Narutova sestra 25 - Ovládnutie

Pein vzal Nanu do sídla. Hneď ako otvoril dvere, uvidel Konan.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa, keď videla, že Pein nesie na rukách Nanu, ktorá nejavila skoro žiadne známky života.
„Je v bezvedomí.“
„To tá chakra, však?“
Pein prikývol.
„Môžem nejako pomôcť?“
„Nie. Musíme len dúfať, že sa ešte preberie.“
Pein bez slova odišiel hore na poschodie. Položil ju do jej izby na posteľ a čakal. Čakal, kým sa nezobudí.
Bola už neskorá noc, okolo polnoci. Pein spal na stoličke vedľa Nany. Chrápal. Nana sa pomrvila v posteli a otvorila oči. Zapálila si nočnú lampu a keď ho uvidela, usmiala sa. Keď sa chcela posadiť, pocítila bolesť. Cítila sa, akoby bola celá v ohni. Aj keď mala na sebe hrubé oblečenie a paplón, bola jej zima.
„Pein?“ zašepkala.
Pein sa zobudil a pozrel sa na ňu.
„Tak predsa si sa zobudila. Ako ti je?“
„Hrozne.“
Priložil jej dlaň na čelo.
„Máš horúčku.“
„Ako dlho si tu?“
„Asi ... čo ja viem asi pätnásť hodín?“
Nana vyvalila oči.
„Čože?!“
„Musel som čakať, či sa zobudíš, alebo si už mŕtva.“
Tak takto to nemusel povedať. Nanu to zranilo, ale vedela, že to nemyslel vážne. Naozaj, mohla byť už mŕtva. Už jej zostávajú len necelé dva dni do smrti.
„Začnite mi chystať pohreb.“ povzdychla si.
Pein si presadol zo stoličky na kraj jej postele.
„Neboj sa, ty to zvládneš.“ povedal a objal ju.
To bolo prvý krát, čo ju Pein objal. On, veľký šéf, ju objal.
„V - Vďaka.“
Pein sa postavil a zamieril k dverám.
„Idem sa trochu vyspať.“
Nana prikývla a Pein zmizol vo dverách.
Noc bola pokojná. Nana spokojne spala, aj keď aj cez spánok cítila tú bolesť. Bola taká vyčerpaná, že to úplne ignorovala.
Ráno sa zobudila o šiestej. Nemala silu sa posadiť a tak len ležala a dívala sa do stropu. Premýšľala, či sa jej vôbec podarí prežiť. Nakoniec sa horko - ťažko posadila. O chvíľu po ňu prišiel Pein. Ani sa neunúvala ísť do kúpeľne, nemala na to čas. Išla teda neupravená. Keď vychádzali von zo sídla, stretli Sasoriho s Deidarom.
„Idete na tréning?“ spýtal sa Deidara.
„Hej.“
Sasori sa zadíval na Nanu. Bola úplne zničená. Vyzerala fakt hrozne. Trochu pripomínala živú mŕtvolu. Jej chôdza bola bezduchá a nič nehovorila.
„Pôjdem s vami.“ navrhol Sasori.
„Nie.“ povedala potichu Nana.
Všetky pohľady sa teraz upriamili na ňu.
„Nechcem, aby si tam bol, Sasori.“
„Prečo?“
„Jednoducho nechcem!“ skríkla. „P - Prepáč, nechcela som kričať. Už je aj tak pozde. Nechcem, aby si to videl.“
„To je v pohode. Tak sa drž. Ahoj.“
„Čaute.“ pozdravil sa Deidara a spolu so Sasorim vošli do sídla.
Nana s Peinom došli na cvičisko. Tento krát tam nepobehoval nikto. Nana sa cítila, akoby mala práve v tejto chvíli odpadnúť. Bola ako omámená.
„Myslíš, že to zvládneš, Nana?“
„Musím.“
Začala sa sústrediť. Väčšinu chakry chytila a udržala ju asi pol hodinu. To bolo dosť dlho.
„Ide ti to.“ pochválil ju Pein.
Chakru sa jej nepodarilo udržať dlhšie. A ani udržať ju celú. Stále jej kúsok chýbal a kráter sa nevytváral. Niekedy sa zem len trochu zachvela.
Takto to opakovala asi tridsať krát. Keď už nemohla ďalej, spadla na kolená.
„Vstávaj.“ povedal chladne Pein.
Zaťala ruky v päsť a postavila sa na roztrasené nohy. Cela zadýchaná dala ruky do pečate a z posledných síl skúsila chakru chytiť. Kŕčovito zavrela oči a pekelne sa sústredila. Chakru chytila, ale stále nie celú.
'Už len kúsok, už len kúsok, no tak!' Povzbudzovala sa v duchu, no nezabralo to.
Kolená sa jej podlomili a ona znova spadla.
„U - Už ... Už n - nemôžem.“
„Musíš!“ skríkol Pein.
Keď sa chcela postaviť, spadla. Jej sily boli úplne v koncoch.
„Vstávaj!“
Pein zrejme nechápal, že už nemôže.
„Nana, ak chceš prežiť musíš-“
„Nechápeš, že to už nejde?!“
„Pre dnes to asi zabalíme.“ povzdychol si.
V tom sa Nane znova podlomili kolená, stratila vedomie a padla na zem. Pein podišiel k nej a vzal ju do náručia. V sídle ju uložil do postele a odišiel.
Nana sa zobudila až na druhý deň. Bolo ráno. Vonku bolo hnusné počasie, lialo ako z krhly. V tele cítila bodavú bolesť. Bola ešte silnejšia ako včera. Ani sa nepamätala, ako sa sem dostala. Pamätala si len, že včera s Peinom trénovali, to bolo všetko. Dívala sa do stropu. V tom niekto otvoril dvere a vošiel dnu.
„S - Sasori?“
„Ahoj, zlatko.“
Posadil sa na kraj jej postele a pobozkal ju na čelo. Cítila, ako ju v očiach pália slzy pri pomyslení, že už Sasoriho možno vidí naposledy.
„Ako ti je?“
„Hrozne.“
V hlave jej búšilo, telo mala nevládne. Bolo jej z toho všetkého nanič.
„Mám posledný deň života.“ povedala potichu.
Sasori si to plne uvedomoval. Mohla kedykoľvek umrieť.
„Neboj sa, všetko bude fajn.“
„Ty vieš, že to tak nie je.“
„Nehovor tak. Určite to prežiješ.“
„Ako to vieš?“
„Verím ti.“
Sasori sa postavil, jednu ruku jej dal pod kolená, druhú pod krk a zodvihol ju.
„Čo to robíš?“
„Zachraňujem ťa.“
Vyskočil z okna a uháňal smerom na cvičisko. Nevadilo mu, že zmoknú. Išiel rýchlo, nesmel stratiť ani minútu. Každá sekunda bola drahá. Na cvičisku ju opatrne postavil a kývol na ňu hlavou na znak, že sa má ešte posledný krát sústrediť a skúsiť chakru ovládnuť.
'Aj tak nemám čo stratiť.' Pomyslela si.
Dala trasúce sa ruky do pečate a zavrela oči. Obklopila ju tma a ticho. V tej tme sa jej zjavila Sasoriho tvár. Usmieval sa na ňu a hovoril jej, že ju ľúbi a že to dokáže. Pocítila pri srdci teplo a lásku. V tom sa okolo nej začal vytvárať akýsi vír. Nana si to neuvedomovala. Sasori odstúpil a čakal, čo sa bude diať. Po chvíli vycítil, že to nie je vír, ale chakra. A najzaujímavejšia bola jej farba. Jej chakra bola čierna.
'No tak Nana, ty to zvládneš.' Prebehlo mu hlavou.
Už jej chýbal len malý kúsok, aby chakru celú chytila.
„Ľúbim ťa.“ zašepkala Nana.
Zrazu sa zem zatriasla a objavila sa v nej veľká trhlina, ktorá sa rozšírila a nakoniec z nej vznikol kráter. Zvládla to. Sasorimu to pripadalo ako zázrak. Ona to naozaj zvládla. Skutočne. Rozbehol sa k nej a silno ju objal.
„Nana, ty si to zvládla!“ kričal od radosti.
Nana bola zmätená. To je všetko? Naozaj len toto stačilo k tomu, aby prežila? Zdalo sa jej to neuveriteľné. Sasori okolo nej poskakoval s úsmevom na tvári, objímal ju a bozkával. Jeho radosť bola nesmierna. Stále tomu obaja nemohli uveriť.
(V Konohe)
V Konohe bol krásny, slnečný deň. Ľudia pobehovali na uliciach pomedzi trhy a nakupovali, poniektorý sa len tak zašívali.
Naruto bol na tréningu. Sám. Nachádzal sa neďaleko Konohy v lese. Trénoval a keď už nemal chakru, oprel sa o kmeň stromu a zavrel oči. Zrazu započul kroky, potom šuchot lístia. Ihneď spozornel. Lomcovalo ním nutkanie čo najrýchlejšie odtiaľ uniknúť.
'Toto je zlé.' Pomyslel si.
Hneď na to pocítil na svojom ramene ruku. Dotyk bol nečakaný a tak Naruto so sebou trhol.
„Ahoj,“ zaznelo mu pri uchu.
Zacítil nejakú zvláštnu vôňu. A ten hlas. Poznal ho! Konečne našiel odvahu a pozrel sa dotyčnému do očí. Od údivu skoro odpadol.
„S - Sasuke?!“
Bol to naozaj on. Ten, ktorý opustil Konohu a zradil priateľov. Sasuke využil to, že Naruto je vyčerpaný a nemá chakru a rýchlo ho priviazal k stromu. Po chvíli sa Naruto spamätal.
„Čo ty tu robíš?!“ kričal.
„Niekoho hľadám.“
„Ale ... Ako to ... Nemôžeš sa tu len tak objaviť!“
Sasuke sa zasmial.
„Si stále taký tupec ako kedysi.“
„Čo chceš?! A odviaž ma! Hneď!“
„Potrebujem informácie.“
V tom sa Naruto ukľudnil a zvážnel.
„Myslíš, že ti niečo poviem, Sasuke? Vráť sa do Konohy! Ja a Sakura-“
„Naruto, neprišiel som sem počúvať hlúpe príbehy o tebe a o Sakure. Vieš, v poslednom čase som sa dozvedel veľa zaujímavých informácií.“
„Napríklad?“ prehodil uštipačným tónom Naruto.
„Donieslo sa mi, že tvoja sestra je krásna.“
„Čo chceš s Nanou?!“ vybuchol.
„Potrebujem zistiť, kde je.“
„To ti nepoviem!“
Sasuke vytiahol svoju katanu a priložil mu ju ku krku.
„Kde je? Je niekde tu?“
„Zabi ma! Nepoviem ti nič!“
Naruto sa Nany nezastával, ale bola to jeho sestra. Čo ak ju chce zabiť?
„Si hlúpy, Naruto! No vedz, že nech už je kdekoľvek, ja si ju nájdem.“ povedal a zmizol.