Zabiť a žiť

„Vidíš, aké je to jednoduché umrieť? Len luskneš prstom a život je preč. Preč. Vyriešiš tým problém, ktorý ťa trápi. Nepočúvaj tie reči ľudí, ktorí ti tvrdia, že brať niekomu život len tak je kruté a neľudské.
Práve naopak. Je neľudské trápiť sa, alebo nechávať trápiť iných, keď sa to dá zvládnuť rýchlo a bezpečne.“
„Ale...“ Ozval sa slabý hlások, ktorý hneď zmĺkol.
„Bojíš sa následkov? Výčitiek svedomia? Alebo toho, že ti na to niekto príde a čo sa potom stane? Ako ťa budú brať ľudia? Ale no tak. Vezmi si takého shinobiho. Ten zabíja na rozkaz. Každý ho berie ako zbraň, ktorú využije vtedy, keď to potrebuje. Tak čo je na tom zabíjať, keď to potrebuješ ty?“
„Len neviem, či to dokážem.“
„Dokázal som to ja, zvládneš to aj ty. Krok za krokom, smrť za smrťou. Onedlho ti to tak už nepríde. Zdokonalíš sa a ľudia ťa začnú zháňať, ponúkať ti prácu a uvidíš, ako zbohatneš. A nebudeš sa musieť trápiť tým, čo je dobré a čo nie. Pokiaľ sa ti niečo alebo niekto nebude páčiť, vyriešiš to sám.“
„Sám?“
„Áno. Vieš prečo?“ Starší muž počkal na reakciu malého chlapca, ktorý len nemo zakrútil hlavou. „Pretože keď chceš niečo urobiť poriadne, musíš to urobiť sám. Keď chceš, aby si prežil, musíš sa spoliehať len na seba. Pretože viera v iných znamená slabosť. Kto verí, chce, aby niekto veril jemu, aby ho mali ľudia radi. Ty to nepotrebuješ. Potrebuješ, aby sa ťa báli, rešpektovali a ak to bude potrebné, tak aj nenávideli. Bude z teba veľký bojovník, len o tom nikdy nepochybuj. Pochybnosti vedú k nerozhodnosti a vtedy človek začína robiť chyby. A tie by v tvojom prípade znamenali smrť. Tvoju.“
„Mhm.“
„Ako?!“
„Áno, braček. Ale chcel som vedieť, prečo...“
„Prečo práve on?“ Prerušil ho brat. „Pretože medzi nás nepatril. On by nám to zničil. Naše plány, budúcnosť, nakoniec aj naše životy. Bojoval by, aby nás zabil. Viem to, poznal som ho až príliš dobre, veď sme boli jedna krv.“ Zasmial sa. „Takto nám poslúžil. Bol tvoj prvý a tým, že bol z rodiny, si dokázal, že si silný.“ Pobúchal ho po pleci. „Poď, čaká nás ešte veľa práce.“ S týmto sa otočil a vykročil preč.
Malý chlapec sa nahol na okraj strmého zrázu. Pozrel dole, kde ležal jeho kedysi až príliš živý a akčný najstarší brat. Muselo to tak byť. A sprevádzaný touto myšlienkou sa vydal za svojim osudom.
****

„Heeeeej, počuli ste to?“ Blondýnka vbehla do Ichiraku celá udýchaná.
„Čo sa stalo, Ino? Nerev tu ako keby ťa z kože drali.“ Lenivo zatiahol Shikamaru.
„Inari, z jednej vetvy klanu Kurama, včera umrel. Našli ho na dne priepasti. Jeho mladší bratia zmizli, ostala len ich matka, ktorá stále niečo drmolí o nejakom spiknutí.“
„Hm, počul som už,“ ozval sa do ticha Shino.
„A?!“ Netrpezlivo na neho dorážal Naruto, keď Shino ďalej nepokračoval.
„A to, že za to môžu tí dvaja, preto zmizli. O Aorim sa povrávalo, že je považovaný za nájomného vraha, hoci je tak mladý.“ A s týmto už stíchol.
„Bratia. Oni ho zabili? Ale, ale...“
Nakoniec hlasy stíchli a každý sa venoval svojim myšlienkam. Myšlienkam na ich rodiny, na ich priateľov, na mŕtvych...

A zatiaľ tam kdesi ďaleko sa tí dvaja bratia učili, aké je to, riešiť tak jednoducho svoje problémy a o nič sa nestarať...