Hate or Love? 10

Zobudila som sa na svitaní. Neotvárala som oči, len som tam ležala a premýšľala. Čo som to v noci spravila? To je neodpustiteľné. Ako som sa mohla zamilovať do syna vraha mojich rodičov? Do človeka, ktorého som zduše nenávidela. Chcela som, aby to čo sa stalo v noci bol len sen. Nechcela som sa cítiť previnilo voči rodičom, no zároveň som chcela, aby to bola pravda. Nesmiem byť do neho zamilovaná. Je to proti všetkému. Je to nefér voči rodičom. Sakra! Ja som snáď tá najblbšia kunoichy aká kedy mohla existovať. Rozhodla som sa, že sa budem tváriť, akoby sa nikdy nič nestalo. Budem ho nenávidieť, alebo sa aspoň pokúsim o to, aby som vyzerala, že ho nenávidím. Nebudem si pripúšťať to čo sa stalo. Vlastne, nikdy sa nič nestalo. Zabudnem na to a nebudem sa tým trápiť, alebo zatvorím svoje trápenie do skrinky, - ktorú mám na tieto účely, občas som jej hovorila skrinka na potom - a otvorím ju až vtedy, keď sa pomstím a začnem trpieť niečim iným.
Počula som, ako sa ku mne blížia kroky. Boli také hlasné, že to nemohol byť Kazekage. On sa večne pohybuje ako duch, nikdy neviem kde je. Jeho kroky boli nečujné a Daiové boli hlasnejšie ako čokoľvek v tejto prírode. Tuho som zatvorila oči. Chcela som, aby si stále mysleli, že spím. Nechcela som sa pozrieť na Kazekageho. Vlastne som ani nevedela, ako sa mám správať, či ho mám ignorovať a tváriť sa, že nič nebolo. Tak či tak, raz budem musieť oči otvoriť a čeliť mu.
,,Už je hore. Nemusíš ju budiť.“ ozvalo sa potichu od niekiaľ zhora. Kroky sa zastavili a ja som otvorila oči. Hľadela som do prázdna, medzi stromy. Ako to vedel?
,,Hej, hej...“ zavrčal Dai. Posadila som sa a pozrela som sa na Gaaru, ktorý ma tak ľahko odhadol. Len čo sa naše pohľady stretli, pozrela som sa inam. Vstala som a začala som okamžite baliť.
,,Nie si hladná?“ spýtal sa ma zmätene Dai. Cítila som, ako ma Gaara pozoruje, ako sleduje každý môj pohyb, ako sa snaží o to, aby som sa mu pozrela do očí.
,,Nie som hladná.“ povedala som tichším tónom.
,,Čo?“ spýtal sa znovu.
,,Nie som hladná.“ zopakovala som o trošku hlasnejšie.
,,Nepočujem ťa.“
,,SAKRA DAI! NIE SOM HLADNÁ!“ skríkla som. Nebola som veľmi trpezlivá. Nemôžem za to, že je dnes nejaký nahluchnutý. Okamžite som vyrazila ani som sa na neho nepozrela.
Prekvapený Dai aj Kazekage ma bez rečí nasledovali. Takto to pokračovalo asi ešte dva dni, kedy som sa na Gaaru ani nepozrela, neprehovorila som s ním, a bavila som sa len s Daiom. Daia očividne potešilo, že Kazekagemu nevenujem pozornosť a rozprávam sa len s ním. Že už o neho neprejavujem ani ten najmenší záujem, akoby sme cestovali len ja a Dai. Sama som si snažila po celý ten čas nahovoriť, že cestujem len s Daiom, že tam on nie je, ale nedalo sa, pretože som cítila ako ma jeho oči prebodávajú, ako ma neustále sledujú, ako sa snaží pochopiť prečo som taká.
,,Mana-chan, si v poriadku?“ pýtal sa ráno Dai. Práve som balila veci a s nikým som sa nerozprávala.
,,Samozrejme.“
,,Vieš, pýtam sa preto, lebo posledné dni si nejaká divná. Absolútne sa na Kazekageho nepozrieš – niežeby mi to vadilo - ale mám pocit, akoby sa niečo stalo.... neviem.... Ráno vstaneme, zbalíme sa a ideme. Večer ideme okamžite spať. Občas so mnou prehodíš to slovíčko. Ale pripadáš mi byť nesústredená a... zmätená a opustená. Akoby si bola v duchu stále niekde inde.“ Samozrejme, moja skrinka „na potom“ sa otvorila sama od seba predčasne a stále vyťahovala to, ako som bola s Kazekagem, ako som zradila vlastných rodičov, stále som nad tým premýšľala a sužovala sa spomienkami na nich a na tú noc, ktorú som strávila v jeho spoločnosti. Stále ma nútilo myslieť na jeho bozky, jeho dotyky, jeho horúci dych na mojom krku. Cítila som sa tak hlúpo, tak hnusne, bola som sama sebou znechutená, že som sa oddala vrahovi a nenávidenému človeku, človeku mnou opovrhovanému. Človeku, ktorý bol dávno mojím jediným a najlepším kamarátom.
,,Prepáč ja... stále musím premýšľať nad Arisou. Som pohltená pomstou, premýšľam len nad tým ako ho zabiť. Musíme sa k nemu čo najskôr dostať.“ Dai sa zamračil.
,,Mala by si si odpočinúť. Nebudeme mať silu na to bojovať s ním, keď ho stretneme, keď budeme takto cestovať. Sme unavený až príliš. Okrem toho skoro vôbec neješ.“ Dai si o mňa robil starosti. Zdalo sa mi to milé, alebo skôr malo by sa mi to zdať milé, no mňa to obmedzovalo. Čo nechápe, že pomsta je tak blízko, že musíme len zabrať?
,,Nechcem odpočívať. Nechaj to tak, jasné?“ zavrčala som pomedzi zuby. Dai na mňa prekvapene pozrel.
,,Fajn, idem odstrániť pasce.“ zamrmlal.
Prudko som vstala a prešla som k hrubým kameňom pri rieke. Sadla som si na ne a zahľadela som sa na môj odraz v rieke. Vyzerala som zvláštne. Nevedela som prísť na to, čo sa na mne zmenilo. Už som nevyzerala ako nenávistná fúria.
Premýšľala som. Snažila som sa prísť na to čo budem neskôr robiť keď dokončím svoju pomstu.
Keď dokončím to čo som začala, asi nakoniec odídem zo Suny. Pre istotu. Musím odísť. Pôjdem do Konohy, či niekam inam, len nech som čo najďalej od neho. Stále som bola zmätená. Vždy keď som sa na neho potajomky pozrela, moje srdce sa rýchlo rozbúchalo a videla som sa v jeho náručí. Zároveň, hneď na to som sama k sebe pocítila znechutenie.
,,Zaujímavé, že v zrkladlovej vode vidíme náš odraz, ale nikdy nevidíme odraz našej duše." ozval sa tichý hlas za mnou. Stuhla som. Po prvý raz za dva dni na mňa prehovoril. Nevedela som, čo mu mám odpovedať.
,,Hmmm..." zmohla som sa len na to.
,,Mana, prestaň už.“ povedal mi. Búrila sa mi krv v žilách.
,,Čo si to povedal?“ spýtala som sa neveriaco a naštvane zároveň.
,,TY MI NEBUDEŠ NIČ PRIKAZOVAŤ!“ skríkla som. S ním to ani nepohlo. Ďalej sa na mňa pozeral.
,,To čo sa stalo v tú noc, nič nebolo. Pre mňa to nič neznamenalo.“ vrčala som po ňom, a strašne som v tú chvílu klamala, nie len neho ale aj samu seba.
,,Nenávidela si môjho otca, nenávidela si mňa, ale prečo už konečne neotvoríš svoju zaslepenú myseľ a nepozrieš sa pravde do očí? Chápem, snažíš sa nájsť útočisko v temnote a v pomste, o to som sa snažil aj ja sám, ale priznaj to aspoň sama sebe. Zamilovala si sa. Nikdy by som neveril, že ja tu budem hovoriť o láske, ale je to tak, pretože to čo sme obaja cítili v tú noc, sme v živote necítili. Ten pocit... šťastia. Ja sám som nikdy neveril, že sa zamilujem, ale prišlo to a trvalo mi, kým som si to uvedomil, pretože ja som lásku v živote nepoznal. Žiaden druh lásky, narozdiel od teba. A keď to došlo už aj mne, tak ty by si na to mala prísť už skôr.“
,,Nehovor mi... nehovor, nikdy už...“ prskala som ako zmyslov zbavená. Nevedela som, čo mu mám na to odpovedať, lebo mal pravdu. A toto poznanie ma zasiahlo viac ako som si myslela.
Nesmiem ho milovať. Je to zakázané, zlé.
,,Vždy... vždy budeš mojím nepriateľom aj keď mi teraz pomáhaš. Nemilujem ťa... neklam sám seba... si len nástroj na zabíjanie.“ boli to tvrdé slová, ale musela som mu ich povedať. Nemôžem takto zradiť rodičov. Nemôžem, je to proti môjmu pudu sebazáchovy.
,,Hovor si čo chceš, ale ja ťa NENÁVIDÍM, a viem to lepšie ja ako ty.“ v jeho tvári som po prvýkrát videla nejakú emóciu, bol to smútok.
Prepáč... nechcela som ti ublížiť, ale bude to takto lepšie.
Konečne vyzeral tak, že mi uveril.
,,Ja-“ práve chcel niečo povedať, ale prerušil ho hlasný krik. Bola som rada, že nemal možnosť povedať to čo chcel pretože som sa bála tých slov.
Obaja sme sa rozbehli za tým hlukom. Čím bližšie sme boli pri tom mieste tým viac som si uvedomovala, že cítim chakru iných. Omnoho hrôzostrašnejších ľudí. Jedna chakra mi bola veľmi známa. Takú temnú chakru mal len jediný človek, ktorého poznám. Spoznala som ju. Už som s ňou mala tú česť urpostred noci v tmavej ulici Suny. Bola to práve tá po ktorej sme pátrali. Uchiha Sasuke. Konečne ťa máme.