Z pohľadu nevinného

Rýchlo. Musím sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať, lebo ináč...
Odkiaľsi z diale zazneli žalostné výkriky. Lúkou sa prehnalo stádo nôh a celá zem sa len tak otriasla.
Doparoma! Ak si nepohnem, udupú ma!
Noha zbesilo utekajúceho ninju šliapla tesne vedľa. Telom úbohého tvora sa prehnala vlna strachu.
Prosím... Prosím, ja ešte nechcem umrieť...
Silný výbuch odhodil dvoch mužov ďaleko do trávy. Obaja zlostne zaklali, pozviechali sa a urobili zopár pečatí.
,,Katon: Goukakyuu no jutsu!“ zvolal jeden z nich a jeho nepriateľa okamžite zachvátil oheň.
Skvelé. Usmažím sa. No tak, ľudia, majte zľutovania! Ja sa nemám ako brániť!
Pokúsil sa trochu zrýchliť, aby sa vyhol padajúcim shurikenom. Síce ho žiadny z nich netrafil, no on sa aj tak cítil ako mŕtvola.
Skončí sa to niekedy? Dožijem sa ďalšieho rána? Doplazím sa ja vôbec na koniec tejto prekliatej lúky?
Bojisko sa opäť celé otriaslo a na scéne sa objavili desiatky ďalších ninjov. Začali sa hlava-nehlava mlátiť a devastovať všetko, na čo len natrafili.
Myslíte vy vôbec aj na iné negatíva týchto vašich jatiek, než len na vaše stratené životy? Vy... vy pliaga!
Čosi zasvišťalo a ponad hlavu mu preletelo telo kričiacej ženy. To narazilo do neďalekého stromu a prerazilo ho v polovicu. Kusy rozštiepeného dreva sa rozleteli na všetky strany a košatá koruna pomaly padla k zemi. Ťažký, zaprášený vzduch preťal nemý nárek, ktorý ľudské ucho nepočuje. Nemôže, pretože nechce.
Neplač... Prosím ťa, neplač, márne prosil zarmútený tvor. Ach, prečo? Ľudia, počúvajte! Len to počúvajte! Ten srdcervúci plač, len počúvajte jej nárek! Veď to kvôli vám príroda roní slzy!
Už mu nezáležalo na tom, či sa dostane na druhú stranu. Už mu nezáležalo na živote, už mu nezáležalo na ničom. Všetko to bolo stratené.
Tráva naokolo vzbĺkla v plameňoch. Darmo sa kývala zo strany na stranu, darmo nariekala. Ľuďom bolo jej utrpenie ukradnuté. Preskakujúc šľahajúce plamene utekali na pomoc svojim zraneným. Ľudským zraneným.
Kde sú tie časy mieru, pokoja a vzájomnej úcty...
Zastavil. Pár centimetrov od neho ležal silno krvácajúci muž. Nehýbal sa, iba bezducho hľadel do prázdna. Oči mal lesklé a chladné. Veľmi chladné. Jeho hruď sa nadvihovala v čoraz dlhších intervaloch, pomaly dodýchaval.
Ich pohľady sa stretli. Pohľad umierajúceho ninju a rovnako tak beznádejne strateného stvorenia. Odrazu jeden s druhým súcitili. Doposiaľ si mysleli, že nemajú vôbec nič spoločné. No mýlili sa. Zdieľali spolu smrť.
Muž pomaly zavrel oči. Popri poslednom nádychu uvoľnil svoju myseľ a... konečne to začul. Ten nemý plač, ten ukrytý nárek. Bol v ňom. Bol v jeho priateľoch. Bol v tvorovi pred ním...
Bolesť. Vojna. Nezmyselné umieranie. Načo je to dobré?
Zaznel dunivý rev. Jedným očkom pozrel za seba a zbadal blížiacu sa príšeru, na ktorej hlave sa niesol hrdo vzpriamený shinobi. Metala rukami a vyvracala stromy. Revala a plašila zver. Kráčala a zadupávala kvety.
Posledný krát vzhliadol k nebesiam. Zavrel drobné očičká a schoval sa do ulity. Príšera vtedy zodvihla obrovitánsku nohu a našliapla...