Sprisahanie

„Jéééj, rámen, rámen...“ so škvŕkajúcim bruchom od včera večera som s očakávaním otváral moju vŕzgajúcu chladničku, že tam nájdem balíček mojej obľúbenej nudlovej polievky s prílohou!

„NIÉÉÉÉ, práve dnes sa musela minúť, niééééé!!!“ už so slzičkami na krajíčku, s prázdnym žalúdkom, z pocitu nesplnenej túžby po obľúbenom jedle mi došlo!?
„Veď Ichiraku ramen ešte neotvorili, super, keď si švihnem, budem tam prvý.“
Rýchlo sa obliekam, čelenku, tričko, bundu, nohavice.
„Do ri*i! Jau, to ale bolí!“ zasekla sa mi mäsiareň. Rýchlo, rýchlo, nemám čas. Uvoľňujem zips na nohaviciach. Mám namierené k východisku z môjho jednoizbáku.

„Ááááá, čože!“ dvere sa nedali otvoriť! Snažím sa otvoriť okno, už len to mi chýbalo! Okno sa zaseklo! „Musím sa odtiaľto dostať!“
Nič som nevnímal, vo svojich predstavách, ako napr. vyraziť dvere, zbúrať strechu, prevŕtať sa cez podlahu, som sa potkol. Preletel som cez už rozbité okno.

„Uááááá!“ kričím na celú ulicu a ako terč mi tento krát poslúžil môj verný kamoš Neji.

BUM! Opatrne sa dvíham z Nejiho, ale ten, kým sa spamätá z ťažkého šoku, sa ja pokúšam čo najrýchlejšie utiecť z miesta činu. Ale no, už som sa nestihol vyhnúť Leemu, ako obieha po rukách Listovú. Mňa to ale nezastavilo a šprintujem ďalej. No a ten darmožráč sa nechá viesť. Chcem ho odhodiť pri ďalšej zastávke. Kým to stihnem urobiť, kydneme obaja do čerstvého ho*na, ktoré zanechal neznámi živočích. Opatrne sa dvíham, aby som sa do toho nenamočil ešte viac. Stieram si z ksichtu pozostatky exkrementov.

Ako ďalší na rade sa mi do cesty priplietol Kiba a celá jeho podarená skupinka: Shino, Hinata, s ich senseiom Kurenai.

Už z diaľky na mňa kričí Kiba, vezúci sa na štvornohom zvierati zvanom Akamaru.

„Hej, Naruto! Hinata by ...“

Hinata ho prerušila: „Ale Kiba, veď to predsa nemôžeš!“

„Konečne sa ti splní tvoj sen.“ Pošepkal jej s úškrnom na tvári. Hinata celá sčervenala a omdlela, ako to zvyčajne robí.

„Fakt ma to nezaujíma!!!“ kričím z diaľky. Driezgam sa cez nich, ako bowlingová guľa cez kolky. Akamaru ma ale začal naháňať dovtedy, dokým nedostal, čo chcel, moje roztrhané gate. Celý tím 8, samozrejme okrem Hinaty, ktorá sa až rozplakala, sa smial.

„Ani roztrhané nohavice ma nezastavia. Som hladný!“ bundou si zakrývam tú sloniu dieru na zadnej časti tela.

„Dajte si! Čerstvá pomarančová šťava! Len za 2 ryo!“ to bola Ino? Ém... šťava pred ramenom, dám si. Prebehnem okolo nej a vytrhnem jej z rúk pohár šťavy, no nemal som ani na zaplatenie. Tak som pre istotu zmizol. Ale tá blondska na mňa zavolala ochranku.

„POMÓC!!!“

Ani som sa neobzrel. Čo keď to sú špeciálne jednotky.

„Ááááááá...“

„Naruto, stoj! Ako ochranka pomarančového džúsu ťa zatýkam!“
„Hhh...“ keď som počul ten hlas, hneď mi došlo, že to je Konohamaru?! Až ma rozbolelo brucho!

„Ha, ha, ha, ha, ha, hi, hi, hi, hi!!! Robíš si srandu?! Ty a ochranka!!!“
„Ticho!!! Konohamarova ninja skupina, naňho!“

Oou... Rozbehli sa na mňa tri malé detičky s výbušnými bombami v ruke. Ááááááááááá!!!

„VZDAJ SA!“ kričali na mňa a o desať sekúnd sa ozvalo jedno veľké BUM! Celého obhoreného, dotrhaného s vybitými zubami ma za vlasy dotiahli pred ich šéfku.
„Naruto, ty IDIOT!“ zhviakla na mňa a odkopla ma ďaleko, preďaleko ponad domčeky, stromčeky, zajačiky až na koniec kúzelnej dedinky k trom stĺpom, kde trénovala Ten ten s Gaiom.

„Ha, sila mladosti zvíťazí! Wóóów!“

„Ale Gai-sensei, mňa neporazíte!“ Ten ten začala vyťahovať zbrane z neviem kadiaľ a jedna sa ušla aj mne.

„Áááááúúúú!“ kričím ešte v letku po zasiahnutí obrou kosou. Drbol som tesne vedľa pascí, prichystaných Tentenkou pre Gaia-senseia. Jéj, to bolo šťastie, aspoň som si to myslel.

„Naruto, uhni!“ kričal Gai, no uhnúť som nestihol ...a Gai? Ten mal ešte mäkké pristátie. Rýchlo ho zo seba odhodím. Pokúšam sa vypariť, ale veľmi to nevyšlo. Hneď ma zasiahol obrý shuriken a drbol som priamo do pasce.
„Au, dosť, nie, stop, veď, hej, to bolí!!!“ celý doráňaný som sa predral s holým životom na koniec mínového poľa. „A som zasa na začiatku!“ V zúfalstve, že ma Ino odkopla opačným smerom sa aspoň rýchlo snažím opustiť miesto najväčšieho utrpenia.

„HAU, HAU!!!!!!!!!!!!!!! HAU!!! „ začul som brechot psov. Než som sa stihol spamätať, valila sa na mňa rozzúrená svorka kakashiho psov na čele s Pakunom: „Haúúúúúú!!! Naruto, vzdaj sa!“kričal na mňa krpatý pes. Jaj! Ani som nevedel, za čo ma chceli tieto psy dobiť, ale nečakal som na to, aby mi to objasnili. Besná svorka sa na mňa začala vrhať zo všetkých smerov.
„Hlava, ruka, brucho, koleno, druhá ruka, noha! Jau, moje popo!!!“

„Naruto!“

„Hej, Kakashi-sensei, zastavte ich!“

„Samozrejme, hneď, keď mi predáš (chvíľa trápneho ticha) nové pokračovanie knihy „Flirtovacie taktiky“, čo si mi sľúbil.“ hodil sa na mňa s detskými očkami, celý mokrý od sĺz a divnej žltozelenej hmoty. „Prosím, prosím... určite už to musíš mať, no tak..., zaplatím ti, ja to potrebujem!!! Prosím, smrk, prosím...“

Snažím sa ho od seba dať čo najďalej, pretože ma bude do neviem kedy prenasledovať s jeho divokou skupinou psov.

„Naruto, to mi nemôžeš urobiť, smrk. Áááááá...“ spustil rev, že ma až hodilo do najbližšieho stromu dva bloky ďalej.

„Au, to bolelo, sprostý strom, fuj!!!“ vzdychnem si, že sa mi podarilo uniknúť z pazúrov smrti. Aj keď celý zadychčaný, dohryzený, stále túžim za svojim ramenom, len čo sa otočím, prehne ma cez vystrčenú ruku zvrhlého pustovníka.

„Au! Zvrhlík, nezavadzaj!“ rozčúlený, že ma ďalší pandrlák z hry človeče nehnevaj sa prerušil v mojej ceste za vysnívanou polievkou, pri ktorej sa zobúdzam, zaspávam a bdiem, som skúsil prekĺznuť cez obrú, širokoplecú horu obalenú sadlom, ale zastavil ma so slovami: „Naruto, vybavíš mi jednu dôležitú vec, však?“ strčil mi do rúk papierik. „...a ak nie, vieš, čo ťa čaká.“ zaľúbene sa na mňa usmiala žaba Gamariki a zakývala mi: „Ahoj, Naruto.“
„GLG...Jasné, jasné.“

„Vedel som, že neodmietneš, hi hi.“

„Samozrejme, môžeš sa spoľahnúť.“ s pohľadom upreným do zeme predýchavam ďalší neúspech, opatrne otváram prehnutý papierik, na ktorom je napísané:
Zaspievaj pre Tsunade:

Tsunade moja milovaná, láska moja jediná, zodral som si kolená , tak ukáž sa mi vyzlečená!

Od lovca žien s bielou hrivou

„ČOOOO?! To nespravím! Ale inak Gamariki... tak fajn. Dobre, veď to mám po ceste.“

Ako som sa blížil k sídlu Hokage, zalievali ma kropaje potu. Už som stál pred Tsunade a ešte posledných pár sekúnd som rozmýšľal, či mám spustiť pesničku trápneho, zamilovaného, zvrhlého pustovníka, a nahlas som spustil: „Tsunade moja milovaná, láska moja jediná, zodral som si kolená, tak ukáž sa mi vyzlečená! Od lovca žien s bielou hrivou.“

„Naruto!!! Čo si to dovoľuješ?!“ rozbehla sa na mňa veľká gorila King-kong, ktorej sa z nosa valili obrovské mračná dymu. „To ti len tak nedarujem!“
„Ale...ale...počkaj. Veď... ja?.. On!“ nedopovedal som, lebo so mnou pekne zľahka urobila dieru až na prízemie, kde som sa ocitol akoby zázrakom pri Sakure. „Jééj. Čau, Sakura.“

„Na-ru-to.“ vyhláskovala moje meno a ja som len čakal, kým so mnou vyhĺbi trojkilometrovú jamu ako bábi Tsunade, ale namiesto toho ma za ručičku vyviedla k východu.

„Sakura, ty si taká dobrá.“ Ale pri vchode mi na čelo nalepila výbušný lístok a zabuchla mi pred nosom dvere. Ja som len počul jej chichot do chvíle, čo ma odhodilo cez tri-štyri brány, dokopy tri ulice, ponad hlavami všetkých obyvateľov Listovej a skončil som v horúcich prameňoch, kde si zatiaľ Ebisu vychutnával pohľad na všetkých vo vrenej vode. Trošku ma zarazilo to, že sa pozeral do mužskej časti cez špiónske dierky. On si ma ani nevšimol a to som spadol hneď vedľa.

„Áááááááá! Horúce, horúce, ááááááá.“ Rýchlo som vyliezol s popáleninami piateho stupňa. „Au, au, au.“ aukal som pri každom kroku, ale hneď ma bolesť prešla, keď sa môj pohľad znovu uprel na slintajúceho Ebisua. Začal som sa smiať na plné gule: „Hahaha, ten bude teplý, hahaha!“ bôčkom oka som zazrel veľkú tabuľu, na ktorej bola nalepená Ebisuova fotka, pretože bol odtiaľ vykázaný do konca svojho života ako sexuálny deviant mladších aj postarších mužov. „Tak to preto nešiel dnu.“ uškrnul som sa ešte viac, ale keď som zazrel hodiny, nebolo mi všetko jedno.

„Čo? To už je obed?!!“ hneď som začal šprintovať, aby som aspoň trošku dohnal stratený čas. Vôbec som si nevšimol pootvorený kanál a podľa toho, aký mám dnes „šťastný“ deň, ste mohli usúdiť, čo nasledovalo ďalej. „Niéééééé!“ Čľup! Ozývalo sa po celom kanále. „Dóóóó r**i!“ Po kolená v s**čkách a všetkého možného čo sa už ani nedalo rozoznať. Začal som sa brodiť cez tú divnú hmotu v kanáli. „Ach! To je ale odporné, fuj!“ ledva som dopovedal, začul som akoby piskot potkanov, myší a všetkej hávede.

„Júúúj! Pomóc!“ hľadal som čo najrýchlejší a najbližší východ z tejto diery. Zadychčaný som zazrel svetlo. Ponáhľal som sa, lebo tie krvilačné krysy, s penou na ústach, ma dobiehali. Buď to bola len fatamorgána, ale videl som človeka ako mi podáva ruku cez otvor do stredu zeme. Neváham ani sekundu a chytím sa možno jedinej šance uniknúť. S pomocou, zatiaľ, neznámej osoby som sa dostal von. Poriadne som si toho človeka obzrel a zistím, že to je SAI! No čo, aspoň jeden, čo mi pomôže. Chcem mu poďakovať, ale jeho pohľad je uprený niekde medzi mojim bruchom a stehnami. Skloním hlavu a pozriem sa na miesto, kam sa upiera Saiov zrak.

„ČO?!“ oči mi išli vypadnúť z hlavy. Moje popo je odhalené! Kryjem si ho, ako sa len dá.

Sai len potichu zašepká: „Pekné chĺpky, h, h, h.“

Oči sa mi už kotúľali po zemi. Sai pomaly odchádza so širokým úsmevom. Moje oblečenie pozostávalo už len z trička, ktorým zakrývam odhalené partie. O nohavice spolu s bundou ma museli pripraviť tie beštie v kanáli.

Rýchlo vbehnem do najbližších záchodov. Tam sa snažím vymyslieť, kde zoženiem nejaké nohavice. Zrazu som počul: „Pŕŕŕŕŕŕd!“ Vo vedľajšom záchode má asi niekto s**čku. Hlavou mi prebehne myšlienka. Uškrniem sa a stiahnem dotyčnému nohavice. Rýchlo vybehnem zo záchoda zapínajúc si zips. Ja som len počul, ako kričí moje meno. „No čo, tak ma asi videl.“ poviem si a začnem sa smiať.
Až neskôr mi došlo, že ten hlas znie ako Iruka!!! „Glg... Ten si ma nájde.“ Nejako sa už vzchopím a pokračujem v ukrutnej ceste za božským pokrmom.

Prebehnem okolo nejakej babičky a rýchlo sa spýtam, koľko je hodín. „O šty-ri mi-nú-ty sú dve.“ koktajúcim hlasom mi odpovedá.

„Čože?!“ nakričal som na ňu a rýchlo bežím ďalej. Kašlem na všetky prekážky, ktoré ma už stretli alebo ma ešte len stretnúť majú. Prechádzam cez uličku, kde by sa už mal objaviť Ichiraku Ramen.

KONEČNE! Zazrel som tú nádheru, ucítil som tú vôňu a na tvári sa mi zjavil blažený úsmev. Od Ramenu ma delilo približne desať metrov. Zastanem tesne pred ním. Od nedočkavosti som ledva vykoktal, čo vlastne chcem: „E-e-extra veľ-kú po-po-porciu rame-nu.“ Spoza závesov vyšla ruka držiaca varešku, ktorou som dostal po hlave.

„Aúúúú! Teuchi! To bolo za čo?!“ spýtal som sa akoby som načisto osprostel. Vtom sa budova Ichiraku zložila ako Origami. Postava, ktorá ma takto podlo oklamala, nebol nikto iný ako Iruka, ktorý mal, namiesto svojich, pardon, už vlastne mojich, nohavíc, len kraťasy urobené zo včerajších novín. Pomaly sa ku mne približoval s vareškou v ruke.

Ja som vedel, že si ma nájde...

Kričal na mňa z plného hrdla, že prečo som mu vlastne vzal jeho nohavice a že za to budem kruto potrestaný. Ovalil ma vareškou dva až trikrát, aby sa uistil, že budem aspoň tri hodiny mimo a aj sa mu to podarilo.

Skončil som v bezvedomí... a Iruka hrdinsky odchádzal. Ani neviem prečo si nevzal svoje nohavice späť. Zatiaľ, čo som lízal podlahu, na neho každý ukazoval prstom a smial sa, aký je on chudák.

O pár hodín som sa prebudil. Pred mojou tvárou bola Ayame spolu s Teuchim. To znamená, že som hneď pri pravom Ichiraku! Rýchlo som vstal, akoby nič. Slnko práve zapadalo. Sadnem si na stoličku a Teuchi mi len odpovie: „Prepáč, Naruto. Ale už zatvárame.“

„ČO?! Ale, ale Teuchi! Aspoň jedna porcia, prosím!“

„Prepáč. Aj keby som chcel, nemám už ani múku. Choji a Shikamaru dojedli posledné zbytky. Musíš prísť až zajtra.“

„NIE!!! Preklínam vás, Choji a Shikamaru!“

Vedel som, že mi nariekanie nepomôže, tak som sa pobral domov. Dohryzený, dokopaný, doráňaný, vybuchnutý, strápnený, popálený, okukávaný, dovareškovaný, bez oblečenia, hladný, smutný, už slzičky na krajíčku som sa nejako dotackal domov.

„Škŕŕŕk, škŕŕŕk! Ja umriem od hladu!!!“

Podvýživený, že som nejedol celý deň, som opäť otvoril chladničku, aby som zjedol aspoň ten hnusný špenát od Kakashiho. Vyberiem ho. Buď sa mi to len zdalo, alebo za ním bol RAMEN! Kašľať na špenát! Dychtivo otváram balíček ramenu.

„KONEČNE!“