Môj prvý

Bol to deň ako každý iný. Misia ako každá iná. A predsa.
Stalo sa niečo.
Teraz ma každý potľapkáva po pleci a pochvaľuje. Všade naokolo sú samé úsmevy, ja to však nevnímam.
Pohľadom hľadám oči, ktoré ma snáď jediné pochopia. Vo vnútri sa cítim viac a viac neistá, mám chuť na nich zvriesknuť, nech mi dajú pokoj!
No neurobím to. Nemalo by to význam. Už dávno zabudli na to, akí boli oni. A tí, ktorí to ešte nezažili, nevedia.

Neviem, čo je horšie. Nevedieť a chcieť, vedieť a nechcieť, alebo len proste musieť.

Obchádzam dookola, on však nie je nikde. Stalo sa mu niečo? Zakaždým ma tu predsa čaká.

Zastaví ma Hokage a chce správu o misii do večera na stole. Nasilu sa usmejem a prikývnem. Vôbec sa necítim na to, čo si o mne myslia.
Chcem zaliezť do postele a do konca života sa odtiaľ nepohnúť.

Žalúdok mi zviera, hluk kolom mňa silnie, dav ma tlačí kupredu, vzpieranie sa mi nepomáha.
A stále som ho nenašla.

Rany ma začínajú bolieť, ale nevšímam si to. Alebo sa aspoň snažím. Fyzická bolesť nie je nič, podstatnejšia a bolestivejšia je psychická.

Pomaly vystúpim hore a hľadím na ľudí podo mnou.
Slová Hokage a vrieskanie davu mi nič nehovoria.
Chcem spať.

Ktosi ma postrčí dopredu, aby som povedala pár slov, no ja to nedokážem.

Vtedy ma niekto chytí za ruku a môj žalúdok je zrazu v poriadku a všetko nevôľa je preč.
Zahľadím sa mu do očí a vidím, čo mi hovoria: „Spravila si, čo si musela. Raz by k tomu aj tak došlo, tak nebuď na seba taká tvrdá.“
Prikývnem, zhlboka sa nadýchnem a vykročím vpred.

Áno, zabila som.
Áno, bolo to prvýkrát v mojom živote.
Áno, bol to kedysi jeden z mojich najlepších priateľov, z ktorého sa stal vyvrheľ.
Áno, bolo a je mi to ľúto.
Avšak život ide ďalej, ľpieť na minulosti, nepoučiť sa z nej, snívať a zbytočne trpieť, to nie je život, ba ani živorenie. Vtedy sa z človeka stáva duch. To ja predsa nie som, nie?
*****

„Viem, že sa každý radujete, konečne je tomu všetkému koniec. Ale skúste ešte na chvíľu zaspomínať na toho, kto nám kedysi bol bratom, synom, priateľom, kolegom, milencom, mužom, jednoducho jedným z nás!“

Oblohu preťal blesk a spustil sa lejak.
Ona sa však usmievala a nechala si s veľkou radosťou zmáčať tvár.
Cítila ich oboch.
Živého aj mŕtveho.
Cítila konečne pokoj.