Narutova sestra 10 - Hádka

POZOR! Spoiler!

No! Takže poviem vám to ručne-stručne. Lillien (to som akože ja) sa urazila, pretože ste jej nenapísali k minulému dielu žiadny komentár A za trest vám pridávam kratší diel Budete pykať Áno, Lillien je zákerná

Od kedy jej Pein ukázal knižnicu, trávila tam väčšinu svojho voľného času. Bolo jej tam fajn. Vždy sedávala vo veľkom kresle a čítala. Pár krát sa aj posadila za klavír a položila ruky na klávesy, aj keď na klavíri nevedela hrať. Dobre sa jej tak rozmýšľalo. Takto to išlo asi tri dni. Ubehli pomerne rýchlo. A tie posledné tri dni sa zožierala jednou otázkou. Jednou, jedinou otázkou. Mala zmätok vo svojich pocitoch.
„Čo je to za pocit, keď som v blízkosti Sasoriho?“ pomyslela si a stlačila pár kláves.
Vždy, keď sa s ním rozprávala, alebo ho len videla, stiahol sa jej žalúdok, vyschlo jej v krku, srdce rozbúšilo a ruky roztriasli.
„Že ... Žeby som sa ....“ pomyslela si. „Nie!!! Určite sa mi to len zdá! Nie!!!“ prudko zavrtela hlavou a bila sa knihou po hlave. „Ty hlúpa Nana!“ nadávala si nahlas.
„Hlúpa?“ ozvalo sa od dverí.
„Kakuzu? Ja ... Áno som hlúpa.“ povedala a vzdychla si.
Veľmi sa s ním nechcela rozprávať po minulom incidente. Ale vedela, že Kakuzu ju asi pochopí najlepšie. Bol akýsi “Akatsuki psychológ“ pre všetkých.
„Hmm ... Stalo sa niečo?“ spýtal sa a prisadol si.
„Nič podstatné o čom by si mal vedieť.“ odsekla mu.
„Vieš, že to z teba aj tak raz vytiahnem. Tak, čo ťa trápi?“
„Sasori.“
Kakuzu len zdvihol obočie a poškrabal sa na hlave.
„Sasori, Sasori. Divný je to chlapec. Vieš ... Veľa krát sme sa o tom rozprávali.“
„O čom?“
„No ... od kedy si prišla, zmenil sa.“
„A aký bol pred tým?“ spýtala sa Nana.
„Bezcitný, drzý, pesimistický, sebecký.“
Nanu to dosť prekvapilo. Sasori bol k nej milý a nie drzý. Že by sa až tak zmenil? Neverila by tomu, ale Kakuzu by jej neklamal.
„Vieš ... rozmýšľala som, že som sa možno ... ale len možno mohla do neho ...“
„Zamilovať?“ dokončil ju Kakuzu.
Len prikývla. Vedela, že to nemá zmysel zapierať.
„Áno, zamilovala som sa. Som hlúpa.“
„Vôbec nie. Láska je normálny cit. Je to súčasť života. Myslím, že Sasorimu nie si ukradnutá. Záleží mu na tebe.“
„Ako to vieš?“
„Povedal mi to.“
„Povedal? Kedy? Kde? Čo ešte hovoril?“ naliehala.
„Povedal mi to včera, pri večeri. Nestihol toho povedať veľa. Len to, že ťa má rád a že mu na tebe záleží. Ale, nehovoril mi, že k tebe cíti niečo viac, ako priateľstvo. To už musíš zistiť sama. Viac už neviem.“
„Nevadí. Aj tak ďakujem, že si mi to povedal.“ povedala a odišla.
Už nemyslela na nič iné. Len na Sasoriho. Chcela ho pustiť z hlavy, ale nešlo to.
„Ako mám zistiť, čo ku mne cíti?“ pomyslela si. „Bude to zbytočné. Za chvíľu ma zabijú a bude po všetkom.“
Do jej narodením už boli necelé tri dni. Ďalší deň prešiel úplne v pohode.
Na druhý deň ráno ju, ako každé ráno, zobudil Sasori. Už bol celkom fit na to, aby zostrojoval bábky. Išla sa von prejsť. Bolo zamračené a vyzeralo to tak, že bude pršať. Nemyslela na nič, len vnímala čerstvý vzduch a vietor v jej dlhých, blonďavých vlasoch.
„Prečo mám taký pocit, že ma niekto sleduje?“ pomyslela si a pridala do kroku.
Jej tempo bolo čo raz rýchlejšie a rýchlejšie. Až nakoniec utekala. Vedela, že sa nemôže otočiť a vrátiť sa späť do sídla, pretože keby to bol nepriateľ, zaviedla by ho priamo do “osieho hniezda“. Tak sa čím ďalej, tým viac vzďaľovala od sídla. Bola stále ďalej a ďalej, až došla do takej časti lesa, ktorú vôbec nepoznala. Les bol hustý a tmavý. Cítila prítomnosť inej chakry, ale vedela, že keby to dala najavo a zastavila, mohol by dotyčný zaútočiť. Zrazu sa zarazila a ostala stáť. Ocitla sa pred akýmsi veľkým jazerom. Pozorne sa poobzerala okolo seba. Dá sa povedať, že si nevidela ani na špičku nosa, pretože všade bola veľmi ťažká a hustá hmla. Trochu bola nepokojná, pretože keby nepriateľ zaútočil, nevidela by ho a tým, že to tu nepozná, by bolo takmer isté, že ju porazí. Jej obavy sa začali napĺňať. Počula šuchotavý zvuk niekde za ňou. Naprázdno prehltla a čakala. Z hmly sa vyrútil kunai. Bezproblémovo mu uhla, ale na Nanu sa začali rútiť ďalšie a ďalšie kunaie. Boli ich stovky.
„Kto je tu?“ spýtala sa.
Nikto jej neodpovedal. Nemohla nepriateľa ani len lokalizovať, kde sa nachádza. Musela sa teda spoľahnúť na ostatné zmysly. Zrejme to nebol špión, pretože bol príliš hlučný. Náhle počula zvuk, podľa ktorého vedela, že sa nepriateľ blíži smerom k nej. A blížil sa rýchlo. Pridelil jej poriadnu ranu päsťou, až ju odhodilo na druhú stranu jazera.
„Už mám toho fakt dosť.“ povedala si v duchu a začala robiť pečať.
Len čo začala pečať robiť, niečo ju prudko stiahlo pod vodu. Keď sa pozrela, kto, alebo, čo ju to ťahá, nikoho nevidela. Akoby ju stiahla voda. Nebol tam žiadny vír, ani nič podobné. Chcela sa dostať na hladinu, no nemohla. Začal jej dochádzať kyslík. Všetko navôkol sa jej začalo rozmazávať a začala strácať vedomie. Zrazu pocítila, ako ju niekto chytil za ruku a ťahá ju von. Myslela si, že sa jej to len zdá. Možno to bola smrť. Nevedela. Obraz sa jej začiernil a bola v bezvedomí.. Z vody ju vytiahol Kisame. Chodieval sa tam často kúpať. Keby tam nebol, utopila by sa. Vyšiel s ňou na breh a položil ju na zem. Nedýchala, ale srdce jej bilo. Zvláštne. Kisame neváhal a vybral sa s ňou do sídla.
„Vydrž, Nana.“ povedal.
Ponáhľal sa. Niet divu, veď jej išlo o život.
(V podvedomí Nany)
Zobudil sa znova v tom čiernom priestore. Ale bola tu jedna zmena, ktorú nemohol prehliadnuť ani slepý. Zobudila sa pred akousi bránou. Bola to obrovská, pozlátená brána. Na mieste, kde sa obvykle nachádza kľučka, boli dne pečate. Jedna bola neporušená a tá druhá natrhnutá. Vyzeralo to tak, že tá druhá sa už čoskoro pretrhne. Došlo jej to. Houkou. Zrazu sa v bráne začal mihotať maličký, zelený plamienok, ktorý sa zväčšoval. Nakoniec bol asi sto krát väčší, ako Nana. Plameň začal naberať tvar.
„T – To nie je možné!“ povedala Nana.
Za bránou bol Houkou. Bol obrovský. Teraz sa Nana naozaj bála.
„Nana!!!“ zakričal Houkou hrôzostrašným a silným hlasom. „Pečať sa zajtra prelomí.“
A naozaj. Ani si neuvedomila, že zajtra má sedemnásť.
„Ale ...“ začal Houkou.
„Čo, ale?! Tak hovor!“ kričala Nana.
„Nemusí to tak byť.“
„Nemusí? Dá sa to zastaviť?“
„Áno, ale musíš niečo obetovať.“
„Čo? Čo musím urobiť? Urobím čokoľvek! Tak vrav! Čo je to!“ naliehala Nana.
„K tomu, aby sa pečať neprelomila, je potrebné urobiť jednu vec.“
„Akú?“
Houkou nachvíľu stíchol. Nane prudkou bilo srdce a ruky sa jej roztriasli. Predsa len nechcela, aby ju zabili. Keby sa pečať neprelomila, nezistili by, že je v nej Houkou. Bola ochotná urobiť takmer čokoľvek.
„Musíš ... Musíš zabiť.“ povedal Houkou.
„Zabiť? Koho?“
„Tvoju milovanú osobu.“
„A – Ale ja ... Ja nikoho nemilujem.“ snažila sa klamať.
„A čo Sasori? Nemiluješ ho snáď? Zabi ho, Nana. Bude ti lepšie. Ty ho tak veľmi miluješ, ale on teba nie. Budeš sa kvôli nemu len trápiť. Ale, keď ho zabiješ, nebudeš trpieť a nikto nezistí, že máš v sebe jedného z bijuu. Tak čo? Zabi ho!!!“
„Nie!!! To neurobím!“
„Jeden z vás aj tak zomrie. Vyber si, kto. Ty zomrieš vtedy, keď to neurobíš. Zistia zo a zabijú ťa. Alebo zabiješ Sasoriho a ty budeš žiť.“
Bolo to ťažké rozhodnutie, ale ani na sekundu ju nenapadlo, že zabije Sasoriho.
„Tak čo?“ spýtal sa Houkou.
„Nezabijem ho. Radšej zomriem ja.“
„Ako chceš. Mohla si žiť.“
„Ty ma nepresvedčíš, aby som ho zabila.“
Houkou sa zrejme nahneval. Zreval na ňu tak, že ju skoro odfúklo a zmizol v zelenom plameni.
(V realite)
„Pein!!!“ kričal Kisame a vtrhol dnu.
„Dúfam, že niekto umiera!“ kričal Pein, ktorý musel odtrhnúť pohľad od novín.
„Hej umiera. Nana.“
Všetci členovia Akatsuki sa ihneď zhromaždili okolo Kisameho.
„Umiera?! Ako to , že umiera?! Čo sa stalo?!“ kričal Sasori.
„Ja neviem. Vytiahol som ju z vody.“
Všetci boli zvedavý na to, čo sa jej stalo, ale nikto nevedel, aká je odpoveď. Kisame ju odniesol do jej izby a položil ju na posteľ. O chvíľu tam prišiel aj Pein.
„Kisame, mohol by si odísť?“ spýtal sa Pein.
Kisame prikývol a odišiel. Pein si Nanu premeral pohľadom a sadol si na stoličku.
„Nedýcha, ale srdce jej bije. Čudné.“ pomyslela si.
Pomaly začal niečo tušiť. Bol si na sto percent istý, že sa s ňou niečo deje, ale nevedel, čo. Položil ruky na jej hruď a prudko ju stlačil. V tom Nana otvorila oči, prudko sa posadila a vykašľala trochu vody. Bola celá zadýchaná a roztrasená. Pozrela sa na Peina a videla, že je znepokojený.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa slabým hlasom.
„To som sa chcel spýtať ja, teba.“ povedal Pein s vážnym výrazom v tvári.
„Nespomínam si.“ klamala.
„Aha. Chápem, že to máš ťažké a že o tom nechceš hovoriť, ale nie som hlúpy. Buď nám povieš, čo sa s tebou deje, alebo na to časom prídeme sami. Myslím, že bude lepšie, ak nám to povieš ty. Možno by sme ti dokázali pomôcť.“
„Uisťujem ťa, že v tomto by ste mi pomôcť nevedeli.“
V duchu sa modlila, nech už Pein odíde, nech ju už konečne nechá samú a hlavne, nech sa prestane pýtať.
„Za chvíľu sa to dozviete.“ pomyslela si.
Pein si povzdychol a postavil sa.
„Ak by si sa rozhodla, že mi to povieš, vieš, kde ma nájdeš.“ a odišiel.
„Zajtra sa jedna z pečatí prelomí.“ pomyslela si.
Pokrčila kolená, objala ich a položila si na ne hlavu. Do očí sa jej tisli slzy. Zrazu jej niekto zaklopal na dvere. Chcela byť sama, tak bola ticho. Myslela si, že ak bude ticho, dotyčný odíde. Ale nestalo sa tak. Dotyčný sa pozval dnu. Nana ani nezodvihla hlavu. Nezaujímalo ju, kto to je.
„Nani?“ spýtal sa Sasori.
„Choď preč.“
Akoby to, čo práve povedala, ani nepočul. Sadol si vedľa nej a díval sa na ňu.
„Čo sa tam stalo?“ spýtal sa.
„Nič.“
„Nana! Toto je vážne.“
Nana sa na Sasoriho pozrela nenávistným pohľadom.
„Vypadni! Zmizni z môjho života!“ zakričala. Nenávidela sa za to, čo teraz povedala.
„Čo som ti urobil, že si na mňa taká?!“ skríkol.
„V tom je to! Že si nič neurobil!“
Kričali po sebe, ako dvaja blázni. Ešte nikdy sa Nana so Sasorim nepohádala. Urobila to preto, lebo už nechcela kvôli nemu tak trpieť. Chcela na neho zabudnúť. Milovala ho viac, než čokoľvek na svete, preto sa jej to nerobilo ľahko. Navonok sa tvárila, akoby bola na Sasoriho naozaj nahnevaná, akoby jej to bolo jedno. Ale jej srdce kričalo o pomoc. Chcela so ho dotknúť, vojsť rukou do jeho červených vlasov, smiať sa s ním, ale nemohla. Nevedela sa zmieriť s tým, že čoskoro zomrie. Chcel, aby ju Sasori znenávidel. Myslela si, že ak sa tak stane, prestane ho milovať. Ale nebolo to tak. Jej city ešte viac zosilneli.
„Sasori ... prosím.“ zašepkala. „Prosím, odíď.“
Sasori neváhal. Tresol dverami a odišiel. Pre Nanu to bolo asi najťažšie, čo v živote urobila. Mala chuť zomrieť. Celý deň bola zavretá vo svojej izbe. Ležala na posteli bez pohybu, nič nejedla, nepila. Bola ako živá mŕtvola. Až večer vstala z postele. Pozerala sa na svoju ľavú roku, na ktorej sa jej mala objaviť pečať. Zobrala obväz a obviazala si ju. Nemohla myslieť na tú hádku. Mrzelo ju to. Zhlboka sa nadýchla a vybrala sa do kúpeľne. Dúfala, že nikto nepôjde okolo nej a neuvidí ju. Osud jej neprial a do cesty sa jej postavil Hidan.
„Kam že, kam?“ spýtal sa jej milo.
Mala obrovskú chuť mu vraziť. Ten jeho milý, až ironický tón ju doháňal do šialenstva. Ignorovala ho. Hidanovi zrejme došlo, že nemá zmysel sa jej prihovárať a tak sa urazil a zaliezol naspäť do izby. Hneď, ako zašiel Hidan, vyšiel Deidara.
„Bože, sotva som sa zbavila jedného blbca, objavil sa druhý.“ pomyslela si.
„Nana? Prečo nám nechceš nič povedať? Čo sa tam stalo?“ spýtal sa Deidara.
Toto bola posledná kvapka. Už to nevydržala a vybuchla.
„Prečo sa ma všetci pýtajú, čo sa tam stalo?!!! Nič sa tam nestalo!!! Dajte mi už všetci pokoj!!!“
Rýchlo okolo neho prebehla a zamkla sa v kúpeľni. Rukami sa oprela o umývadlo a pozerala sa do zrkadla. Mala červené uplakané oči a bola celá bledá.
„Som troska.“ pomyslela si.