New Life 21

Od kedy odišiel, len som sedela na posteli a nevnímala som nič. Ani medičku či Temari, ktoré sa ma stále čosi pýtali.
Ani neviem, ako som vlastne zaspala. Ráno som sa zobudila úplne vyčerpaná. Nevedela som si spomenúť, prečo ma bolia oči a prečo som plakala. Až keď som si spomenula na Gaarove slová, znovu mi stiekli slzy po líci.
“Anamo-san, máte návštevu." Dnu strčila hlavu jedna zo sestričiek. Ani som jej neodkývala. Dnu vošiel môj otec.
“Anamo-chan, si v poriadku? Včera večer sa za mnou zastavil Gaara a povedal mi, že si sa prebudila. Ako sa cítiš?" vychrlil okamžite, ešte ani poriadne nevstúpil do miestnosti.
Nedokázala som mu odpovedať. To meno, ktoré vyslovil. Ublížilo mi to. Necítila som sa na to, aby som mu odpovedala. Bála som sa, že bude počuť, ako sa mi chveje hlas. Preto som len prikývla. Prikyvovanie je fajn.
“Čo sa tam stalo?" Celý deň sa ma čosi pýtal, no ja som neprehovorila ani jedno slovko. Jediné, čo som bola schopná spraviť, bolo pokrčenie ramien či prikyvovanie. Neskôr to už vzdal. Sám nevedel, čo už má spraviť. Snažil sa na mňa aj nakričať, ale ani to nepomohlo.
Keď za mnou prišla Niky, ani tá zo mňa nedostala jediné slovko. Celý deň som len sedela, ledva som niečo zjedla a noci som preplakala.
Takto to pokračovalo asi týždeň, kým ma prepustili. Niky mi musela do nemocnice priniesť nové šaty, pretože som schudla a všetko mi bolo veľké.
Nikto nevedel prečo som v takom stave. Možno Temari a Kankourou. Niky ma však prekukla.
“Kde je Gaara, Anamo-chan? Prečo ťa za ten týždeň neprišiel ani pozrieť?" pýtala sa, keď sme vychádzali z nemocnice. Okamžite som sa strhla.
“Ale nie... Anamo, preto toto všetko? On..." nedopovedala, pretože mala pri krku kunai. Stála som za ňou a držala som ju za vlasy. Kunai mala pri krku, ale tak, aby sa jej nič nestalo.
“Už nikdy... nikdy nespomínaj predo mnou jeho meno. Je to náš Kazekage," zachripela som a pustila som ju. Niky bola v šoku. Nikdy som nebola agresívna, nikdy som sa takto nesprávala.
Otec sa samozrejme od Niky dozvedel čo sa so mnou deje. Sám predo mnou jeho meno nespomínal.
“Anamo-chan, chceš aby som ťa nechal preradiť? Môžeš chodiť na misie alebo inde hliadkovať ako ANBU," navrhol mi večer opatrne, keď som s ním večerala. Snažil sa ma ušetriť od toho trápenia. Keby som ho každý deň vídala, bolo by to pre mňa len horšie.
,,Nie... zostanem tam kde som..." Ja nebudem slabá. Popasujem sa s tým.
Nedovolila som si na neho už vôbec pomyslieť inak ako na Kazekageho. Spomienky s ním som zamkla do svojej skrinky a radšej som sa zaoberala tým, čo sa stalo v púšti. No stále som si nevedela spomenúť. Raz si spomeniem. Dúfam.
Keď som ráno prišla do práce na hliadku, Lin a Toru ma šťastne privítali.
Kazekageho som už nevídala. Zrejme bol väčšinou zatvorený v kancelárii. Keď mal ísť niekto za Kazekagem z nášho týmu, vždy išla Niky alebo Toru, či Lin. Vyhýbala som sa aj Kankurovi a Temari. Nechcela som ich stretať. Cítila som, že tak to bude lepšie. Temari moju voľbu akceptovala a ja som si to vážila. Niky sa ma snažila pochopiť. Vždy keď som bola u nej a mal prísť Kankurou, pratala som sa preč.

Je to len pár týždňov a ja si stále na nič nespomínam. Jediné na čo si spomínam je len to neskutočné horko a bolesť.
Kazekage sa ma snažil pred pár dňami preradiť do iného tímu, tušila som čo v tom je. Chcel mi to "ulahčiť", ale ja nebudem kvôli nemu prestupovať. Po dlhom čase som ho vtedy videla. Úplne naštvaná som mu vrazila do pracovne a spustila som taký krik a narobila som taký bordel, že ma museli vyviesť. Nakoniec som si sadla pred budovu a odmietla som sa pohnúť a tak ma nechali tak. Niky mi vtedy hovorila, že dúfa, že budem znovu taká ako predtým. Ale nie... potrvá to ešte dlho. Veľmi dlho.