Mamuto FAILfiction, 2. diel

       Keď náš mladý ninja napokon konečne precitol, po onej bláznivej, gule nakopávajúcej Amazonke už našťastie nebolo ani stopy. Teda, až na jednu malú drobnosť. Úhľadne poskladaný balíček ružového šatstva, ktorý však aj napriek všetkej precíznosti do jeho zloženia vloženej, nesmierne páchol po psích výkaloch. Na vrchu tejto kôpky ležal pripichnutý malý, žltý papierik, veľkosti klasickej vizitky s kostrbatým, no pomerne výrazným nápisom: TAK TOTO SI ODSE*IEŠ.
       Pri pohľade na exkrementami doslova raziaci bojový úbor, prišla doslovnosť a vhodnosť zvolenej slovnej formulácie tohoto odkazu nášmu hrdinovi až bolestne trefná...

„To som zasa niečo poriadne pos**l,“
       pokračoval vo fekalisticky ladených myšlienkových pochodoch Uzubaka Mamuto.

„Nič sa nedá robiť, zanesiem to k sebe dnu a v priebehu týždňa to snáď nejako operiem. Aj tak mi vlastne už dochádzajú čisté trenky,“
       zamyslene prehodil, pokrčiac pri tom plecami a položil onen páchnuci kus odevu na vrch už aj tak preplneného koša na bielizeň.

Za zmienku snáď pri tejto scéne ešte stojí menšie vysvetlenie Mamutovho vyslovene špecifického chápania pojmu „čistoty“ - čisté trenky totižto pre našu hlavnú postavu znamenajú zrejme to, čo by laická verejnosť s aspoň trochou pudu sebazáchovy a záujmu o svoje zdravie označila za beztvarý kus látky s dvoma dierami, okolo ktorých sa na záhyboch sporadicky objavujú krátke, spojité miesta, ktoré si nejakým zázrakom dokázali zachovať (aspoň pri podrobnom sledovaní) rozoznateľný odtieň pôvodnej farby a od ktorého sa treba držať čo možno najďalej. Príslušníci ľudskej rasy, o čosi kvalifikovanejší v oblasti biochémie, by danému materiálu okamžite priradili IV. úroveň biologického nebezpečenstva, evakuovali a uzavreli oblasť v okruhu jedného kilometra a následne tento pomocou diaľkovo ovládaného robota zakonzervovali do nepriepustného zberného kontajnera, pripraveného v spolupráci s NASA na vystrelenie niekde smerom na Alfu Centauri.

       Pri svojom už druhom pokuse o vykročenie z útulného príbytku smerom k novému dňu tou správnou nohou, už náš hlavný hrdina dával dobrý pozor na všemožné potenciálne prekážky a nástrahy, a tak sa mu (našťastie pre neho a pre dejový postup tohoto príbehu) tentokrát podarilo svoje obydlie opustiť bez akýchkoľvek nepríjemných sprievodných javov - teda mimo neutíchajúcej bolesti v jeho dolných partiách, ktoré podľa všetkého momentálne nabrali rozmer tenisových lôpt a značne sťažovali Mamutovi čo i len snahu o vzpriamenú chôdzu. Po tom, čo dvere pri zatvorení hlasno cvakli, zhostil sa nášho nešťastného ninju slastný pocit úľavy. Mimo nespochybniteľného psychologického efektu tejto udalosti sa na tomto istotne podieľala aj skutočnosť, že dvere hermeticky uzavreli (aspoň teda nateraz) hlavný zdroj omamných pachov nového dizajnového prvku Sakundiných šiat...

       Po krátkom a pomerne bolestivom nahmataní svojich momentálne opuchnutých „zásobníkov zbrane lásky“, ako Mamuto rád nazýval svoje „kvalitné ninjovské gule“, napadlo našu hlavnú postavu netýrať svoje nohy a použiť namiesto tackavej chôdze, behu, či dokonca onoho povestného ninja skákania, popierajúceho všetky známe zákony fyziky (ktorému sa ešte istotne budeme venovať vo vlastnej kapitole) radšej nejakú motorizovanú formu transportu.

Rozhodol sa pre taxík.

       Mamuto sa s vypätím posledných síl snažil sústrediť na nazhromaždenie zostávajúcich stôp ranného optimizmu vo svojom tele, a s pomerne sileným úsmevom pristúpil ku krajnici cesty. Ako nezainteresovaný pozorovateľ vám však garantujem, že minimálne každý druhý vodič by pri pohľade na túto ľudskú trosku zašliapol plynový pedál na podlahu, strhol volant doprava a po nevyhnutne nasledujúcom náraze s úplne čistým svedomím odprisahal každému okoloidúcemu, že svojim činom urobil svetu a hlavne onomu chlapcovi vlastne službu. Chlapcovi, ktorý tam stál so zdvihnutým... palcom?

Nuž, aspoň on sám si to myslel...

Následky, ktoré zanechal tento malý omyl na našom príbehu, sú voči následkom, ktoré zanechal svalnatý motorkár v obtiahnutej koženej bunde (iritovaný zhliadnutím Mamutovho vztýčeného prostredníka) svojou pravačkou na Mamutovej tvárovej časti lebky, skutočne zanedbateľné, a preto ich opomenieme. Čo by sa ale opomenúť rozhodne nemalo, je fakt, že Mamutov mozog počas onoho krátkeho okamihu totálneho emocionálneho a fyzického vypätia stihol zaznamenať myšlienku, voľne sa potulujúcu časopriestorom. Hoci Mamuto nevedel ako a ani prečo, zrazu mu bolo úplne jasné, že zle vztýčené prsty môžu človeka stáť pokojne aj život, a že si to na vlastnej koži vyskúša akýsi Michael Fassbender vo filme režiséra, ktorý sa s ohľadom na dobu, do ktorej je náš príbeh situovaný, ešte len má stať notoricky známym...

       Zrejme vďaka jeho pomerne zúboženému stavu stačil drvivej väčšine taxikárov jeden letmý pohľad, aby dokonale odhadli situáciu a vyhli sa tomuto nie veľmi dôveryhodne vyzerajúcemu indivíduu asi takým oblúkom, ako inflácia japonskej štátnej finančnej rezerve. Zvyšných pár odvážlivcov sa však aj napriek Mamutovmu túžobnému očakávaniu radšej neobťažovalo ani spomaliť, nie to ešte zastaviť, či dokonca spýtať sa kam to bude. Náš hrdina už začal pomaly strácať aj poslednú nádej, keď zrazu kdesi v diaľke zahliadol dlhú, čiernu limuzínu so zatemnenými sklami. Spočiatku jej nevenoval nijakú pozornosť, no keď si všimol, že čím bližšie je k nemu, tým pomalšie sa pohybuje, začalo ho zaujímať, kto sa v nej asi tak môže viezť.

„Hinata-sama, vy ho poznáte?“
       Opýtal sa vodič limuzíny svojej pasažierky cez vstavaný intercom.

„Samozrejme, kto by ho nepoznal,“
       posmešne odvetila pasažierka, rozvaľujúca sa svojím objemným telom na zhruba 95 percentách zadného trojsedadla. Obdarená mastnými vlasmi a prsiami - siahajúcimi až kdesi pod pupok - tu sedela asi 250-kilová hora mäsa, ktorá by spoľahlivo nakŕmila 6-člennú kanibalskú rodinu minimálne tak na štyri mesiace. Zadnej náprave dokonale vylešteného Maybachu dávala poriadne zabrať.

„To je predsa ten kretén, Uzubaka Mamuto,“ dodala, stiahla okienko, a nie príliš elegantne si odpľula hustý chuchvalec hlienov a slín na práve okoloidúceho cyklistu (ktorého tento nečakaný zásah natoľko vychýlil z pôvodnej jazdnej trajektórie, až osem sekúnd na to skončil pod kolesami kamiónu, zásobujúceho Konohu obľúbeným energetickým nápojom pre ninjov „Kami-Katze“), zákerne sa usmiala a spokojne si odgrgla. Taká bola - v celej svojej kráse - miestna „princeznička“, menom Hugeass Hinata.

„Ach, máte na mysli toho chlapca, do ktorého náš bývalý Hokage zapečatil líščieho démona?“
„Zapečatil líščieho démona?“ vyprskla Hinata, „Robíš si srandu?“
„N-nebolo tomu azda tak, mladá pani,“ zmätene dodáva vodič.
„Ja ti poviem, ako to celé bolo môj pekný. Mamutov otec bol vyslovený kretén. Homosexuál a pedofil. Nazvala by som ho aj incesťákom, no ten jeho žltovlasý zas**n, ktorý tu tak vyjavene postáva pri ceste, bol adoptovaný...“
„O-obávam sa, že nerozumiem na čo narážate, pa--“
„ZMĹKNI A POČÚVAJ MA!“
„V poriadku, pani...“
„‘Chvostový démon‘, ha! Tak to ten idiot nazýval. Ako hovorím, bol to gay a pedofil. Iste si aj sám domyslíš, čo čakalo jeho syna, keď mu jeho podarený fotrík išiel ‚zapečatiť démona‘. Ó áno, hlúpučký Mamuto, tú bolesť cítiš kvôli pečati piatich elementov... Líška sa jej snaží vzoprieť a uvoľniť sa... Blá, blá. Samé kecy. Ale tomu prosťáčikovi očividne viac treba nebolo. Bolo mu jedno, že má p***l ako Lamanšský kanál, on bol výnimočný, on bol niekto. Pche,“ uchrochtla si Hinata a poslintala pri tom celú obrazovku vstavanej LCD televízie, na ktorej práve bežal veľmi úspešný program „Chudnite silou vôle“ (podstatou ktorého bolo, že zjesť smiete len to, čo si dokážete do úst presunúť pomocou telekinézy).
„Celú tú maškarádu udržiavajú ľudia Konohy len kvôli tomu, aby sa tento malý, úbohý outsider, necítil ako posledná vydedená krysa a na svojho podareného tatka úplne nezanevrel. Ale vieš čo ti poviem? Ja to mám skutočne u r*ti.“
„ ... “
„Keď budeš prechádzať okolo neho, zastav.“
„Ako si želáte, mladá pani.“

„Zepfy fa na mna dnef konefne ufmialo ftaftie?“
       Zaštebotal nadšene (v rámci možnosti) náš ninja mučeník so zlomeným nosom.

Limuzína sa ďalej nesmelo približovala a spomaľovala, až napokon úplne zastala pri našom zúboženom hlavnom hrdinovi. Mamuto sa zmätene rozhliadal, snažiac sa cez tmavé sklá vypozorovať aspoň nejaké črty vodiča, či prípadných pasažierov. V tom sa stiahlo okienko nad zadnými dverami a z neho sa vystrčila bucľatá ruka, ktorú by si niekto za o čosi horších svetelných podmienok pokojne mohol pomýliť s údeným bravčovým kolenom. Tučné prsty pokynuli ninjovi, aby pristúpil bližšie.

„Ach, to fi ty, Hinata...“
       rezignovane vyhlesol Mamuto, ktorému bolo jasné, že stretnutie s touto slečnou má na celkovú fyzickú a psychickú pohodu človeka asi taký blahodarný účinok, ako zámková dlažba na práve umyté zuby.

„Jasné, že som to ja - koho si čakal, idiot? Prvého Hokage?“

„ ...“

„Nechcel by si zviezť?“

Keby sa vám niekedy v živote naskytla možnosť pozrieť sa do očí človeka, ktorý videl skutočne všetky svetské hrôzy, videli by ste zrejme podobný sklený pohľad absolútneho zdesenia, ako mal momentálne náš hlavný hrdina. Aby však bol váš obraz ničivými horormi poznačeného Mamuta úplný, musíte si k tomuto ešte predstaviť ústa, vykrivené do najväčšieho možného úškľabku odporu, aký len ľudské mimické svaly dovoľujú. Keď sa Hinata napokon dovtípila, čomu pravdepodobne vďačí za Mamutov prejav absolútneho znechutenia, jej mäsitá tvár okamžite očervenela od hnevu, a na čele jej navrela nepekná žila. Rýchlo dodala:

„Na aute, idiot, na aute!!“

Uzubaka Mamutovi doslova spadol kameň zo srdca. Kŕčovitý úškľabok poľavil a tvár zaujala neutrálny výraz, značiaci neistotu, ktorý bol však vďaka absolútne bezhraničnej naivite našej hlavnej postavy takmer simultánne nahradený šťastným, prostoduchým úsmevom.

„To by fi urobila?“

„Jasné, nasadni si,“
       odpovedala Hinata, v duchu smejúca sa zákernou zmesou smiechu škodoradosti a zadosťučinenia a otvorila Mamutovi zadné dvere tak prudko, až ho zrazili na zem a po jeho kolenách v nich ostali dve škaredé, veľké preliačiny.

„Ups, to som nechcela,“ dodala neúprimne, „mrzí ma to.“

„To je f pohode,“
       povedal Mamuto, snažiaci sa ignorovať nový zdroj ostrej bolesti, tentokrát s epicentrom v kolenách.

„Tak sadaj.“

Mamuto sa pokúsil o zdvorilý úsmev - ktorý najmä vďaka stavu jeho tváre pôsobil skôr desivo - a následne sa vtesnal na zostávajúcich 5 percent plochy zadného sedadla. Práve uvažoval o tom, kam umiestni svoje nohy, aby mohol zavrieť zadné dvere, keď tu zrazu začul mrazivý a podlý hlas svojej obludnej prísediacej...

„Komoto, šliapni na to.“
„Rozkaz, pani.“

Náš mladý ninja sa zmätene obrátil na Hinatu a povedal: „Ale veď ja fom neftihol zavrie--“

„Ani nemusíš. Au revoir,“
uchechtla sa Hinata a Mamuto ucítil na svojom pravom boku prudký kopanec...

Jediné, čo rezonovalo hlavou našej hlavnej postavy do posledných okamihov pred jeho (pre veľký úspech ďalšou) stratou vedomia, bol vyslovene diabolský smiech neľudskej prasotyranky Hugeass Hinaty a spŕška jej rovnako neľudských, homosexuálne ladených nadávok na jeho osobu...