Jazva

Nikdy si nemyslel, že by tento deň mohol prísť, no zrazu bol tu. Nechcel to, no teraz tu musel stáť zoči-voči svojmu najlepšiemu priateľovi, ktorého považoval za svojho vlastného brata. Celé tie roky, ktoré sa o niečo snažil, napríklad zachrániť ho z niečích pazúrov či priviesť ho naspäť domov mu teraz pripadali ako premárnený čas. Jeho priateľ však nevidel, ani nepočul. Jediná vec na ktorú sústredil svoju pozornosť bola jeho pomsta. Venoval jej celé tie dlhé roky a za ten čas sa ponáral hlbšie a hlbšie do temnoty vo svojom srdci.
Kvôli tomu tu teraz Naruto stál. To čo sa teraz chystal urobiť však nebolo jeho prvotné rozhodnutie. Nepriamo ho do toho dotlačili jeho priatelia a okolnosti. A hoci vedel, že toto už nie je ten istý Sasuke ako kedysi, nebol schopný postaviť sa mu. Lepšie povedané, nechcel. Vedel, že tento súboj bude strašný a bolestivý.

Zabiť Sasukeho nebolo Narutovo rozhodnutie ale rozhodnutie jeho priateľov. Boli schopný urobiť čokoľvek, len aby predišli najhoršiemu. Čokoľvek, len aby ochránili pokoj a vrtkavý mier. Tým sa samozrejme začínali podobať na ten typ ľudí, ktorý zasial do Sasukeho srdca nenávisť. Možno mohli mať pravdu, že už nie je iná možnosť a niet cesty späť, ako pre Sasukeho, tak aj pre nich, no Naruto stále dúfal. A to až do toho osudného dňa, keď jeho priatelia urobili prvý rozhodujúci krok a vyrazili na cestu, aby skoncovali s niekým, kto bol kedysi jedným z nich. Keďže to bola silná a početná skupina, očakával sa od ich akcie úspech, ktorý nebol. Naspäť do Konohy sa vrátil len smútok a žiaľ v podobe tých pár ľudí, ktorý prežili. Aj keď boli v presile a podarilo sa im poraziť zvyšných troch členov týmu TAKA, skončila ich akcia veľkým neúspechom a porážkou. Až vtedy sa Narutovi otvorili oči a on odišiel, aby to celé mohol ukončiť sám.
No teraz nebol schopný pohybu. Chcel to vzdať, chcel utiecť a jednoducho povedať že neuspel keď mu zrak skĺzol na chrbát jeho ľavej ruky a na malú jazvu na nej. V mysli sa mu ako film premietol ten okamih, kedy k nej prišiel a v ušiach mu rezonovali slová, čo vtedy povedal – „...Už nikdy nebudem vystrašený a nepokúsim sa utiecť. Neprehrám so Sasukem. Prisahám na túto jazvu.“
Vtedy to dosť bolelo. Bolesť mu prebehla celou rukou, keď si do nej zabodol kunai. Teraz to bude bolieť znova, to mu bolo jasné. Bude v tom len istý rozdiel. Tentokrát mu bolesť prejde celým telom ale už nikdy nezmizne. Neostane možno celá ale jej časť určite áno. Bude sa už navždy šíriť z jeho už aj tak zjazveného srdca, do ktoré sa práve chystal vraziť si pomyselný kunai a tým na ňom naveky vytvoriť ďalšiu veľkú jazvu. A jazvy nemiznú. Naveky ostanú na zranenom mieste a len pripomínajú bolesť.
Naruto zdvihol hlavu, aby sa naposledy pozrel na Sasukeho ako na priateľa. O chvíľu už totiž jeho city aj svedomie budú mlčať. A vtedy sa ich pohľady stretli. Nebolo treba ani slov, pretože ich oči si povedali všetko. Ani jedan z nich už nebol tým, kým niekedy. Obaja urobili krok smerom k tomu druhému. Bežali oproti sebe, aby sa mohli stretnúť v ich poslednom a definitívnom súboji. Súboji, kde víťaz berie úplne všetko. Súboji po ktorom porazení neostávajú.