Koniec nekonečných kruhov ! XV.

Keď Shiro prechádzal vo večerných hodinách prašnými ulicami Piesočnej dediny bol hlboko zamyslený. Premýšľal, či sa rozhodol správne, keď do toho zatiahol aj Orochimara.
Takzvaný jeden z trojice legendárnych sanninov hľadel len na svoju moc a nikomu sa nepodriaďoval. Hoci mu dal veľa podnetov na premýšľanie, stále si nebol istý ako bude Orochimaru reagovať.
Ponúkol mu možnosť sa o krok priblížiť k vytúženej nesmrteľnosti v podobe Adalbertovcov. Dokonca ho aj porazil v boji, aby mu ukázal, že sa s ním neradno zahrávať. Teda,.. ak sa to vôbec dalo nazvať bojom. Shiro nerobil nič iné než sa len bránil. Orochimaru, vyčerpaný z použitia pomerne veľa zakázaných techník, priznal prehru. Ale bude to tak sannin brať aj s odstupom času? Bude robiť to, o čo ho požiadal, alebo na všetko zabudne, bude sa aj naďalej hrať na vlastnom piesočku, alebo nedajbože podlo podvedie Shira a rozhodne sa ho „označiť a skúmať“?
Shiro zatriasol hlavou v snahe vyhnať z nej všetky tie dotieravé otázky a myšlienky. Teraz sa s tým už nedá nič robiť. Rozhodol sa a nemá inú možnosť než len čakať, ako si sannin vyberie.
Ani nevediac ako sa blondiak zastavil pred ramen stánkom. Nepamätal si zo svojej poslednej návštevy Suny, že by tu tento stánok bol a ani nechápal, ako sa sem teraz dostal. Už to však neriešil ďalej a odhrnul závesy.
Aké bolo jeho prekvapenie, keď pred sebou uvidel sedieť skupinku ľudí. Presnejšie Yashimara, Naruta, Gaaru, Kankura, Temari a jedného neznámeho piesočného ninju.
Ako prvý a zároveň jediný na jeho príchod reagoval neznámy ninja. Otočil sa, a keď uvidel blondiaka, kývol mu na pozdrav. V jeho očiach mal teda Shiro možnosť na pár sekúnd zahliadnuť sharingan. Prehnane natešene zvolal: „Shiro-san!“
Takže Itachi už dorazil, pomyslel si blondiak.
Po Itachiho zvolaný sa na Shira zvedavo všetci obrátili.
„Dobrý večer.“ Pozdravil ich Shiro slušne a ostatný ako jeden odzdravili.
„Sens..! Shiro-kun! Aké prekvapenie pre mňa máš?“ spýtal sa Naruto hneď ako dostal možnosť.
„Prekvapenie?“
„Yashimaru-san mi povedal, že keď sa vrátiš, budeš mať pre mňa veľké prekvapenie.“
„Ahaaá. TO prekvapenie.“ usmial sa Shiro, „No, ako ti to povedať,... “ naťahoval, „Tento rok som ti zabezpečil jednu maličkosť. Nastupuješ na akadémiu!“
Naruto, presne podľa blondiakovho očakávanie, stuhol uprostred pohybu.
„J-ja?“ spýtal sa prekvapene.
„Nehovoril som, že to bude veľké prekvapenie?“ spýtal sa ho Shiro prekvapene.

Tri mesiace ubehli ako voda.
Itachi neustále sledoval a kontroloval Shira. Ten mu nič nezatajoval a v priebehu mesiacov mu pravidelne podával správy o svojich zisteniach.
Blondiak správne usúdil, že najlepšie urobí, ak sa bude zdržovať v Yashamarovej blízkosti. Ako brat Kazekageho manželky toho vedel pomerne veľa. Zaskakoval ho dokonca aj na niektorých misiách, aby doprial Yashamarovi čas, ktorý mohol stráviť v prítomnosti svojich dvoch synovcov a netere. Shirovi sa za to odmenil tým, že mu rozprával o niektorých rodinných rozhovoroch.
Itachi sa len divil, ako Shiro vždy zariadi, aby mu ľudia verili. Začínal ho dokonca podozrievať, že vie čítať ľudské myšlienky, alebo ich nebodaj aj upravovať.
Naruto zažil najlepšie tri mesiace v svojom živote. Ani raz nespomenul, čo sa dozvedel ešte na ceste do Suny a nijako ho to neznepokojovalo. To že je jinchuuriky vnímal len okrajovo. Zrejme ešte ani nevedel, čo všetko to obnáša.
Spolu s Gaarom a súrodencami Maikim a Mirou vytvorili jeden tým a každý deň trénovali alebo bojovali proti Rikovi. Po čase, keď sa navzájom spoznali a dokázali vytvoriť taktiku, ich nikto z ostatných detí nedokázal poraziť. Ich hra na ninjou obsahovala hry od pretekov cez schovávačku až po udržanie sa na nohách, zatiaľ čo mohli používať všetko čo vedeli na zrazenie druhého týmu z nôh.
Blondiak so svojím kawarimi no jutsu robil návnadu a Gaara s pieskom bránil Miru s Maikim, ktorí protivníka vždy prekvapili z boku.
Tí štyria su výborne rozumeli, poznamenal Itachi. Na to, že to je len banda štvor, päť a šesťročných deciek to vymysleli s nadštandardnou logikou.
Uchiha sa usmial pri pomyslení na budúcnosť, kde sa bude vyskytovať táto nová generácia geniálnych detí.
Itachi sa pozrel skúmavo na dvoch ľudí pred sebou: „Skutočne vyzerajú ako rodina. Niet čo vyčítať ľudom, ktorých nachytali na svoju identitu súrodencov.“
Niečo sa však zmenilo, vylovil Uchiha myšlienku.
Keby sa teraz pozrel podrobnejšie do Shirových očí, našiel by tam väčšiu ostražitosť a opatrnosť. Zároveň však aj veľkú úľavu.
Akoby tajil veľké tajomstvá ktoré doteraz nemohol nikomu prezradiť a v priebehu týchto troch mesiacov dostal možnosť sa ich zbaviť. Aj keď nie všetkých.

Už boli len pár hodín od domova, keď Shiro zavelil k prestávke. Do večera by do Konohy dôjsť stihli a preto blondiak svojím konaním mladého Uchihu prekvapil.
„Shiro-kun?“ otočil sa na neho hneď ako Naruto zmizol na pár minút z dohľadu, „Kvôli čomu zastavujeme?“
Blondiak si dal s odpoveďou načas, zvažujúc svoje možnosti. „Naruto nevládze. Potrebuje viacej oddychu ako my dvaja dokopy.“
„Ale no tak. Snáď si nemyslíš, že tomu uverím. Sme len pár hodín od domova. Vydržal by dovtedy.“ namietol Itachi a Shiro na neho skúmavo pozrel.
„Koľkože to más rokov, Itachi?“
„Jedenásť. Prečo?“
„Jedenásť.“ vydýchol Shiro unavene. „Niekedy by som aj zabudol že sa rozprávam z dieťaťom a nie s dospelým. Predpokladám, že dôvod tvojej predčasnej vyspelosti je, že si prvorodený syn vodca klanu Uchiha.“
„Zrejme...“
„No dobre. Poviem ti prečo zastavujeme.“ začal Shiro a zahľadel sa smerom, kde tušil Konohu, „Sandaime-sama mi počas týchto troch mesiacov veľa písal. Stalo sa toho dosť na to, aby nás to znepokojovalo. Ukázalo sa, že sa po Konohe v jeden čas ukazoval neznámy ninja...“Itachi sa zasmial, „Nie, to nie je o mne.... Takže, ten ninja. Zdá sa, že nadviazal kontakt s niekým z Uchiha klanu. Tí sa po dvoch mesiacoch vzorného chovania začali správať nepredvídateľne. Schádzajú sa čoraz častejšie a niektorí z nich začínajú tiež robiť menšie problémy. Správajú sa čoraz dychtivejšie a netrpezlivejšie...“ odmlčal sa.
„Takže na niečo čakajú... “ konštatoval Itachi a Shiro pomaly prikývol. Hľadel teraz pozorne na Uchihu. Striehol na jeho nadchádzajúcu reakciu.
„Jedno nechápem,..“ premýšľal Itachi nahlas, „prečo mi to hovoríš?“
„Chcel si to vedieť.“ odpovedal blondiak a nespúšťal z neho oči.
„To hej, ale ... som tiež Uchiha, predsa.“
Shiro sa usmial: „Hej, to si. Ale veríme ti. Ja aj dedina. “
„Veríte?“
„Áno. Vieš,.... na príkaz Hokageho sledujeme posledný mesiac každého Uchihu a zisťujeme, ktorí z nich do toho všetkého môžu byť zapojený. Dúfame, že to nie je celý klan a preto ak tam sú nejaký nevinný a začne niečo veľké, boli by sme radi vedeli koho do toho nezaťahovať alebo inak povedané koho ochraňovať.“
Itachi vytreštil oči. Najprv prekvapene a potom zdesene. Nakoniec sa jeho pohľad premenil na nahnevaný a objavil sa v nich sharingan. „Kto vám dal to právo?“ povedal nie práve príjemným hlasom.
„Upokoj sa Itachi. Keďže nevieme čo sa chystá, musíme byť pripravený na všetky možnosti.“ vysvetlil mu Shiro.
„To chápem. Ale kto vám dal právo rozhodovať za ostatných?“ pokračoval Uchiha vo svojom tóne.
„Za ostatných?“
„Áno, za ostatných. No tak pár blbečkov sa správa nemiestne. Ale zato že sú to Uchihovia si hneď myslíte že plánujú nejaký prevrat? ?“
Shiro si povzdychol: „Nie, Itachi. Nechápeš to. To nebolo pár ninjov. To boli desiatky ľudí.“
„Nie, máš pravdu. Nechápem. Nechápem váš názor na Uchihov. Prečo si myslíte, že mi musíme vždy spraviť niečo zlé?! Prečo na nás hľadíte s nedôverou a pocty alebo misie nám dávate s opatrnosťou!“
Itachi sa naštvane postavil a pohľadom strieľal po zemi.
„Nič také sa nerobí.“ namietol Shiro prekvapený Itachiho názormi.
„Nie?“ zasmial sa Uchiha pobavene, „tak ako je možné že žiadneho Uchihu nepustíte na misiu samého? Vždy nás k niekomu priradíte!“
Na to Shiro nedokázal odpovedať.
„Ha. Teraz nemáš slov, čo? Otec mal pravdu. Všetci ste tí istý. Bojíte sa nás. Keby nie, tak by ste už dávno niekoho z nás dosadili na post Hokageho. Bál sa nás dokonca aj prvý Hokage, keď vystaval konožskú políciu. Určite je to len spôsob ako nás kontrolovať!“
Itachi zdesene pozoroval Itachiho výbuch. Ten počas hovorenia balil svoje veci späť do svojho batohu.
„K-kam ideš?“ pokúsil sa Shiro ešte mladého Uchihu prehovoriť.
„Kam? To asi vieš, nie? Domov.“
„Ale,. to...“
„Čo? Už sa nezmôžeš ani na slovo? No dobre, ako myslíš. Dovidenia Shiro-senpai.“ odvrkol s dôrazom na oslovenie senpai sa odrazil od zeme a po korunách stromov vyrazil do Konohy.

„Sensei?“ ozval sa spoza stromov bojazlivo hlások.
Shiro zaklial. Ešte aj Naruto musel počuť všetko. Ešte stále vykoľajený z Itachiho reakcie pokynul Narutovi aby pristúpil bližšie.
„Sensei?“ spýtal sa chlapček znova.
„Áno, Naruto?“
„Kam odišiel Itachi-kun?“
Shiro pozrel na miesto, kde pred chvíľou stál Uchiha: „Späť do Konohy, Naruto. Dozvedel sa niečo znepokojujúce a bál sa o svoju rodinu. Preto nemohol počkať do zajtra a vyrazil hneď teraz.“ odpovedal.
„A o čom ste sa hádali?“
„My sme sa nehádali, Naruto.“ opravil ho Shiro láskavým hlasom a pritahol si Naruta bližšie ku sebe „Mali sme len odlišné názory a Itachi niečo zle pochopil, nič zlé sa nestalo.“
Naruto ho objal a spýtal sa: „Takže Itachi-kun ni je zlý? Neposlúchol ťa a kričal po tebe. Ja....“
Shiro ho rázne prerušil: „Nie, Itachi nie je zlý. Ako som ti už vysvetlil, len sa bál o svoju rodinu.“