Nikai 01

1 Kapitola: Byť shinobi!

Arushanti Omini sa ponáhľala domov. Chcela sa ešte navečerať, no mala málo času. Slnko pomaly klesalo. Omini sa naň zahľadela a usmiala sa. Svietilo po celý deň. Aj jej nálada bola – slnečná. Oproti nej kráčal starší ninja a tak spomalila a úctivo sa mu pozdravila. Ninja jej odpovedal letmým dotykom svojho znaku na ochrannej čelenke. V Amegakure no Sato to bol pozdrav, ktorý patril výhradne ninjom. Omini si bola istá, že od zajtra bude rovnakú nosiť aj ona. Nešlo ani tak otú čelenku, išlo o to, čo bolo na nej. Znak Amegakure no Sato. Boli to štyri čiarky, smerujúce šikmo zprava do ľava. Vlastne, mohli to byť aj šípky, pretože sa končili malými oblúčikmi. Nie vždy to tak bolo. Pred pätnástimi rokmi bola Ame no Sato porazená ostatnými skrytými dedinami, porazená, pokorená a zničená.
A vtedy prišlo do dediny dievča. Predstavilo sa ako Arushanti Odyn a potom začalo. Začalo znovu stavať Amegakure no Sato. Spolu so svojím bratom, holými rukami z ničoho. Postupne sa k nim pridávalo čoraz viac ľudí, ľudí ktorí mali jediný sen, ľudí, ktorí chceli znovu obnoviť zašlú slávu Amegakure no Sato. A teraz, po viac ako pätnástich rokoch, sa zdalo že ich práca začína prinášať ovocie. Mnohý tvrdili, že je to zásluha Amekage. A možno to bola aj pravda. Arushanti Odyn sa snažila. Práve ona sa po pár mesiacoch svojho pôsobenia stala Yondaime Amekage. Prvá žena v histórii, ktorá sa stala Amekage. Omini mohla byť na svoju mamu právom hrdá. Yondaime Amekage bola totiž jej mamou. Odyn, ako Amekage, zmenila zákony, ktoré dovtedy panovali v dedine. Vysielala poslov do väčších i menších dedín, s ktorými uzavrela mier, nechala ich pozorovať ich život a brala si z neho to najlepšie.
Podľa vzoru Konohagakure no Sato nechala postaviť akadémiu pre mladých ninjov. Podľa vzoru Sunagakure no Sato si vybrala dôveryhodných spolupracovníkov a vytvorila akýsi parlament, ktorý sa staral o pokojný život obyvateľov a ona tak mala menej práce. Podľa vzoru Takigakure no Sato uzavrela s mnohými dedinami spojenectvo a snažila sa aj s ostatnými žiť v mieri.
To neznamenalo, že všetko bolo jednoduché. Ešte aj teraz bola Ame no Sato jednou z najchudobnejších dedín. Prehraná vojna jej pokazila reputáciu, misie boli malé a málo platené, keď aj prišla väčšia, Odyn ju často musela odmietnuť. Nie preto, že by sa na ňu necítila, jej dedina mala dosť skvelých ninjov, ale preto, že bola často namierená proti inej dedine. A Odyn nechcela ďalšiu vojnu. Táto politika v poslednom čase prinášala ovocie. Skryté ninja dediny si všimli jej snahu, Ame no Sato získavala od nich pomoc, podporu a okrem toho im často prepúšťali misie, na ktoré sa necítili, misie, ktoré boli v ich dedinách navyše, alebo jednoducho misie, ktoré sa im zdali pod ich úroveň. A tak sa po vyše pätnástich rokoch znovu stavala na nohy. Omini si bola istá, že to ešte nejakú tú chvíľu potrvá. Cestou domov prechádzala okolo mnohých ešte stále zničených domov, ktoré pripomínali ťažké časy, ktorými si Amegakure no Sato v minulosti prešla. Omini na to dnes namyslela. Zajtra sa stane skutočným ninjom. Bolo niečo dôležitejšie?
,,Mamí, som doma!!“ vykríkla a zabuchla za sebou dvere. Zablatené tenisky odložila do skrinky. Také bolo pravidlo: Odkladaj si svoje veci. Odyn na pravidlá veľmi dbala a tak sa ich aj jej dcéra naučila rešpektovať.
,,Ahoj,“ vykukla Odyn z kuchyne. „Na večeru budeme mať ramen, tešíš sa?“
,,Mňam,“ oblizla sa Omini. Ramen zbožňovala. ,,Idem ešte na chvíľu hore, umyjem si ruky.“
Odyn sa pozerala za svojou dcérou, ktorá rezko ako veverička vybehla hore schodmi. Omini sa na ňu veľmi podobala. Bola štíhla a na svoj vek dosť vysoká. Mala dlhé vlasy, sčesané dozadu, okrem dvoch prameňov ktoré sa tvrdohlavo odmietali poddať jej hrebeňu a viseli jej po oboch stranách tváre. Ich farba sa s trochou odvahy dala nazvať čiernou. V skutočnosti boli tmavosivé, ale Odyn sa dobre pamätala, že ako malá mala tiež vlasy takejto farby, no postupom času stmavli a teraz boli čierne ako noc. Aj tvár mala po nej, oválnu a s jemnými rysmi, koniec-koncov ako všetci v klane Arushanti. Mala tiež veľké oči, no tu sa od zvyšku klanu líšila. Ostatní jej príbuzní mali oči tmavohnedej farby, no Omini mala oči svetlučko modré, takmer až priesvitné. Odyn vedela, ako sa jej dcérka na tie zvláštne oči hnevá, no jej sa páčili. Boli iné, originálne. Aj jej meno bolo originálne. Hoci sa volala Omini, nikto jej tak nehovoril. Každý ju volal jednoducho Om, nanajvýš Omi. Omi nosila dlhé, trochu voľné červené tričko, svetlomodré krátke nohavice a modré tenisky. Na krátkych modrých šortkách mala vzadu veľké vrecká a v nich napchaté ihly senbon. Bežne sa používali na akupunktúru, no klan Arushanti z nich urobil dokonalú zbraň. Odyn sa usmiala, keď počula ako si Omini hore pospevuje. Stále opakovala tie isté slová: ,,Budem ninja, od zajtra som shinobi!!“
Odyn sa vrátila do kuchyne. Čo vlastne to slovo, shinobi, znamenalo? Nevedela si spomenúť, či jej to mama niekedy vysvetľovala. Miesto toho sa jej vybavila iná spomienka.

Sivovlasé dievčatko sa hralo vonku, pod starostlivými, láskavými očami jej mamy.
,,Odyn, poď sem na chvíľku!“ zavolala na ňu.
Odyn vbehla na terasu, zanechávajúc na drevenej dlážke stopy od blata.
,,Odyn, vidíš toto?“ jej mama vytiahla spoza výstrihu svojich šiat prívesok, ktorý vždy nosila a podržala ho tak, aby naň Odyn dobre videla. ,,To je znak vodcu nášho klanu. Predáva sa v našej rodine z generácie na generáciu už celé roky, no vždy len ženám.“
,,Prečo len ženám? Nemal by ho dostať najsilnejší člen klanu?“
,,Nie. U nás sú ženy silnejšie. Je to preto, lebo ženy dokážu viac cítiť a viac vidieť. To je pre nešu kekkei genkai dôležité.“
Keby to mal dostať najsilnejší člen klanu, dostal by ho Haku, však?“ filozofovala Odyn. ,,Je predsa silný. Ale mamička, prečo sa s ním nemôžeme stretávať častejšie? Minule si povedala jeho mame, že nás sledujú. Kto nás sleduje? Naši nepriatelia? My máme nepriateľov? Prečo je to tak mamička?“
Jej matka odvrátila zrak, úsmev jej zmizol z tváre. Neodpovedala. Potom na ňu znovu pozrela a usmiala sa. Tentokrát trochu silene.
,,Keď budeš dosť stará, dostaneš tento prívesok ty.“
Pohladila ju po hlave a Odyn sa usmiala. Bola šťastná.

Ešte aj dnes sa pri tej spomienke usmiala. Áno, vtedy bola šťastná. Zrazu jej úsmev zamrzol. Spomienka sa zmenila.

Tri sivovlasé deti utekali nocou, z úst im vychádzala para. Po chvíli zastavili. Jeden z dvoch chlapcov a dievčatko, jeho sestra, prudko oddychovali. Tretí chlapec sa na nich len díval.
,,Haku, čo sa to stalo? Kto boli tí ľudia? Prečo zabili mamičku a otecka?“ v očiach sa jej ligotali slzy, no statočne ich potláčala. ,,Prečo si nedokázal pomôcť mame a ockovi? Prečo?“
Už nevydržala a nahlas sa rozvzlykala. Haku odvrátil zrak.
Po chvíli jej podal prívesok jej matky. Prívesok, ktorý označoval vodcu klanu.
,,Taký je život shinobiho, Odyn.“

Odyn v ruke zvierala prívesok vodcu klanu Arushanti tak pevne, až jej obeleli hánky.
,,Taký je život shinobiho,“ zašepkala.
Do obľúbeného jedla jej dcéry kvapli slzy.