Osud...

Bol tam.
Vzpriamený s pohľadom upretým do zatvorených viečok, vychutnával si všetky tie vône.
Odrazu sa všetky zdali také výrazné, plné chuti, husté ako krémová polievka.
O tom že tu má stáť nezapochyboval ani na moment, ako keby ten okamih keď sa tu ocitol bol predurčený. Vlastne keď sa nad tým zamyslel asi to tak naozaj bolo, jeho cesta bola iba jedna. A nech už to znie ako obyčajné klišé, každá cesta, aj tá jeho má svoj koniec. Ten koniec neoznačuje žiadna značka, neexistuje výstraha ktorá by ho mohla prinútiť zastaviť sa a na okamih uvažovať o jej správnosti.
Nie.
Nikdy nepochyboval.
A už vôbec si nemôže dovoliť pochybovať teraz v tejto chvíli.
Naozaj zvláštna to chvíľa, vedel že aj keby skúsil počítať sekundy tej chvíle bol by stratený v rozmanitosti každého jediného okamihu. Veď každá sekunda bola inak dlhá. Jedna ubehla rýchlejšie ako by stihol mrknúť, a tá druhá bola dlhá ako hodina, omamná, plná energie ktorá sa drala odniekiaľ zvnútra na povrch.
Len srdce bije ako splašené. Úbohé vystrašené srdce, ako malé dieťa, ktoré sa bojí že nestihne všetko čo malo v pláne, vystrašené počtom úderov ktoré mu ostávajú.
Odrazu pocítil ako by mu ho zovrela chladná ruka.
Nie to nie je pochybnosť, len smútok, obyčajný slaný okamih.
Nestihol sa rozlúčiť, vlastne aj keby mohol, nevedel by ako. Ako povedať zbohom, milovaným očiam plným sĺz? Ako povedať zbohom priateľom, ktorí by bez najmenšieho zaváhania vložili vlastný život do dráhy chladnej ocele, aby zachránili ten jeho? Ako ..... ako povedať zbohom dedine, ktorá si radšej vybrala bolesť a smrť, ako by ho zradila?
Nie.
Takto je to lepšie.
Pretože oni to vedia, je to jeho cesta a aj keď by mu to vedome nikdy nedovolili, vedia to, že kedykoľvek je pripravený vzdať sa budúcnosti, pre ktoréhokoľvek z nich, a práve pre toho jediného to urobí.
Láska je bláznovstvo, .....
No a čo?!
Je tam a stojí vzpriamene, ale ako keby to nebol on, necíti hnev, necíti strach, necíti napätie. Stojí tvárou v tvár osudu.
Ale tak to má byť, všetky okamihy viedli práve k tomuto jedinému, niektoré boleli, niektoré boli teplé ako jarné slnko, niektoré ho prebodli skrz na skrz, a predsa bol každý tento okamih schodom na jeho ceste, ktorá ho priviedla sem.
Odrazu mu napadlo aká je to vlastne obrovská irónia a skoro sa rozosmial.
Naozaj je to irónia, veď celý život riešil konflikty po hlave, je asi už zbytočné uvažovať o tom aké by to bolo keby bol iný, iný jednoducho nebol.
Teraz však stál sám, a vedel že nedokáže urobiť ani jediný pohyb aby ochránil tú tenkú niť ktorá ho spája so životom.
Ešte jedna sekunda, .. táto bude krátka, ako keby nedočkavý osud túžil čo najskôr sa naplniť.
Stál, ale nestál sám.
Oproti nemu stála súčasť jeho osudu. Osoba taká dôležitá, taká podstatná, taká ojedinelá, že stálo za ňu obetovať svoj život. Vždy to tak bolo, muselo to tak byť.
Výraz tej osoby sa práve menil z prekvapeného na nahnevaný. Vlastne nie je sa prečo diviť, aj jeho samého prekvapilo to čo sa práve stalo.
„Ty! ... Čo to má znamenať?!“
Chladná reakcia, tak typická pre neho.
Naruto stál, nedokázal zareagovať, nevedel odpovedať.
„Podcenil som ťa.“
Precedil pomedzi zuby Uchiha.
„Sharingan...“
Konštatoval, pričom z neho sálala taká nenávisť až Naruto cítil ako sa cez neho prevalila temná vlna, tak horúca a tak chladná zároveň. Cez zatvorené viečka síce nič nevidel, ale to čo sa stalo bolo také zvláštne až mal pocit že sa osud zahráva s jeho odhodlanosťou.
„Ako to že máš sharingan?“
Naruto nedokázal odpovedať, jediné čo vedel bolo že prišla tá chvíľa a tak to urobil, otvoril oči.
Tým že sa zmiešala červená s modrou, vznikla zvláštne fialová farba ktorá teraz vládla jeho očiam, nebolo však pochýb že vzory v nich sú vzormi plne rozvinutého sharinganu.
Už len krátky okamih, prichádzalo to a nedalo sa to zastaviť, tak ako východ, či západ slnka.
Uchiha zovrel rukoväť svojho meča až mu zbeleli hánky, jeho rýchlosť bola nepredstaviteľná. Naruto však videl každý jeho pohyb, normálne by sa spoľahol na vnímanie toku chakry a vzduchu a skúsenosti, aby zareagoval, ale tento krát naozaj videl tie pohyby.
Uchiha sa v zlomku sekundy ocitol tak blízko, že keby chcel mohol sa ho dotknúť. A on chcel.
Ale jeho príliš pomalý pokus sa zastavil na pol ceste.
Dlhá čepeľ iba o vlások minula srdce, ani sa nepokúsil uvažovať o tom či to bolo úmyselne, či nie. S sharinganom človek predsa nemôže minúť.
Vražedný výraz podporený krvavo sfarbeným pohľadom nahnevaného Uchihu, vystriedalo prekvapenie. Určite nečakal že uspeje s takýmto obyčajným útokom.
Fialové oči sa upreli do krvavo červených, a z takej blízkosti sa dal rozoznať aj ten najmenší detail ich vzoru.
Narutovi tiekol tenký pramienok krvi z kútika úst, jasný znak prepichnutých pľúc.
Na tom ale nezáležalo, tak to malo byť.
Sharingan fialových očí sa pomaly menil na formu mangekyou, tvar však zaskočil Uchihu natoľko že sa nedokázal pohnúť.
Narutove pery niečo zašepkali. Okolie sa zmenilo a Uchiha sa ocitol na dobre známom mieste. Bol doma.
Stál na drevenej podlahe a pred ním sedel jeho starší brat a kýval na neho.
Akákoľvek jeho úvaha o tom že sa jedná o ilúziu a že ju musí zrušiť sa rozplynula a on sa rozbehol k svojmu bratovi. Jeho telo bolo malé, tak malé a tak slabé, ale šťastné. Všetko čo sa ešte len malo stať bol iba sen, zlý sen, ktorý na tomto mieste nemal zmysel.
Keď dobehol k svojmu bratovi, ten ho šťuchol prstom do čela.
„Prepáč Sasuke.“
Itachi sa usmial, aj keď jeho pohľad bol plný bolesti.
Ilúzia sa rozplynula.
Naruto sa dotýkal prstom jeho čela a usmieval sa. Nedokázal však už udržať ruku a tak ju pomaly spustil, pričom prstom prešiel po Uchihovej tvári.
Vykašľal krv a z úst mu vyletel čierny havran, ktorý sa vzápätí rozplynul vo vzduchu.
Keď otvoril oči, tak boli opäť modré ale stále rovnako hľadeli to tých Uchihových.
Z posledných síl chytil rukoväť meča, ktorý Uchihove prsty dosiaľ tuho zvierali. Čepeľ mu trhala vnútro, ale on vzdorovito stál, ešte predsa nie je koniec, už skoro, ale ešte nie.
Otvoril ústa ....
„Tak sme to dokázali, Sasuke“
Zašepkal a len silno sa premáhal aby sa nerozkašľal.
„Pretrhli... sme... tie... putá...“
Každé slovo mu vychádzalo ťažko od pier. Ale on vedel že ich všetky povie, muselo to tak byť, bolo to predurčené.
„Putá..... nenávis..ti......“
Prstami zovrel dlaň Uchihovej ruky stále zvierajúcej tesák skazy, kosu osudu, zub smrti...
Naruto padol k zemi a Uchiha padol s ním, ich prsty sa nerozpojili, nemohli sa rozpojiť, pretože všetky ostatné putá, všetky tam boli, zakryté nenávisťou, tou čiernou hmlou, ktorá sa rozplynula vo vetre rovnako ľahko ako Itachiho odkaz.

Ale tak to malo byť.
Prečo?
Pretože to bol osud.....