Narutova sestra 9 - Ranná šoková terapia, alebo, "Nesmieš umrieť, Sasori."

Zamkla sa vo svojej izbe, oprela sa o dvere a skĺzla až na zem.
„Takto to ďalej nejde.“ pomyslela si.
Celú noc preplakala. Nebolo žiadne východisko. Trpela a čakala, kým jej na to prídu a zabijú ju. Ráno o piatej išla do kuchyne. Po chodbe oproti nej išli Pein, Hidan a Itachi.
„Ahoj.“ pozdravil sa Itachi.
„Čo tu robíš tak skoro?“ spýtal sa podozrievavo Pein.
„Ja ... Už sa mi nechce spať. A čo vy?“
„Ideme po Nii.“ povedal Hidan a ukázal prstom na dvere poslednej izby. „Vybrať dvojchvostého, spomínaš?“
„Úplne som na ňu zabudla.“ pomyslela si.
„Chceš ísť s nami?“ spýtal sa Pein.
„Nie.“
„Tak teda dobre.“ a pobrali sa po ňu.
Nechcela vidieť, ako to prebieha. Nechcela vidieť, ako aj ona bude umierať. Bolo jej z toho všetkého nanič. Videla, ako ju viedli niekde do podzemia. Nana ich sledovala. Všetci štyria vošli do nejakej miestnosti so železnými dverami. Nana stála pred dverami a počúvala, čo sa bude diať. Veľa toho nepočula, pretože dvere boli príliš hrubé. Počula len, ako si niečo rozprávajú. a potom hrobové ticho.
„Už to začalo?“ pomyslela si.
Veľké ticho prerušil veľký krik. Patril Nii. Bol taký silný, prosebný a plný beznádeje, že Nane behal mráz po chrbte. Nechcela takto skončiť. Nechcela tak trpieť. Chcela žiť. Zmierila sa s tým, že zomrie. Vzdychla si a pobrala sa hore do kuchyne, naraňajkovať sa. V kuchyni už pobehovala Konan a Tobi.
„Ahoj Nana!“ pozdravila sa Konan.
Nana okolo nej prešla, ako bez života. Bola úplne otrávená. Otvorila chladničku a niečo z nej vytiahla. Vyzeralo to, ako jogurt.
„Tobi má Nanu rád!“ kričal a hodil sa jej okolo krku. „Nana je Tobiho kamarátka! Tobi je dobrý chlapec.“
Konan bola prekvapená. Nane vôbec nevadila že ju Tobi dusí svojim objatím. Po pár minútach ju konečne pustil a posadili sa. Tobi si sadol oproti Nane. Len čo si Nana dala do úst lyžičku s “jogurtom“, rýchlo to vypľula na Tobiho.
„Fuj! To čo je?!“ kričala Nana.
„Ááá! Tobi je špinavý chlapec!“ vrešťal Tobi a utekal preč.
„Ehm ... To je moja pleťová maska.“ povedala Konan a strašne sa rozosmiala.
„Pleťová maska?! A prečo je v chladničke?!“
„Vlastne ani neviem.“
Nana zlostne zavrčala a išla hore. Bola si istá, že dnes nebude mať dobrú náladu. Niet divu.
Zbytok dňa prebiehal normálne.
„Večeráááá!“ kričala zdola Konan.
Všetci sa, ako každý večer, zišli v jedálni. Všetci okrem dvoch členov. Deidara a Sasori. Tak veľmi ich chcela vidieť, no Pein jej to zakázal. Bála sa, že ich už nikdy neuvidí. Konan doniesla na stôl jedlo a všetci začali jesť. Tobi tam prišiel aj s kameňom, čo mu dal Sasori. Vážne si myslel, že je to pes.
„Nana! Postráž mi Akemiho.“ povedal Tobi a dal Nane do rúk skalu.
„Ale Tobi to je ...“ nestihla dopovedať.
Tobi si zapchal uši a kričal: „Lalalalalalala!!!“
Zrejme nechcel počuť krutú pravdu o tom, že sa vlastne stará o skalu. Keď všetci dojedli, pobrali sa preč.
„Pein?“ skríkla Nana.
„Hmm?“
„Ako sú na tom Deidara a Sasori.“
„Vedel som, že sa to spýtaš. Deidara sa už prebral, tak snáď bude v poriadku.“
„A Sasori?!“ naliehala Nana.
Pein neodpovedal. Len pokrútil hlavou.
„Je na tom zle.“ povedal a pobral sa hore.
Išla teda hore za Deidarom. Zastala pred jeho izbou a stisla kľučku. Najprv len nakukla, či nespí. Nechcela ho zobudiť. Ale keď videla, že sedí na posteli a číta, vstúpila. Keď si ju všimol, usmial sa.
„Ahoj Nana!“ povedal.
„Ahoj. Ako ti je?“
„Už lepšie.“
„To som rada. Čo to čítaš?“
„Ani neviem. Nudím sa a nemám čo robiť, tak čítam. Už by som chcel začať trénovať.“
„Tak to nie! Pozri, v akom si stave.“
„Veď už mi je celkom fajn.“ protestoval Deidara.
„Ale tvoje telo sa musí zotaviť.“
„Ale ja už nechcem len ležať!“
„Ale musíš.“ povedala Nana a usmiala sa. „Myslím, že zajtra už nebudeš musieť toľko ležať, ale rozhodne ešte nebudeš môcť trénovať.“
„Tak dobre.“ povedal otrávene Deidara a zabalil sa do periny.
„Ahoj.“ zašepkala Nana a odišla.
Namierila to k Sasoriho izbe. Bola zvedavá, ako je na tom a tiež ho veľmi chcela vidieť. Keď už bola pred jeho dverami a chystala sa stisnúť kľučku, niekto z jeho izby vyšiel. Bol to muž. Mal čelenku so znakom Hmly. Rýchlo ustúpila pár krokov dozadu.
„Kto ste?“ opýtala sa Nana.
„Medic ninja. Operoval som Sasoriho.“
„Čože?! Operoval?!“
„Jeho telo bolo veľmi poškodené a spálené. Musel som ho prerobiť.“
„Čože?!“
„Ak jeho orgány príjmu telo a zobudí sa, prežije to, ale ak sa nezobudí, je mŕtvy.“
„T – Takže ... teraz má ľudské telo?!“
„Áno.“
„Akú má šancu na prežitie?“
„Mizernú.“ povedal muž a odišiel.
Práve toto nechcela počuť. Chcela počuť, že čoskoro bude v poriadku. Stála pred dverami jeho izby. Nakoniec nabrala odvahu a otvorila ich. Sasori ležal na posteli v zúboženom stave. Väčšinu povrchu tela mal obviazanú obväzmi, teda okrem hlavy. Ležal tam bez akejkoľvek známky života a dýchal len slabo. Nana podišla k jeho posteli a sadla si na jej kraj.
„Keby som mohla, dám ti svoj život.“ pomyslela si a tvár jej zaliali slzy.
Chytila ho za ruku a pohladila po tvári. Jej slzy dopadali na jeho tvár. Utrela si ich a chcela odísť, keď v tom ... ju niekto chytil za zápästie. Okamžite sa otočila a priskočila k Sasorimu.
„Sasori ...“ zašepkala, keď uvidela Sasori s otvorenými očami.
Bola taká šťastná, že sa zobudil. Aj keď ešte nebolo isté, či prežije túto noc, ale predsa len teraz, keď sa zobudil, má väčšiu šancu prežiť.
„Nechoď preč.“ zašepkal vyslabnutým hlasom. „Ostaň tu. Prosím.“
„Iste.“ povedala Nana a usmiala sa.
„Č – Čo sa stalo?“
„Si po operácii.“
„Operácii?“
„Vieš ... mal si veľa zranení. Povrchových aj vnútorných.“
„A Dei?“
„Deidara? Ten je už zdravý, ako rybička.“
Nana pomohla Sasorimu posadiť sa a napiť sa. Bol ešte veľmi slabý, ale zotavoval sa. Po líci sa jej skotúľali dve slzy. Bola šťastná.
„Prečo plačeš?“ spýtal sa Sasori.
„Bála som sa.“ povedala Nana a utrela si slzy. „Bála som sa že zomrieš, že ťa už nikdy neuvidím.“
Sasori ju chytil za ruku a uprene sa na ňu díval.
„Prežijem. Už len kvôli tomu, že mám teba. Sľubujem.“
Nana ho objala.
„Teraz musíš hlavne odpočívať.“ povedala a usmiala sa. „Poriadne sa vyspi, máš pred sebou ťažkú noc. Prídem ťa ráno pozrieť, hej?“
„Dobre. Ahoj.“
„Ahoj.“ povedala Nana a odišla.
Bola už celkom unavená. Vlastne, bola veľmi unavená. Veď nespala už poriadne dva dni. Prišla do izby, ľahla si a hneď zaspala. Ráno bol v sídle našich milých členov Akatsuki, kľud. To sa nestáva často. Všetci sladko spali až do neskorého rána. Nana vstala o pol deviatej. Vyspala sa doružova, takže dnes mala celkom dobrú náladu. Vstala a namierila si to do kúpeľne. Premýšľala, ako asi bude dnešný deň vyzerať. Bola tým taká zamestnaná, že si nevšimla, že z popod kúpeľňových dverí tečie voda. Otvorila ich. Celá podlaha bola mokrá. Pošmykla sa a spadla rovno na chrbát. Trochu vody jej našpliechalo do očí a tak začala hľadať uterák. Pred ňou stál Hidan. Mal okolo pása len uterák a Nana mu ho zobrala, aby si utrela oči. Keď ich už konečne mala suché, otvorila ich. Div, že nedostala infarkt. Priamo pred ňou stál úplne nahý Hidan. Omdlela. Okolo išiel rozospatý Itachi. Keď spatril Nanu v bezvedomí a nahého Hidana, hneď mu to došlo. Stál tam s otvorenými ústami a nevedel, čo má povedať. Aj Hidan stratil reč. Bol červený, ako rozšliapnutá paradajka. V takejto situácii ešte nebol, tak vôbec nevedel, ako má zareagovať.
„Hidan!!!“ zreval nahnevaný Itachi. „T – To ... Čo to má znamenať?!!!“
„A – Ale ... Ona sa pošmykla a strhla mi uterák.“ obhajoval sa.
„No jasné. A ja som Itachi Uchiha. Hanbi sa!!!“ zakričal a odtiahol ju preč.
Keď odchádzal aj s Nanou, ešte mu stihol zakričať: „Svoju úchylku si rieš niekde inde a nie na nej. Chúďa dievča.“
„Kur*a! Toto mi fakt netreba! Kur*a!“ nadával napajedený Hidan a nahý odišiel preč.
Keď sa Nana prebrala, nevedela kde je.
„Som mŕtva?“ spýtala sa.
„Nie.“ odpovedal jej niekto.
Keď jej už konečne začali fungovať všetky zmysli uvedomila si, že leží na posteli v Itachiho izbe. Veľa posteli sedel Itachi.
„No konečne si sa prebrala.“
„Ehm ... Čo sa stalo?“
„Ty sa nepamätáš?“ spýtal sa udivený Itachi.
„Ani nie.“
„Utrpela si šok. Divím sa, že vôbec žiješ.“
„Prečo?“
„Uvidela si nahého Hidana. To je horšie, ako šoková terapia. Neviem čo by sa udialo, keby som neprišiel. Zachránil som ťa! Som tvoj hrdina.“ chválil sa víťazoslávne Itachi.
A potom si na všetko spomenula. Naozaj to bol šok. Veľký šok.
„Moje nervy.“ povedala Nana a posadila sa.
„Bol to šok s veľkým A.“
Nana sa nechápavo pozrela na Itachiho a pokrútila hlavou.
„Chcel si povedať, šok s veľkým Š, nie?“
„Nie! Šok s veľkým A! Pochybuješ o mojej genialite?!“ a pozrel sa na Nanu prísnym pohľadom.
„ J – Ja ... Vôbec nie.“
Vstala z postele a odišla. Ani nevedela, kam chce ísť. Len išla a priala si, aby na dnešné ráno zabudla. Prišla do kuchyne a sadla si na stoličku. V kuchyni pobehovala Konan. Ako inak? Podľa toho, čo videla, tak asi chystala obed. Do kuchyne sa dotrepal aj Pein. Držal v ruke kopu papierov. Asi sa ani nemal čas pozdraviť. Len si sadol a čumel do nich. Pár krát sa poškrabal na hlave, ale nič viac. Konan sa nad neho postavila a čakala, kým si ju všimne. Nič. Po piatich minútach jej došli nervy a spýtala sa ho:
„Pein? Nechceš mi niečo povedať?!“
Pein odvrátil pohľad od papierovačiek ku Konan.
„Ach áno, zlatko!“
„Čo mi asi tak chce povedať?“ pomyslela si Konan. „Možno mi dá nejaký darček. Možno ma požiada o ruku.“ rozplývala sa.
„Prines mi kávu. Čiernu prosím, bez mlieka a s jednou lyžičkou cukru.“
A bolo po rannom kľude. Konan sa už neovládla a začala ho mlátiť utierkou.
„Kávu?! Ty idiot!!! Mám už toho plné zuby! Končím z tebou! Idem preč! Niekam ďaleko! Nebudem ti už robiť slúžku!!!!!!!!!!“ nakričala na neho a odišla hore, zbaliť sa.
„A – Ale Konan, počkaj!“ kričal a rozbehol sa za ňou.
Len bolo počuť veľký buchot a to, ako po sebe kričali. Teda skôr Konan kričala.
„A ja som si myslela, že toto ráno bude kľudné.“ pomyslela si Nana.
Chcela odísť, ale potom si všimla, že nie je obed. Konan ho nedovarila. To, čo začala variť, bolo divné. Bolo to zelené a čudne to tam bublotalo. Tak sa teda toho zbavila.
„Zrejme to bude na mne.“ pomyslela si a začala prehrabávať skrinky. „Ale, čo uvarím?“
Potom si spomenula na to, ako bola s Narutom v Ichiraku Ramen. Pozorne sledovala, ako sa ramen vyrába. Tak teda vybrala všetky suroviny a začala variť. A celkom ju to bavilo.
„Možno to bude aj celkom chutné. Za pokus to stojí. Ale čo ak im to nebude chutiť?“ pomyslela si a začala sa obávať. „No a čo? Aj tak sú tu už všetci zdebilnatený. Neublíži im to.“
Keď už bol ramen hotový, privoňala si. Musela uznať, že to vonia dobre. Len mala pocit, že toho uvarila akosi veľa. Ale to ju netrápilo. Odbilo dvanásť hodín a všetci členovia sa nahrnuli do jedálne. Dokonca aj Deidara a Sasori už boli schopný sa pohybovať. Tak si teda všetci sadli a čakali na Konan. Ale keď uvideli Konan v jedálni bez veľkého hrnca s obedom, začali sa pýtať, prečo nie je obed.
„No viete,“ začala sa Konan priznávať. „Obed dnes nie je!“
Všetci tam boli, ako omráčený a začali protestovať. Ale v tom vošla dnu Nana s veľkým hrncom. Po celej jedálni sa rozniesla vôňa teplého ramenu.
„To si varila ty?“ spýtal sa Zetsu.
„Áno, ja!“ odpovedala hrdo Nana a každému nabrala misku ramenu. „Prosím, nech to je dobré.“ modlila sa v duchu.
Ako prvý to ochutnal Kisame. Chvíľu sa tváril nejako neidentifikovateľne, ale potom začal rýchlo jesť. A s ním aj ostatný.
„J – Je to výborné!“ kričal Deidara a pritom mu vypadávali z úst rezance.
Jedlo mizlo rýchlosťou svetla. Za chvíľu nebolo na stole nič. A Nana sa bála, že toho urobila veľa. Smiešne.
„Nana!“ skríkla Konan. „Od dnes budeš variť ty!“
„Ja?! Prečo?!“
„Mňa to už nebaví.“
Ale Nane to ani veľmi nevadilo. Vlastne bola celkom rada, že bude každý deň kŕmiť tie hladné krky. Keď všetci odišli, ostala tam len Nana a Pein.
„Nani?“
„Hmm?“
„Ďakujem. Z celého srdca ti ďakujem.“ povedal Pein.
„Za čo?“
„Tie Konanine vývary sa už nedali jesť.“
Podišiel k Nane a silno ju objal. Bola prekvapená. Že by sa až tak tešil, že už nebude musieť jesť tie bludy? Bolo to milé.
„Ehm .. Pein? Môžeš ma už pustiť?“
„Aha, zabudol som.“
„Je ti dobre?“
„Je mi super! Prečo?“
Pein bol dnes nejako obzvlášť milý. Vlastne len od toho incidentu s Konan.
„Poď so mnou. Niečo ti ukážem.“ povedal Pein.
Viedol Nanu tmavou, úzkou chodbou. Nakoniec zastali pred ... ničím. Bola tam len veľká stena.
„Čo tu robíme?“
Neodpovedal. Urobil pár pohybov rúk a stena sa odsunula. Už sa im nevyškierala veľká stena, ale veľké, vyrezávané dvere.
„Bože, tie sú obrie.“ povedala Nana.
„Hmm ... Tak počkaj, čo uvidíš vo vnútri.“ povedal Pein a otvoril veľké dvere.
Obaja vošli do obrovskej miestnosti. Bola to knižnica. Veľká knižnica. Strop bol vysoký asi sto metrov. Podlahu tvorili hnedé parkety, police boli z javorového dreva a na nich boli tisíce kníh. Asi najkrajší tam bol strop. Bol krásne a farebne zdobený. Uprostred bol veľký čierny klavír.
„Sníva sa mi?“ spýtala sa Nana.
„Nie. Toto je moja knižnica. Zbieram knihy.“
„Pane Bože. To ... To je ... Super!“ vykríkla a začala tam pobehovať, ako splašená.
Prehrabovala sa knihami. Všetky boli niečím zaujímavé. Našla tu snáď všetky informácie na svete.
„Môžeš sem chodiť, kedy chceš.“
„Fakt?“
„Hej. A aby som nezabudol to najdôležitejšie. Vieš, nie všetci vedia o tejto knižnici.“
„Prečo?“
„Zbláznila si sa? Keby som sem pustil tú ujačanú bandu chrapúňov, môžem sa s týmto rozlúčiť. Zničili by to tu. Máš sem prístup len ty, Kakuzu, Sasori a ja. Nikto iný.“
„Dobre.“ povedala Nana a ďalej sa venovala knihám.