Najsilnejší ninja sveta 4. kap. Bratia

Bežal som lesom. A vedľa mňa ďalšia osoba.
- Som blízko - Pomyslel som si. Zbadal som bránu Konohy. V nej ležali mŕtvy Izumo a Kotetsu.
„Skontroluj to!“ Prehodil som plecom. Mal som zlé tušenie, preto som plnou rýchlosťou bežal ku Hokage. Vtrhol som dovnútra. Na zemi niekto ležal to som neriešil. Naruto stál pri Hokage. V ruke sa mu blysol kunai. Celou silou som mu kopol do tváre, síce som zdemoloval pol miestnosti ale zachránil som Hokage.
„TY! Kto si ?“ Osopil sa na mňa.
„Na tvojom mieste by som sa tým netrápil.“ Odvetil som a potom som ho znova kopol. Vyhol sa tomu ale za ním už stál môj klon. S ľahkosťou ho zlikvidoval a z klonu ostal iba sivý prášok . Otočil som sa mu chrbtom.
„Hej! Čo si o sebe myslíš otočiť sa mi chrbtom?“
„Pozri sa dole.“ Okolo nôh sa mu tvorila čierna hmota. Za chvíľu stál nehybne celý pokrytý tou hmotou.
Okamžite som bol pri bráne.
„Tak aký je ich stav?“
„Dvadsať minút.“
„Dobre.“ Kľakol som na zem. Zavrel som oči a sústredil som sa. Zložil som sadu štyridsiatich pečatí. Ruky som priložil obom na čelo. Pred očami sa mi mihal celý ich život. Keď som uvidel ich poslednú spomienku, to ako umierali ich srdcia začali znova tĺcť. Strácal som vedomie. Stihol som len povedať:
„Vieš ako ďalej.“ Padal som na zem. Zatiaľ čo som bol mimo dala Hokage príkaz jednotkám ANBU aby ma našli. Našli ma až v nemocnici. Naruta potom čo skončila moja technika odviedli do väzenia. Keď som sa zobudil ležal som v nemocnici. Moja spoločníčka pri mne stále sedela a okrem nej aj Hokage. Tá na mňa hneď spustila:
„Ako sa voláte?“
„ Namikaze Hidetora “
„Prečo sme vám nemohli dať dole bundu?“
„Prestaňte mi vykať.“
„Odpovedz na otázku.“ Zdvihol som rukáv na pravej ruke. Na ruke som mal znaky klanov Namikaze a Uchiha.
„Čo to je?“
„No vďaka predkom, som zdedil dve Kekkei Genkai.“
„No dobre a ako to, že Kotetsu a Izumo žijú?“
„Zakázaná technika klanu Namikaze. A preto som aj stratil vedomie.“ Odôvodnil som lebo som tušil čo bude ďalšia otázka.
„Kto je tvoja spoločníčka?“
„Chinatsu.“
„A ďalej?“
„To sa snažíme zistiť.“
„ O pár dní ťa pustíme ale najprv sa musíme uistiť či nie si nejaký špión, aj keď si mi zachránil život.“
To ma dopálilo a vybuchol som:
„Čo si o mne myslíte? Som syn yondaimeho myslíte si snáď, že budem chcieť zničiť miesto odkiaľ pochádzam?!“
Hokage mi útok vrátila. „Aj Naruto je syn yondaimeho a ...“ Na chvíľu sa odmlčala.
„Takže ty a Naruto ste ...“
„Bratia.“ Doplnil som a hneď som pokračoval, „Mimochodom moju hlavu si nikto prezerať nebude a ak by ste to skúsili tak za nič neručím.“
„Tvoju hlavu prezrieme aj keby sme ťa mali zabiť!“
„Haha!“ zasmial som sa, „To je vtip roka.“
„Nie je.“ Povedala a schytal som takú ranu až som preletel na nižšie poschodie. Chinatsu vstala.
„To je v poriadku.“ Odvetil som a potom som sa zdvihol a vzduchom som vykráčal hore.
„Ako chodíš vzduchom ?“
Jediné čo som povedal bolo:
„To bolelo.“ A pokračovala spŕška úderov a kopancov. Nebránil som sa a po jednom dobre mierenom kopanci do tváre som stratil vedomie. Keď som sa prebral ležal som v tmavej miestnosti v ktorej sa odrazu rozliehal krik. V hlave sa mi ozvalo:
„Snažili sa prehľadať tvoju hlavu, tak som to vyriešila.“
„Vďaka!“ Odvetil som. Sadol som si. Predo mnou stála udivená Hokage.
„Č-čo to bolo?“
„Naruto nie je jediný Jinchuuriki v Konohe.“ Odvetil som.
„Ale akého bijuu máš v sebe?“
„Kyuubi.“
„Ale veď Kyuubi je v Narutovi.“
„Ale len polovica.“
„Počkaj ako je možné rozdeliť Bijuu na dve časti?“
„Spýtaj sa Naruta.“
„Prečo jeho.“
„Prečo, prečo otázok už mám dosť. Teraz sa spýtam ja. Ako Hokage by si mala mať taký maličký kľúčik s príveskom, máš niečo také?“
„Áno ale ako o ňom vieš?“
„To je jedno ten kľúčik potrebujem a nebojím sa vziať si ho násilím.“
„Smiem vedieť načo ti je ten kľúčik?“
„Je to kľúč od sídla môj klanu.“
„Dobre dám ti ho ale musíš si ho chytiť.“ Povedala a otvorila okno. Natiahla ruku.
„To by som nerobil.“
„Prečo?“ Spýtala sa uštipačne.
„Pretože z okna môžeš ľahko vypadnúť.“ Povedal som a strčil som do nej. Neudržala rovnováhu a vypadla. V poslednej chvíli som ju zachytil.
„Tak ako to bude s tým kľúčom?“ Poznamenal som.
„No dobre vyhral si.“ Vytiahol som ju hore. Nastavil som ruku. Podala mi kľúčiky.
„Ďakujem! Môžem odtiaľ vypadnúť?“
„Áno.“ Prešiel som bludiskom chodieb a dostal som sa von. Pred dverami ma čakala Chinatsu.
„Si v poriadku?“
„Jasné.“
„Poď domnievam sa, že nás čaká kopa práce.“ Kráčali sme smerom k lesu. Po asi desiatich minútach chôdze sme došli k lesu. Chvíľu sme blúdili v lese, no potom som to našiel.
„Tu je to.“
„Hmm nič tu nie je.“
„Nebuď si taká istá.“ Uškrnul som sa. Začal som si prezerať stromy.
„Mal by to byť tento.“ Šomral som si pre seba. Zaklopal som na ten strom. Vyklopili sa tam dvierka. Vo vnútri bol malý otvor. Zobral som kľúčik a dal som ho do otvoru. Keď som pretočil kľúčikom ozval sa rachot. Uprostred lesa sa zjavila veľká brána, ktorá sa pomaly otvárala.
„Kde sa tu vzala?“ Pýtala sa udivene Chinatsu.
„Ona tu bola celý čas ale je tu silné genjutsu ktoré neodhalíš nijakým Kekkei Genkai.“
„Čo ak by do nej niekto narazil?“
„To sa nestane ak by sa k nej priblížil tak je tu časopriestorová technika, ktorá ho bez toho aby si to všimol hodí za celý pozemok. Poď už dovnútra.“
Vošli sme dovnútra. Vo vnútri bolo vystavané celé štvrť. Pomaly som prechádzal celým pozemkom a spomínal som. Došli sme pred hlavné sídlo. Vošli sme dovnútra.
„Tu bola moja izba.“ Povedal som po chvíli. Všade bolo veľa prachu a bol tam zatuchnutý vzduch.
„Tak toto sa pokúsime upratať.“ Vzdychol som. Keďže spomienky boli stále čerstvé, pomôcky na upratovanie som našiel ľahko. Dali sme sa do upratovania. A ako sme upratovali, čas ubiehal ako voda. Už sa stmievalo a bolo potrebné upratať vonku. Už som mal upratovania plné zuby a tak som si trochu pomohol:
„Suiton: Suihachi.“ (Živel voda: vlna z ruky). „Do rána by to malo preschnúť.“ Uškrnul som sa.
„Upratané už máme. Chinatsu ak budeš chcieť spať tak si len vyber izbu, veď aj tak si už všetky videla.“
„Dobre. A ty?“
„Mne sa spať nechce. Idem sa prejsť do lesa.“
„Aha.“ Vyšiel som von cez bránu a šiel som hlbšie do lesa. Už som vedel kam pôjdem. Bolo to moje obľúbené miesto. Taká menšia čistinka s malým jazierkom. O tomto mieste nevedelo veľa ľudí. Na oblohe už svietil mesiac. Už som sa približoval k tomu miestu. Začul som žblnkot to mi prišlo divné. Pretože jazierko bolo vždy tichým miestom. Zakrádal som sa okolo stromov a zastal som v menšom kríčku. Ten žblnkot spôsobovala nejaká osoba v tom jazierku.
–Kto je to?– Pomyslel som si. Podľa postavy to bolo dievča. Vedľa jazierka som si všimol šaty a čelenku. Na znak som veľmi nevidel. No keď som sa lepšie zapozeral uvidel som znak piesočnej.
–Radšej idem preč, nestojím o žiadny súboj a nerád by som niekoho zranil.– Keď som sa otočil šliapol som na suchú vetvičku, ktorá poriadne zaprašťala.
–No to som potreboval– Vzdychol som v duchu. Okolo hlavy mi preletel kunai. Kým som sa otočil už bola aj oblečená.
„Hej, ty si ma sledoval?“
„Čo? Ja? Nie.“ Povedal som a snažil som sa tváriť nevinne.
„Priznaj sa!“
„K čomu?“ Ani som nedopovedal a už som dostal zásah päsťou.
„Au.“ Nechcel som bojovať.
–Snáď to zaberie.– Sústredil som sa. Začala ma obklopovať démonická chakra. Zo zeme vyletúvali kusy hliny. Nejako ju to nerozrušilo. Preto som s tým prestal nechcel som zdemolovať moje obľúbené miesto.
„Doton: Moguragakure no Jutsu!“ (Živel zeme: Skryté krtkové jutsu). Vyšiel som za ňou.
Udrel som ju do zátylka a stratila vedomie. Dvihol som ju zo zeme a preniesol do hosťovskej izby v hlavnom sídle klanu. Použil som na ňu niekoľko techník aby len tak neunikla.
„Kokuangyou no Jutsu“ (Nekonečná tma)
„Genjutsu Shibari.“ (Genjutsu spútania) Nečakal som, že to nezlomí ale ak sa preberie tak ju to na chvíľu zdrží. Potom som sa rozhodol, že si už aj ja ľahnem spať.