Mamuto FAILfiction, 1. diel

Čo to je?

Žeby hlas môjho narcistického podvedomia?

Nie, počkať. Síce som sexy a nebojím sa to priznať, ale budem k sebe úprimný - o takej čistej anglickej výslovnosti môžem akurát tak snívať...

"Dor**i!"
       Vyhlesla náhle v sprievode prudkého pohybu teraz už relatívne vzpriamene sediaca, takmer beztvará, strapatá entita, ktorá možno aspoň pri pohľade z dostatočnej vzdialenosti matne pripomínala siluetu človeka z rodu Homo sapiens sapiens.

"DOR**I..."
       Zúfalé expresívne zvolanie tohoto indivídua značne nabralo na intenzite. Hoci by si mnohí z vás mohli myslieť, že túto gradáciu má na svedomí postupné preciťovanie sa práve prebudeného človeka do reality, dovoľte mi vyviesť vás z omylu. V tomto prípade išlo iba o úplne prirodzenú reakciu ľudského organizmu na frontálny útok visiaceho svietidla na čelovú kosť - raz darmo, s tretím Newtonovým pohybovým zákonom človek jednoducho nevykýva...

Po asi trojminútovom úsilí o tíšenie bolesti, spôsobenej týmto nečakaným úderom, sa nášmu trpiteľovi konečne podarilo precitnúť a mimo iného dokonca aj lokalizovať zdroj onoho zvuku, z prvých okamihov nadobúdania vedomia. Krátky pohľad na tento kus domáceho hardware-u menom rádiobudík z pozorovaného subjektu vylúdil ďalšiu zvukovú odozvu:

"Tak toto snáď nie! Zasr**ý kšáp!" ...krátky nádych... "Človek to nastaví na pol siedmej, a ono sa ho to uráči zobudiť o štvrť na osem. Zaujímalo by ma, ktorý dement udelil patent ANALÓGOVÉMU rádiobudíku... Dor**i!"

Tresk.

Tento zatracovaný výrobok práve vďaka nášmu hlavnému hrdinovi na vlastnej koži okúsil ťažký údel squashovej loptičky - náhla akcelerácia, spôsobená šikovným pohybom zápästia, takmer okamžite vystriedaná nárazom na žulovú stenu... Spomedzi hromady úlomkov, ktoré kedysi tvorili práve onen spomínaný analógový rádiobudík sa teraz hrdo týčila maličká ceduľka z lacnej zliatiny so sympatickým, vševysvetľujúcim nápisom: "MADE IN CHINA. PATENTS PENDING."

“Nečakané...,"
       prebehlo mysľou zúfalej kôpky nešťastia, ešte stále sediacej v takmer nezmenenej polohe na posteli.

“Ach Bože, prečo mi toto všetko robíš?!"
       zvolal svetlovlasý chlapec hlasom skutočného mučeníka s pohľadom, otočeným k stropu.

"...hej počkať," zamyslel sa zrazu, "veď ja som predsa šintoista..."
       S výrazom pohoršenia na tvári zahnal túto trápnu chvíľku poznámkou o tom, že na vierovyznaní predsa nezáleží a aj tak sa tým hore - nech už je to ktokoľvek - cíti byť nespravodlivo diskriminovaný.

"Nedá sa nič robiť," povzdychol si, "život ide ďalej... A vôbec, môžno že sa Šukamaru dnes prekonal a dal tých 'Päť minút sexi aerobiku s Hokage-sama' nahrať... nemôže predsa na to Spice Platinum čumieť 24/7 ."

S touto novonadobudnutou troškou elánu vykročila naša postava smerom k zatvorenému oknu. Prudký pohyb starou, zahrdzavenou okennou kľučkou a do izby odrazu preniklo pár hanblivých lúčov ranného svetla, no čo bolo oveľa dôležitejšie (a pre túto zatuchnutú miestnosť a jej prípadné budúce osadenstvo aj životne nutné) aj trocha čerstvého vzduchu.
Pri pohľade na prekrásnu scenériu za oknom, naša hlavná postava doslova inštinktívne roztiahla ruky, naširoko otvorila ústa a vydala zvuk, pri ktorom by 90% divej zveri, obývajúcej zvyšky madagaskarského pralesa, istotne strachom zaliezlo pod najbližšiu dostatočne veľkú skalu. Teda... takmer. Tento pazvuk totiž asi v polovici prerušil nečakaný vlet zvukovými vlnami nepredstaviteľnej intenzity značne dezorientovaného poštového holuba do ústnej dutiny, ktorá bola pôvodcom onej rannej kakofónie.

"Ble...uff!! Uwah! Pfuj!..."

Po prekonaní prvotného šoku sa našej prekvapenej hlavnej postave napokon podarilo odstrániť cudzie teleso z vstupnej časti svojho tráviaceho traktu. Zámerne tu používame označenie "teleso", pretože nazývať amorfnú, a teraz už s veľkou pravdepodobnosťou aj neživú hmotu, ležiacu na koberci v miestnosti za oknom 'holubom' by totižto bola pravdepodobne nehanebná urážka všetkých zvyšných žijúcich zástupcov tohoto živočíšneho druhu. O skutočnej príčine smrti nášho nešťastného operenca by sa istotne dalo polemizovať, no to nie je zámerom tohoto príbehu a preto sa uspokojíme so smrteľnou kombináciou zvukových vĺn vysokej intenzity, a nepríjemných pachov, vychádzajúcich z ústnej dutiny ešte stále šokovaného mladého ninju.

"Čo to do prd**e..."

Chvíľa ticha.

"Zašuke?"
       Začudoval sa náš zabiják lietajúcich poslov listových správ po prečítaní si mena, naškrabaného na kúsku zrolovaného papiera, omotaného o nohu toho, čo niekedy bývalo holubom.
Opatrne odstránil povrázok. Takmer zbledol strachom, keď kedysiholub v posmrtných kŕčoch asi 3 krát po sebe zamykal od závažia oslobodenou nohou. Rigor mortis bol, ako sa zdá, eštelen niekde na polceste. Rozvinul papier a čítal:

Od: Pančuha Zašuke
Pre: Uzubaka Mamuto

Predmet: Uk0nČiMeE tOo

sThRetNeEme sA v úDoLíy K0nCA, dNesS o 9:nHULaNhuLA

"Čo ten idiot nevie, čo je to mobil?"
       Mamuto znechutene pokrčil onen papierik a zahodil ho do kúta. Prekročil mŕtvolu vtáka a spomedzi obalov od instantého ramenu na nočnom stolíku vytiahol svoj nový (samozrejme čínsky) ScI-Phone. Na displeji sa krásne vynímal nadpis: "OUT OF SERVICE"

"Skvelé, jednoducho skvelé. Už v živote si nič nekúpim na tom pos**nom nin-bayi. A hlavne nie od toho idiota menom HakakeKakashit... Keby som tak zistil, kto to vlastne je... A dor**i!! "

Deja vu? Nie. Náš rozhorčený ninja si práve uvedomil (pravdepodobne práve vďaka v tom momente jedinej pracujúcej funkcionalite svojho ScI-Phone-u), že čas už zasa pokročil a do jeho osudového stretnutia zo Zašukem nezostáva viac, než trištvrte hodiny. Rýchlo na seba hodil svoje bežné oblečenie, ktoré zazrelo útroby pracieho bubna skutočne len málokedy, do úst si vsypal asi jedenásť cukríkov Tic-Tac (efektívna náhrada orálnej hygieny), zbehol na dolné poschodie a otvoril vchodové dvere.

Plný odhodlania (aj keď z istej časti zrejme núteného) rázne vykročil naproti svojmu osudu... Tak rázne, až sa mu podarilo našľapnúť na zákerne umiestnený psí exkrement, ktorý pri následnom páde šikovne rozotrel nielen po celom svojom chrbte, ale pomocou svojho chodidla aj po novom, bojovom úbore práve okoloidúcej Hahuno Sakundy . . .

Už v priebehu onoho komického pádu sa nášmu mladému ninjovi naskytla možnosť sledovať postupnú transformáciu zoskupenia mimických svalov svojej platonickej lásky, z jemného, ranného úsmevu, vyjadrujúceho radosť z nadchádzajúceho dňa, až po skutočne mrazivý, vražedný úškrn, ktorý rozhodne neveštil nič dobré. Tento okamih obdivu tajov ľudskej anatómie však bol náhle prerušený dopadom na poctivé, kamenné schody, a vzhľadom na moment dopadu takmer simultánnym kopancom do posvätnej mužskej oblasti medzinožia. Prenikavá bolesť z dvoch častí ľudského tela zároveň, spoľahlivo nahradila posledné zvyšky ranného entuziazmu nášho hrdinu zdanlivo nekonečnou agóniou.