som z diaľky niekoho volať moje meno. Zastala a otočila som sa za ním, no nemusela som to ani robiť, dopredu som vedela komu ten krásny hlas patrí. Minato, môj najlepší priateľ už od detstva a zároveň tajná láska. Dobehol ku mne a zazubil sa na mňa najkrajším úsmevom na svete. Moje srdce vynechalo úder.
,,Ahoj, Kushina. Vidím, že už máš po misii. Ako dopadla?"
,,Ahoj, " znervóznela som. ,,Dopadla dobre. Žiadne komplikácie ani nič podobné. Stihli sme to za jeden deň, ttebane, " usmiala som sa na neho. ,,A čo ty? Máš dnes niečo nové? "
,,Nie, dnes nie. Vlastne som ťa hľadal. Chcel som sa ťa spýtať, či by si so mnou nešla na rámen?"
,,Myslíš teraz?" Spýtala som sa ako úplný pako.
,,Jasné. Teda... Ale ak ti to nevyhovuje, tak môžeme inokedy."
,,Nie, nie, nie. To je v poriadku. Poďme," mala by som sa konečne naučiť, že pusa nesmie byť rýchlejšie ako rozum.

,,Nech sa páči. Nech vám chutí," povedal muž za pultom a podal nám rámen.
,,Arigatou," poďakoval Minato a posunul mi moju porciu.
,,Itadakimasu," povedali sme naraz a pustili sa do jedla.
Slaný rámen, mňam. Pomyslela som si, keď som jedla už asi tretie sústo. Pozrela som sa na Minata a všimla som si že neje, ale iba paličkami pichá do jedla.
,,Nechutí ti?" Spýtala som sa ho.
,,Ha?" Pozrel na mňa. ,,Vravela si niečo? Prepáč mi to, nedával som pozor," očividne som ho vyrušila zo zamyslenia.
,,Pýtala som sa ťa, či máš chuť do jedla. Lebo sa v tom dosť prehrabuješ, ttebane," povedala som s úškľabkom.
,,Aha. No, som poriadne hladný, len som sa zamyslel. Vieš, chcel by som sa s tebou o niečom porozprávať." Hm... Porozprávať sa o niečom? Čo by to tak mohlo byť? Sme najlepší priatelia a rozprávame sa v podstate skoro o všetkom. Tak isto máme vo zvyku sa jeden druhému zdôverovať, keď máme ťažkú chvíľku. To som zvedavá...
,,Vieš ide o to, že..." Je nervózny? ,,Chcem ísť kandidovať za Hokageho. Ako už vieš, vždy som sa ním chcel stať a myslím, že je čas s tým niečo robiť. Len si ešte nie som istý kedy... Tak som sa chcel s tebou poradiť." Zdá sa mi to alebo na poslednú chvíľu povedal niečo iné, než mal v pláne?
,,Aha... No... Myslím, že najlepšie by bolo možno trošku neskôr. Teraz si jounin. Tvoje schopnosti sú úžasné, si uznávaný, odvážny, pekný. Ale predsa len, nie si na to teraz ešte príliš primla-"
,,Pekný?" Skočil mi do reči. ,,Myslíš si o mne, že som pekný?" Spýtal sa ma s nádychom červenej farby v tvári.
,,Eh... No... Ja... Vieš..." Tiež som očervenela. Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa! Nadávala som si. Koľko krát si mám ešte povedať, že nemám začať rozprávať skôr, než si to premyslím?
,,To je jedno. Zabudni na to," povedal, uprel pohľad späť do jedla a začal jesť. Spravila som to isté. Normálne som od prírody prudšia povaha, ale keď sa jedná o citové záležitosti alebo nedajbože o Minata, som v koncoch. Za tie roky čo sa poznáme mi bol často veľkou oporou a najlepším priateľom. Ale zmenilo sa to, keď som si uvedomila, že k nemu cítim niečo viac. A ešte horšie to bolo, keď som si uvedomila, že spolu byť ani nemôžeme. Teda... Niežeby mal o mňa záujem. To nie. Berie ma len ako kamarátku. Najlepšiu, ale predsa iba kamarátku. Ale aj keby ten záujem mal, tak by to nešlo. A to ma najviac bolelo. Som Kyuubiho Jinchuuriki a on o tom nevie. Jedna z mála vecí, ktoré som mu nepovedala vrátane toho ako veľmi ho milujem. Keby sa dozvedel o démonovi vo mne, určite by so mnou nechcel mať už nič spoločné. Ani kamarátstvo. Z toho všetkého sa mi až nahrnuli slzy do očí, ale našťastie sa mi podarilo ich rýchlo potlačiť.

Keď sme dojedli Minato zaplatil.
,,Tak... Arigatou za pozvanie." Poďakovala som mu s úsmevom na perách, keď sme sa postavili na odchod.
,,Nechcela by si sa ísť ešte prejsť? Ak by bolo už neskoro, odprevadím ťa."
,,Fajn, tak poďme, ttebane," Prejsť sa? Teraz? Takto neskoro som ešte vonku s Minatom nebola. Niežeby som sa bála čo by sa stalo keby som išla domov sama, veď som kunoichi a Jinchuuriki Kyuubiho. Minatova ponuka na odprevadenie bola určite len zdvorilostná. Nič také predsa nepotrebujem. No začalo poprchávať.

Prechádzali sme sa asi polhodinu po Konohe, bavili o všeličom možnom aj nemožnom. Nakoniec sme skončili pri pečatiacich technikách môjho klanu, koľko ich viem ja a či by som ho nejaké niekedy nenaučila. Súhlasila som pod podmienkou ak mi sľúbi, že bude najlepší Hokage akého svet uzreje. Súhlasil a tak sme obaja uzavreli dohodu.
,,Poď si sadnúť," povedal, chytil ma za ruku – pričom mi poskočilo srdce – a podišli sme k lavičke. Sadli sme si, pričom začalo silno pršať a mne začínala byť zima.
,,Minato, naozaj si nemyslím, že by sme mali byť teraz vonku. Začalo dosť pršať." A tiež sa aj ochladilo. Striaslo ma. Skrčila som kolená a objala som si ich rukami.
,,Jasné, hneď pôjdeme. Len by som ti chcel niečo povedať." Vyzliekol si bundu a prehodil mi ju okolo pliec, aby mi bolo teplejšie. Príjemne voňala. Ako on.
,,Tak, čo mi to chceš povedať?" Spýtala som sa a usmiala sa na neho. Pozrel na mňa a potom chvíľu upieral zrak do zeme, pred tým než začal rozprávať sa zhlboka nadýchol a pozrel mi do očí.
,,Kushina, chcem aby si niečo vedela. Viem, že sme najlepší priatelia už detstva, ale už nie sme malé deti na akadémii. Vyrástla si, zmenila sa na krásnu ženu a ja som sa do teba zamiloval. Chcel som ti to povedať už dlhšie, ale nemal som odvahu. Hovorím ti to, lebo pokladám za dôležité aby si to vedela. Ako to cítiš ty je už na tebe," dohovoril a upieral svoj modrý nebeský zrak na mňa. Zostala som zaskočená. Civela som naňho ako blbá. Čakala som čokoľvek, ale toto nie. V tej chvíli mi hlavou prelietlo tisíce myšlienok. Ako to cítim ja? Sakramentsky ho milujem. Viac než čokoľvek. Rodinu ani súrodencov som nemala. Jediná najvzácnejšia osoba bol vždy on. Ale nemohla som mu to povedať. Proste nemohla. Keby vedel o démonovi vo mne, tak môžem rovno zabudnúť aj na kamarátstvo. A ak by sme mali vzťah, určite by sa to musel dozvedieť. Sledovala som jeho napätý výraz v tvári a ako mu kvapky dažďa stekajú z mokrých vlasov na tvár, tam sa skotúľajú až na koniec brady a potom dopadnú na zem.
,,Minato, ja... Totiž vieš... Prepáč, ale ja nemôžem. Nemôžeme byť takto spolu. Prepáč mi to. Ver mi, naozaj ma to mrzí, ale myslím že najlepšie bude keď zostaneme len priateľmi."
,,Chápem..., " hlesol. Zazrela som bolesť a sklamanie v jeho očiach a to ma ubíjalo. Bolo mi z toho všetkého nanič. Nechápal, nič nechápal! Veď ako by aj mohol?! Už som to viacej nevydržala, pomaly som so seba stiahla jeho bundu a teraz som ju ja prehodila cez jeho ramená. Stále na mňa upieral svoj zrak. Pomaly som sa k nemu naklonila a predtým, než som svoje pery priložila na jeho čelo som zašepkala tiché ,,Prepáč ," potom som sa zdvihla z lavičky a odišla som nechávajúc ho v tom hustom daždi samého.

Keď som dobehla domov celá premočená a uplakaná, vyzliekla som si mokré veci, natiahla na seba prvé suché čo mi prišli pod ruku a hodila sa na posteľ. Prečo to musím mať všetko také ťažké? Prečo musel byť Kyuubi zapečatený do mňa? Prečo?! Prečo?! Prečo?! Pýtala som sa sama seba a zároveň sa mi slzy rinuli z očí. Dlho som ležala, premýšľala a plakala, až som nakoniec – neviem ani kedy a ako – zaspala bezsenným spánkom.

Ráno som sa zobudila a hneď ma dohnali spomienky na včerajšok. Postavila som sa z postele a došla do kúpeľne, aby som spravila rannú hygienu, keď už som na tú včerajšiu večer zabudla. Ako som si dočistila zuby, zahľadela som sa do zrkadla. Pozeralo na mňa z neho mladé dievča so šarlátovo červenými dlhými vlasmi a tmavomodrými očami. A vtedy som sa rozhodla. Zamračila som sa a vo svojich očiach som pozorovala rozhodnosť a neústupnosť.

Klop. Klop. Zaklopala som na dvere jeho bytu. Nemusela som dlho čakať, otvoril mi rýchlo.
,,Kushina?" Spýtal sa úplne šokovane a s vytreštenými očami.
,,Ahoj, Minato. Mohli by sme sa porozprávať?"
,,Jasné, len chvíľku počkaj. Prezujem sa," povedal trochu čudným tónom akoby neveril a nechápal, čo tu robím. Hneď bol späť, zamkol a vybrali sme sa na prechádzku. Dnes bolo slnečno. Po chvíli sme zastali a Minato začal rozprávať.
,,O čom sa chceš porozprávať? Ak máš výčitky kvôli včerajšku, tak to nemusíš. Nemôžeš za to, že to cítiš inak. Je to v poriadku. Naozaj," usmial sa na mňa.
,,Práve o to ide. Že musím, dattebane" povedala som rozhodne pozerajúc mu do očí. Teraz alebo nikdy. Pripravila som sa na to, že po tomto mojom preslove už so mnou pravdepodobne nebude chcieť mať nikdy nič spoločné.
,,Milujem ťa. Milujem ťa z celého srdca Minato, ale nie je to také ľahké ako si myslíš. Počkaj, neprerušuj ma, kým nedohovorím," povedala som, keď som si všimla, že mi chce niečo povedať.
,,Som Kyuubiho Jinchuuriki. Mám v sebe zapečateného deväť chvostového démona. To je aj hlavný dôvod prečo som bola privedená do Konohy. Aj navzdory tomu, že si moja najbližšia osoba som ti to nikdy nepovedala, lebo som sa bála, že by si odo mňa odišiel. Ale teraz ti to hovorím, lebo keď viem, že aj ty ku mne niečo cítiš si myslím, že je dôležité aby si to vedel. Mrzí ma to, že som ti to nepovedala skôr. Ale veľmi som sa bála. Nechcela som ťa stratiť. Prepáč mi," dohovorila som a čakala na jeho reakciu. Tvár mal kamennú. Nedalo sa z nej nič vyčítať. Malá nádej niekde v kúte vo vnútri mňa dúfala, že ma pochopí a odpustí mi. Ale to sa nestane. Určite mi vynadá alebo na mňa nakričí. Alebo proste odíde.
,,Heh," zasmial sa. ,,Tak ty si si naozaj myslela, že by som ťa mohol opustiť? Teda Kushina, myslel som si, že máš vo mne väčšiu dôveru." Moja tvár nadobudla farbu mojich vlasov.
,,Nemôžem povedať, že by mi novo prijaté informácie nevyrazili dych, ale to nič nemení na tom ako veľmi ťa mám rád, Kushina. Teba! Hovorím o tebe a nie o tom démonovi. Najdôležitejšie je aká si tu," priložil dlaň na miesto kde mi bilo srdce. ,,A nič viac ma nezaujíma," usmial sa na mňa. Pozerala som naňho v nemom úžase. Nemala som slov. Začal sa ku mne pomaly nakláňať a ja k nemu. Naše pery sa spojili. V žalúdku som pocítila príjemne šteklenie. Bola som šťastná! S Minatom. Aj napriek tomu, že som Jinchuuriki. Ešte stále som neverila. Keď nám došiel dych, objali sme sa. Ja som počúvala buchot jeho srdca v hrudi a on si priložil tvár do mojich vlasov.
,,Neopusť ma," požiadala som.
,,Nikdy," sľúbil mi.