Bolelo to, Naruto

Bolelo to. Tak veľmi to bolelo! Viac ako ostré slová. Viac ako údery palicami.
Užívala som si tú bolesť.
My tanečníci sme asi všetci tak trochu masochisti. Nech to bolí ako to bolí, milujeme tanec. Užívame si ho. Užívame si bolesť.
„Abaisser!“ dala pani Rozulová konečne povel k prvej pozícii.
Zľahučka som dopadla na päty, hlava vysoko, chrbát rovný, plecia vystreté. Ani nedýchať! Skusmo som pohýbala prstami v tvrdých baletných špičkách. Zatiaľ fungovali.
„Koniec tréningu!“ rozpustila nás pani Rozulová stroho. Nikdy nebola veľmi príjemná, ale jej baletná škola bola najlepšia v meste.
Plecia mi ani o centimeter neklesli z predpísanej pózy. Prvá pozícia bola v mojom tele vpísané už naveky. Ako sadrový odliatok.
Sadla som si na lavičku a pošúchala nohy. Dievčatá okolo mňa sa prezliekali do tričiek a džínsov a veselo štebotali. Ku mne si prisadla Danka.
„Pôjdeš zajtra poobede na ten nový film s Reese Whiterspoon?“
Reese som milovala. Pokrútila som hlavou.
„Musím strážiť brata.“
„Oh, už zas?“ rozhorčene zvolala Danka.
„Kým ten malý krikľúň nezačne chodiť do škôlky, mám ho na krku ja.“
„No, sú to už len dva mesiace, nie?“
„Snáď ho dovtedy nezabijem.“
Zasmiali sme sa.
„Videla si ako sa Andrea vkuse motá okolo Maťa? A ževraj spolu nič nemajú!“ preladila Danka na inú stanicu. Ja som vypla.
Jej reči o vzťahoch začínali aj končili vždy rovnako, stačilo prikyvovať.
S Dankou sme vlastne ani neboli ktovieaké kamarátky. Mali sme spoločnú cestu z baletu a občas sme po tréningu zašli do kina. Chodili sme aj do rovnakej školy, ale do iných tried.
Na rohu Benešovej a Novej sme sa rozdelili.
„Tak zajtra!“ mávala mi.
„Ahoj!“ usmievala som sa falošne ako kitsune, líška, pretože v skutočnosti ma pri tom slove chytala panika. Ale Danke by som to nepovedala ani za svet.
Na ulici bolo pár ľudí, ale to im nezabránilo aby na mňa čakali. Naruto! Kde si? Môj priateľ... Môj hrdina... No tak, príď!
Neprišiel. Samozrejme, nebola to rozprávka.
Buď statočná! hovorila som si. Ako ninjovia.
Boja sa vôbec ninjovia?
Musia byť k smrti vystrašení, keď plnia misie alebo chránia Konohu, ale musia svoj strach potlačiť. Alebo jednajú inštinktívne. Takí naučení boju, že automaticky hromadia chakru a nemyslia na strach. Milujem balet, no v tej chvíli by som radšej bola ninjom.
„Kam ideš maličká?“
„Pozerať rozprávočku?“
„Možno keby sme ťa trošku zdržali, nestihneš ju. Čo ty na to? Možno keby si párkrát nestihla Pokémonov, stane sa z teba normálny človek!“
Dnes boli len dvaja. To bolo dobré. Postavili sa mi do cesty. Zľava bol plot, skúsila som teda, s trasúcimi sa kolenami, obísť ich sprava.
„Kam ideš, žabka? My ti chceme len dobre!“ hovoril ten vyšší, Tomáš, napodobňujúc tón starostlivého rodiča.
Rozrehotali sa tým hlúpym puberťáckym smiechom. Ani to nebolo vtipné!
Tomáš ma silno schmatol za rameno. Mal dlhé prsty, úplne mi obopli ruku. Stisol ma ešte silnejšie a zabolelo ma to až v končekoch prstov, ale stále to bolo v poriadku. Na bolesť som vďaka tancu zvyknutá. A oni vedeli ublížiť aj horšie. Bolestivejšie než prvé pointes, prvé zdvihnutie na špičky. Bolestivejšie než teraz.
Napokon ma Tomáš pustil a keď som sa roztrasene vzďaľovala, smiali sa.
Ako im mohla moja bolesť spôsobovať potešenie? Dokonca ani zločinci v Narutovi nerobili také kruté veci len tak bezdôvodne!
Baka! vravela som si a v očiach sa mi zbierali slzy napol od hnevu a napol od poníženia. Hlupáci!
Prekĺzla som naším domom do svojej izby a rýchlo sa prezliekla do trička s dlhým rukávom, aby mama nevidela modrinu tvoriacu sa mi po obvode ramena. Aj dres na zajtrajší tréning som vymenila za iný, s dlhým rukávom. Jediný čistý bol čierny bavlnený, v ktorom sa pravdepodobne uvarím, ale lepšie než musieť niečo vysvetľovať.
Na večeru sme mali tekvicový prívarok. Ohŕňala som nos, nemám ho rada. Zjedla som sotva polovicu a mama na mňa škaredo gánila.
„Umy riad!“ prikázala mi.
Nenamietala som, ani som sa nesťažovala na taký strohý príkaz. Inokedy by sa mama pýtala, čo bolo v škole a na tréningu, ale môj trojročný brat Lukáš bol v poslednom čase ako živé striebro, stále bolo na neho treba dohliadať. Mama s ním bola zavretá doma celý deň a zo dňa na deň nervóznejšia. Už o dva mesiace mal Lukáš nastúpiť s škôlky a mama opäť do práce. Nevedela som sa dočkať.
Napchala som umyté taniere do skrinky a rýchlo sa stratila vo svojej izbe, aby mamu nenapadlo poveriť ma ďalšou prácou. Ignorujúc zajtrajšiu písomku z matiky som zapla počítač. Veď si vezmem Narutíka!
To je môj talizman. Sama som si ušila toho maličkého Naruta z flyšu a starého oranžového trička, oči má z modrých gombičiek a vlasy z vlny. Dopichala som si pritom ihlou celé ruky a bolelo to, veľmi bolelo, ale pokožka sa čoskoro zahojila a môj nový maličký kamarát mi prinášal šťastie a dodával odvahu, akoby to bol skutočný ninja. Občas som mala pocit, že mi už-už vyskočí z vrecka, obdarí tým svojím žiarivým úsmevom a ochráni pred všetkým zlým a vtedy sa mi svet zdal jednoduchší a prekypovala som istotou, ktorú sa mi inokedy len ťažko podarilo získať.
Aj teraz som ho otáčala v prstoch, kým sa počítač lenivo prebúdzal k životu.
„Bolelo to, vieš?“ šepkala som mu, cítiac sa neuveriteľne detinsky, ako som si vylievala srdce plyšovej hračke, no pokračovala som v tom, ako vždy. „Nikomu to nepoviem, že to bolí, ani im to neukážem. Za žiadnu cenu! Budem hrdá a statočná ako ninja. Ale v skutočnosti to bolí čertovsky. Tebe to môžem povedať.“
Konečne počítač zablikal a na obrazovke sa zjavil Edward Elric so svojím bratom. Brnenie Al malo v tvári blažený výraz a v náručí mačku. Fullmetal alchemist – moja najnovšia vášeň.
Kakashi so svojím starým tímom zmizol z pozadia už pred mesiacom, ale to nič nemení, že Naruto je mojou prvou láskou s príponou –chan a veľkými očami a ostane ňou naveky. Na celý život.
Naťukala som heslo a skontrolovala ICQ zoznam. Môj spoločenský život zhrnutý v zelenej tabuľke. Smutné.
Dosť kvietkov žiarilo na zeleno, ale nemala som na ľudí príliš náladu. Hľadala som len tri kontakty.
Itoshi bol online a to mi nateraz k šťastiu stačilo. Sledovala som ho v posledných dňoch ako Anbu, z tieňov, ale nepribližovala som sa, pretože Itoshi vo mne nevidel viac ako dobrú priateľku a ja som zisťovala, že láska cez internet je rovnako krutá ako v skutočnom živote. Každé jedno priateľské slovo od neho sa mi zabodávalo do srdca ako tŕň. Cherry-chan mala kvietok červený. Kým som sa dostala k Yonathanovi, už mi písal správu.
Ahoj, slniečko. Tak ako bolo?
Fajn =).
Hlúpa odpoveď, dobre som vedela že smajlík nikoho neoklame. Ale ja som ani klamať nechcela. Potrebovala som sa niekomu zveriť a čakala som, kedy sa ma Yonathan začne vypytovať ďalej. Nesklamal.
Zasa tí traja, však?
V skutočnosti bývali niekedy aj piati, ale to bolo tajomstvo. Priznala som sa kamarátom, keď som už bola zúfalá a teraz som využívala, že vedeli aspoň čiastočnú pravdu, keď som sa cítila až príliš zle. Väčšinou som sa ale snažila moje veľké trápenie priveľmi nespomínať. Hlavne nie Yonathanovi. Bol to dobrý chlapec – veľmi ho hnevala predstava, ako nejakí hlúpi chalani bijú dievča. A tak som sa aj teraz vybrala presne opačnou cestou, než som pôvodne zamýšľala.
V skutočnosti boli len dvaja =D.
No tak, slniečko, neber to na ľahkú váhu. Naozaj by si to mala niekomu povedať! Ublížili ti zas nejako?
Prsty mi nad klávesnicou zaváhali.
Ani nie. Mali len blbé kecy.
Sprisahanecky som žmurkla na Narutíka. Veď mi vieme. Ale napokon som sa rozhodla Yonathana mojimi problémami nezaťažovať.
Yon, neviem ani ako sa volajú. Komu by som to asi tak mala povedať? Čítal si už novú mangu?
Neverila som, že by ho moja prudká zmena témy oklamala, ale hral moju hru. Yonathan ma zriedka k niečomu nútil, ak necítil že to potrebujem. A on to vycítil vždy. Niekedy sa mi zdalo až magické, aké silné vzťahy mám s ľuďmi, ktorých som v skutočnosti nikdy nevidela.
Cherry-chan prišla až neskoro večer.
Na nič sa nevypytovala – bola som si istá, že Yonathan už jej podal správu – a len veselo tárala o hlúpostiach. Cherry-chan vedela byť veľmi nepríjemná a cynická, ale na mňa nikdy nie a jej pohľad na svet mi väčšinou prišiel veľmi zábavný. Spať som odišla s už pomerne dobrou náladou.
Ďalší deň sa neuveriteľne vliekol. Písomka z matematiky nebola až takým problémom akým zvyčajne bývala – zásluhy som pripisovala Narutíkovi vo vrecku. Beztak mi matika bude nanič! Nevedela som sa dočkať baletu.
„Som vážne špička,“ šepkala som malému Narutovi cez prestávku, keď som sa skryla na toalete. „Skoro ako ty v taijutsu. A to všetko vďaka drine a vytrvalosti! Presne ako ninjovia.“
Nebola to falošná pýcha. Aj pani Rozulová ma na tréningoch vždy chválila a všetci boli uzrozumení s tým, že budem študovať balet aj na vysokej. Osviežujúca zmena oproti všetkým tým právnikom a ekonómom. A ja budem najlepšia! Budem stále cvičiť a snažiť sa, presne ako ninjovia.
Niekedy som mala pocit, že balet je všetko, na čom mi záleží. A vlastne aj bolo, kým som neobjavila anime a nespoznala Cherry-chan, Yonathana a všetkých ostatných. Lenže Naruto a Ed neboli skutoční a moji kamaráti kilometre ďaleko. Hodiny baletu, pre tie som žila.
Jediný problém bol dostať sa do umeleckej školy. Ruky som strčila hlboko do vreciek a tou pravou nahmatala a stisla plyšového ninju.
Bolo ľahké si sľúbiť doma, že budem statočná ako shinobi, ale keď som sa ocitla vonku, len som ustrašene jastrila očami okolo a len dúfala, že nijakú odvahu nebudem musieť preukázať. Naruto vo vrecku ma upokojoval, okrem toho že mi nosil šťastie som si hovoriila, že aj on by sa bál. Strach je v poriadku, len ho treba vedieť potlačiť.
Keby to šlo, obišla by som ich zďaleka, odvaha-neodvaha, ale všimla som si ich až na poslednú chvíľu. Čakali na mňa na vrchole kopca, z ktorého kamenné schody viedli k umeleckej škole. Vyškierali sa, keď sa mi postavili do cesty a ja som stískala plyšového Naruta vo vrecku tak silno, až to bolelo.
Obkolesili ma, aby som nemohla ujsť a vysmievali sa každému kúsku mojej bytosti. Mlčky som počúvala urážky a ani som sa nesnažila ujsť. Slová môžu bolieť, no ja som sa sústredila na Naruta vo vrecku a modlila sa, aby im dnes nadávky a posmech k šťastiu stačili. Potom ma však ten najvyšší z nich sotil a zvyšní sa smiali. Dopadla som na mokrý chodník a vedela, že ma mama vyhreší za zablatený kabát. Možno by však bolo lepšie ostať na zemi a schúliť sa do klbka. Možno by do mňa párkrát kopli a odišli by preč. Lenže ja som vo vrecku nahmatala Naruta, nemohla som ukázať takú slabosť! A tak som sa, ako odvážny ale hlúpy ninja, postavila.
„Ale, dievčatko sa chce biť?“
Opäť som pocítila prudký úder do chrbta a letela tvárou k zemi. Ruky som ešte stále mala vo vreckách a miesto toho aby som ich vytiahla a chránila si hlavu, som len splašene zatvorila oči a očakávala náraz.
V tom kratučkom okamihu som pochopila, prečo sa ninjovia z Naruta nikdy neboja. Pretože vedia, že kedykoľvek budú padať, objaví sa hrdina, princ na bielom koni z rozprávok, ktorý ich zachytí.
V nasledujúcom okamihu som pochopila aj to, že presne takou rozprávkou – ničím viac, než hlúpou, neskutočnou rozprávkou – Naruto je.
Pretože mňa nikto nezachytil.
Práve naopak, moji mučitelia sa rozostúpili, aby nebránili môjmu pádu. A nijaký ninja mi nevyskočil z vrecka, aby mi pomohol. Bolo to len na mne. A ja som samu seba sklamala. Letela som ďalej, dlhšie než som mala a tvárou nesmierne bolestivo narazila na nerovnú plochu. Prv než som si uvedomila že tá kovová chuť v mojich ústach je krv, som opäť bola vo vzduchu, a padala a narážala a kotúľala sa, zatiaľ čo svet sa bez záujmu točil okolo mňa.
„To si prehnal, ty idiot!“ doľahli ku mne hlasy zďaleka.
„Zdrhajte!“
Ležala som pod schodmi z kameňa, len kúsok od umeleckej školy a svet sa točil ďalej, okolo mňa rýchlejšie, než by mal.
Len matne si pamätám húkanie sanitky a hlasy, ktoré sa my pýtali čo ma bolí, a ktorým som nevládala odpovedať. Poriadne som sa prebrala až v nemocnici.
Bolo to už po operácii a napriek množstvu liekov, ktoré som mala v sebe, ku mne prenikala neskutočná bolesť. Až o niečo neskôr som sa dozvedela, že som vlastne dopadla oveľa lepšie, než by som podľa všetkých zákonov logiky po takom páde dopadnúť mala. Len osem stehov na hlave, tesne na hranici vlasov a čela a jedna noha v sadre, zato poriadnej, od päty až k panvovej kosti. Inak som bola doudieraná a doškriabaná, ale všetko to boli povrchové zranenia, ktoré sa rýchlo zahojili. Na druhý deň ráno ma z nemocnice pustili do domáceho ošetrovania.
Cez závoje bolesti a otupenia z liekov ku mne z chodby doliehali dva hlasy. V tom vystrašenom som spoznala moju mamu. Nijak zvlášť som im však pozornosť nevenovala, význam slov prebíjala napriek utišujúcim liekom neuveriteľná bolesť.
„Otvorená zlomenina vyžadovala okamžitú operáciu...“
Bolelo to tisíckrát horšie, ako keď nasypete soľ do rany.
„Kedy bude môcť ísť domov?“
Miliónkrát horšie ako keď vás uštipne včela.
„Zdá sa, že nenastali nijaké komplikácie, jednu noc si ju ešte necháme na pozorovanie...“
Bolelo to ako peklo.
„Vaša dcéra... Tancuje, však?“
Ako horúce, žeravé peklo, ktoré vás neustále spaľuje...
„Áno. Je vynikajúcou baletkou.“
Nie, bolelo to stokrát horšie ako peklo.
„Bohužiaľ, vaša dcéra má nohu komplikovane zlomenú na niekoľkých miestach. Plná liečba bude trvať dlhšie než rok. A už nikdy nebude môcť tancovať.“
Konečne ku mne slová začali plne prenikať.
„... už nikdy nebude môcť tancovať...“
Bolelo to najviac na svete.

Kde si včera bola? S Čerešničkou sme mali strach .
V nemocnici.
Tentokrát nemalo zmysel naťahovať. Ani zapierať.
O.O
Veru tak.
Nehovor, že to boli tí traja!
Hej, boli.
V skutočnosti piati.
Vedľa sa zúrivo rozblikalo druhé okienko. Cherry-chan. Nemala som náladu. Ani na ňu, dokonca ani na Yonathana. Nemala som náladu na svet. Ale mala by som byť statočná. Ako ninja. Nikomu nespôsobovať problémy. Nikomu nespôsobovať starosti...
Nič sa mi nestalo. Mám len zlomenú nohu.
Chvíľu som len tak hľadela na blikajúce okienka. Rozsvecovali sa jeden po druhom ako majáčiky, podľa toho ako správa o mojom zranení postupovala otaku svetom. Neotvorila som ani jediné, písala som len Yonathanovi. Však on už to podá ďalej.
Už nikdy nebudem môcť tancovať.
Stlačila som enter a odhlásila sa. Ako najväčší zbabelec, ale momentálne útek bola tá najodvážnejšia vec, ktorú som bola schopná urobiť. A do čerta s ninjami.
Ľahla som si do postele, sadra ma ťažila ako skala. Rozplakala som sa. Do čerta s ninjami!
„Ste kreslení! Ste do pekla kreslení!“ kričala a vzlykala som do vankúša. „Prečo som chcela byť ako vy? Prečo sa správam akoby som mala desať rokov? Keby ste neexistovali, všetko v mojom živote by bolo fajn!“
„Keby sme neexistovali, nerozprávaš sa s nami.“
„Keby sme neexistovali, nemáš sa s kým rozprávať.“
Zdvihla som uplakané oči. Závesy v izbe boli zatiahnuté a zo šera sa vynárali obrysy postáv.
„Keby sme neexistovali, bola by si úplne sama.“
„Teraz.“
„Vždy.“
Natiahla som sa po môjho plyšového Naruta a pritisla si ho k prsiam. Plač ma prešiel. Moji ninjovia stáli okolo mňa a povzbudzovali ma.
„Niekedy bude lepšie, niekedy horšie. Ale nesmieš to vzdať. Nesmieš sa vzdať svojich snov. Vecí, ktoré máš rada. Pretože to stojí za to, no nie?“ hovorila Sakura. Hlas mala mäkký, ako Cherry-chan v telefóne.
Prikyvovala som. Nebola som natoľko hlúpa, detinská, ani pod vplyvom liekov, aby som nevedela, čo je skutočnosť a čo výmysel. Oni tam neboli. Nie naozaj. A predsa áno. Boli v mojej hlave, v mojej fantázii, v mojom svete, vždy pripravení ma povzbudiť, podať mi ruku a vtiahnuť ma do svojho čarovného dobrodružstva. Kým tu boli oni, mohla som opäť tancovať. Mohla som bojovať s nepriateľmi. Mohla som lietať. Mohla som čokoľvek na svete. Moji kreslení priatelia. Aj keby som ostala jediná na svete...
„Nikdy to nevzdaj, dobre?“ ozval sa môj plyšový Narutík.
„Nikdy to nevzdám. Nikdy sa vás nevzdám.“