Nemožná ~ (Deidara oneshot)

Stála som za vysokým dubom, ktorý rástol v aleji pri krásnom jazere. Nebolo to tak ďaleko od neho. Moje oči ho nespustili ani na chvíľu z dohľadu. Nemohla som si pomôcť. Vždy ma fascinoval. Už od malička.
Poznala som ho veľmi dobre, hoci sme sa nikdy spolu nerozprávali. Ani jediný raz. Pochádzal z rovnakej dediny ako ja. Skrytej Kamennej. Bol tu celkom populárny. Jeho krásu si všimlo nejedno dievča a ja taktiež. Ibaže ja som nebola jedna z tých, čo sa chichotali vždy, keď prešiel okolo, alebo na neho skúšali roztomilé úsmevy a klipkali mihalnicami.
Ja som ho vždy pozorovala len z bezpečnej vzdialenosti, z úkrytu tak, aby si ma nevšimol. Bola som príliš hanblivá, aby som sa mu ukázala na oči a pokúsila sa ho niečím zaujať, ako ostatné. Nikdy som však o ňom neprestala snívať a vždy, keď to bolo možné, pozorovala som ho zo svojho úkrytu. Stalo sa to mojím koníčkom.

Jeho meno? Deidara. Pri jeho vyslovení sa mi kútiky úst mimovoľne zdvihli hore a na tvári sa objavilo slabé začervenanie.
Vždy, keď som sa na neho pozerala, alebo som na neho čo i len pomyslela, ma premohol tento pocit. Akési šteklenie v žalúdku, akoby sa ním preháňal kŕdeľ motýľov. Všetko na ňom som obdivovala. Všetko na ňom ma fascinovalo. Nedokázala som sa na neho vynadívať.
Sedel niekoľko desiatok metrov predo mnou na mäkkej tráve pri brehu jazera. Zo svojej skrýše som mala našťastie na neho dobrý výhľad. Vodopád plavých dlhých vlasov mu povieval okolo krásnej anjelskej tváre a z belasých očí vyžaroval pokoj.
Ležal na tráve podopretý lakťami a oči upieral k nebu. Pozoroval oblaky. Možno mu pripadali krásne, tak ako mne. On dokázal rozpoznať, čo bolo skutočne krásne. Bol to predsa umelec.

Spôsob, akým bojoval, bol krásny a umelecký. Mal úžasnú a jedinečnú schopnosť - dokázal vdýchnuť život hlineným sochám. Najskôr vymodeloval z hliny nejaké zviera, a potom mu pomocou svojej chakry vdýchol život tak, aby sa hýbalo. A ako famózny záver nechal svoje umelecké dielo vybuchnúť veľkolepým spôsobom.
Bolo to naozaj impozantné. Mnohokrát som sa na neho pozerala, keď predvádzal svoje umenie. Či už len sám sebe alebo zvedavému publiku, väčšinou zloženému z dievčat, ktorým sa páčil, rovnako ako mne. Bola som ním úplne posadnutá.

Milovala som jeho ruky. Boli tak nezvyčajné, ale za to krásne. Neuberali na jeho dokonalosti. Práve naopak. Patrili k nemu tak, ako patrilo jazero, pri ktorom sedel, tejto aleji.
Niektorým sa mohli zdať jeho ruky hnusné, netypické a nepekné. Mal na nich totiž ústa. Na každej dlani. Niekto to považoval za nechutné.
Ja som považovala jeho ruky za dokonalé. Umelecké. Tak jemné a krásne a pritom dokázali vytvoriť zbraň hromadného ničenia. Dokonalosť.
Vždy som si predstavovala, aký asi musí byť dotyk jeho ruky. Jeho ústa na mojej pokožke. O tomto som vždy tajne snívala. Pri tejto myšlienke sa mi do líc hrnula horúčava. Vždy som rada snívala s otvorenými očami. A centrom mojich snov bol vždy on a jeho ruky. To bolo na nich to najkrajšie. S takýmito snami sa mi vždy krásne spalo.

Stále som na neho hľadela. Neunikol mi ani jediný jeden jeho pohyb. Niekto by si mohol myslieť, že som ním posadnutá. Nebola to tak celkom nepravda.
Kamarátka vždy nado mnou len krútila hlavou. „Prečo ho aspoň raz neoslovíš, keď sa ti tak páči?“ Veľakrát mi hovorievala. Povzbudzovala ma, aby som sa snažila zaujať jeho pozornosť. Mnohokrát som sa o to pokúsila, ale vždy nado mnou zvíťazila moja hanblivosť. Bála som sa, že sa pred ním strápnim a bude si o mne myslieť, že som nemožná.
Možno si to o mne už dávno myslel. Nebola som práve jedna z tých populárnych tunajších dievčat. A taktiež som bola mizerný ninja. Nikdy som sa v skutočnosti nechcela stať shinobi. Jednak ma tento spôsob života nebavil, a tak isto sa u mňa nikdy neprejavil ani najmenší náznak niečoho, čomu by sa dalo povedať talent.
Bola som skrátka nudné a obyčajné tuctové dievča, ktoré nemalo čím zaujať. Nevýrazná, tichá a plachá. Vždy len z úkrytu pozorujúca svoj tajný idol. Proste nemožná.

Keby to bolo možné, rozdala by som sa mu celá. Ponúkla by som mu všetko, čo mám. Nie je toho síce veľa, ale bolo by to darované z lásky. Láska... pripadala som si ako zamilovaná teenagerka. Vlastne, ja som bola zamilovaná teenagerka, to som si musela priznať.
Bola som naivné a bláznivé mladé dievča, po uši zaľúbené do chlapca, ktorý ani nevedel moje meno. A bola som romantická. Moja predstavivosť fungovala na plné obrátky a keď som s ním nemohla byť v skutočnosti, aspoň som s ním bola v mojich snoch.
Predstavovala som si nás dvoch, ako si užívame spolu život, leto a slnko. Ako mi ukazuje svoje umenie a ja ho neprestávam zahŕňať obdivnými slovami správne poblázneného dievčaťa. A jeho sebavedomie rastie do nekonečných výšin. Musí ho mať dosť aj za nás oboch.
Sedela som tam stále bez pohnutia a snívala o letnom zázraku, ktorý by sa aj tak nikdy nemohol skutočne udiať. Nevšimla som si drobného hlineného pavúčika, ktorý sa popri mne zakrádal nespozorovaný.
Z mojich zasnívaných predstáv ma vyrušil hluk, ktorý bol spôsobený malým výbuchom tesne blízko mňa. Nijako mi našťastie neublížil, ale vyľakala som sa poriadne. A nechtiac som sa prezradila pred objektom môjho pozorovania. Vyskočila som z môjho úkrytu.
V okamžiku bol pri mne. Srdce mi začalo biť závratnou rýchlosťou a cítila som, ako sa mi podlamujú kolená. Toto všetko mi spôsobovala jeho bezprostredná prítomnosť. Najskôr na mňa prekvapene hľadel, potom sa uškrnul.

„Nestalo sa ti nič? Nevedel som, že tam niekto je, hm. Keby viem, nenechal by som to tam vybuchnúť.“ Trochu previnilo pokrčil plecami, ale stále sa šibalsky uškŕňal. Asi bol hrdý na to, že som videla jedno z jeho umení tak zblízka. A ja som bola tiež hrdá. Bola to pre mňa pocta.
Nedokázala som nič viac, iba omámene prikývnuť a stále na neho v nemom úžase hľadieť. Pohľad jeho očí ma doslova hypnotizoval. Našťastie moje chabé prikývnutie pochopil.
„Takže si celá, to je fajn, hm. Mala si tú česť vidieť moje umenie takto zblízka.“ Pyšne vyhlásil. Zrejme sa mu uľavilo, že ma nebude mať na svedomí.
„Áno.“ Bolo to jediné, na čo som sa zmohla. Nedokázala som sa prinútiť povedať jedinú zmysluplnú vetu. Moja hanblivosť a rozpaky mi úplne ochromili jazyk.
„Jak si hovorila, že sa voláš?“ Naklonil hlavu do strany a obzrel si ma celú od hlavy až po päty. Začervenala som sa a sklopila pohľad.
„Nehovorila,“ zamumlala som takmer nepočuteľne. Pokrčil plecami.
„A čo si tu vlastne robila, hm?“ Spýtal sa a v očiach sa mu zrkadlila číra zvedavosť. Očervenela som tak, že si to musel všimnúť. Na túto otázku som nemala pripravenú odpoveď.
„Ja... ja som sa bola len prejsť, netušila som, že niekde nablízku niekto trénuje.“ Odvetila som so sklopeným pohľadom. Bolo to jediné, čo ma v tejto situácii napadlo. „Už budem musieť ísť,“ dodala som zahanbene a rozbehla som sa čo najďalej od neho. Neodvážila som sa otočiť, hoci som horela zvedavosťou, chcela som vedieť, či sa na mňa díva, ako odchádzam.
„Mám pocit, že som ťa už pred tým niekedy videl!“ Zakričal za mnou, ale i tak som sa neodvážila otočiť. Som tak nemožná...

Znova som v tom lietala. Zase som ho sledovala. Nemohla som si pomôcť. Od toho rozhovoru s ním uplynul už nejaký čas, ale ja som ho stále mala v pamäti, akoby to bolo pred chvíľou. Stále som nechápala, jak bolo možné, že si ma všimol, že ma oslovil. Zavrela som oči a zasnene vzdychla.
Keď som ich otvorila, všimla som si, že zmizol. Nevedela som ako ani kedy. Doteraz sedel na svojom zvyčajnom mieste a zabával sa svojimi živými sochami a odrazu bol preč.
„Zase si tu, hm!“ Ozvalo sa spoza môjho chrbta a ja som od prekvapenia vyskočila na nohy a zhíkla. Bol presne za mnou. Chcel ma vystrašiť alebo prekvapiť?
„Zase to robíš, hm. Zase ma sleduješ.“ Znova si ma premeriaval pohľadom. Cítila som, ako mi opäť horia líca. Zase som si nedala pozor!
„Prepáč, nechcela som. Nevedela som...“ Nedopovedala som. Netušila som, ako mu to mám vysvetliť. Možno to bolo tým, že sa moje správanie ani logicky vysvetliť nedalo.
„Naposledy si mi ušla, hm. Ani som sa nestihol s tebou porozprávať. A prepáč, za to strašenie, nechcem som ťa až tak moc naľakať.“ Šibalsky sa uškrnul, až sa mi z toho pohľadu zatočila hlava. Stále som nemohla uveriť, že stojí tu – predo mnou a rozpráva sa so mnou.
„Prepáč, nechcela som ťa otravovať,“ ospravedlňovala som sa znova, nedbajúc na to, ako hlúpo to vyznelo. „Fascinuje ma tvoje umenie.“ Priznala som s červenou tvárou. Tak, je to vonku. Konečne som mu povedala do očí to, čo som plánovala už večnosť. Nechápala som, kde sa vo mne vzala tá odvaha. Sklopila som zrak a pripravovala sa na to najhoršie.
„Naozaj?“ Znelo to tak prekvapene a naradostene, že som sa na neho musela znova pozrieť, zvedavosť mi nedovolila upierať oči k zemi. Jeho tvár žiarila šťastím a pýchou. Ako keď malé dieťa dostane svoju prvú hračku. Pri pohľade na neho ma zahrialo pri srdci. Podarilo sa mi vyčarovať mu na perách ten najkrajší úsmev, aký som v živote videla.
„To mi ešte nikto nepovedal, hm,“ poznamenal s úsmevom. Samozrejme, všetky dievčatá, ktoré mu dvorili, obdivovali jeho vzhľad. Žiadnu z nich naozaj nezaujímalo jeho umenie. Mňa áno, fascinovalo ma rovnako ako on.
„Tak preto ma stále sleduješ, hm. Nemusíš sa už schovávať, poď so mnou k jazeru, hm, môžem ti ho predviesť. Len pre teba.“ Jeho oči, ktoré žiarili šťastím uprene hľadeli do tých mojich. Bola by som hlúpa, keby jeho ponuku neprijmem. Ako omámená som ho nasledovala k jazeru. Je to vôbec možné, aby sa moje najtajnejšie sny začali spĺňať?

Od toho dňa, kedy ma prvýkrát k sebe zavolal, aby som sa mohla z blízka pozerať na jeho umenie prešla už dlhšia doba. Od vtedy sme sa začali stretávať pravidelne. Stále som tomu nemohla uveriť. Môj najtajnejší sen sa pomaly plnil. Vychutnávala som si každý okamih strávený s ním. Nikdy som ho nemala dosť. Bola som ním posadnutá.
Stretávali sme sa na jeho mieste. Nikdy mi nenaznačil, že by mal mojej prítomnosti dosť. Bola som veľmi trpezlivý a pokojný divák. Fascinovane som ho sledovala. Rozprával mi mnoho zaujímavých vecí zo svojho života. Dokonca sa so mnou podelil aj o tajomstvá. Ja som sa mu občas tiež otvorila, aj keď nikdy som nerozprávala tak veľa ako on. Jemu to však neprekážalo, dokonale sme si rozumeli.
Nikdy som mu však nepovedala o svojich citoch. Bola som príliš hanblivá. Bála som sa vyslať jeho smerom akékoľvek náznaky. Bola som zbabelá. Z jeho strany som si nikdy nevšimla, že by ku mne cítil to, čo ja k nemu. Tešilo ma však, že s ostatnými dievčatami z dediny sa už nestretával.

Sedeli sme na streche jedného z domov v dedine. Bola letná noc. Okolo nás povieval jemný vánok. Ticho tmy prerušoval len pohyb jeho hlinených stvorení. Pozorovali sme hviezdy. V tichosti. Nikto z nás nepotreboval zbytočne rozprávať.
„Vieš, čo? Hm?“ Prerušil ticho a moja tvár sa obrátila k nemu. Stále som nemohla uveriť, aký bol krásny. Zakaždým, keď som na neho pozrela ma to ohromilo.
„Netuším,“ odpovedala som s otázkou v očiach.
„Zaujímalo by ma, hm, že čo ťa na mne tak baví.“ Odvetil s tvárou obrátenou k oblohe.
„Čo tým myslíš?“ Nechápala som, kam tým mieri.
„No, chcem vedieť, že prečo si každý deň so mnou, hm. Pozeráš sa na to, čo robím, počúvaš, čo ti hovorím. Hm, si so mnou a pri tom nič odo mňa nechceš. Prečo?“ Teraz mi hľadel priamo do očí. Jeho otázka ma zaskočila. Nevedela som, čo mu mám na to odpovedať. Keby som nebola taká zbabelá, odpovedala by som, že to všetko robím pre to, že ho milujem. Že nič od neho nechcem, nič nepotrebujem, stačí mi, že môžem byť v jeho prítomnosti. Keby...
„Ja... ja proste...“ nenachádzala som tie správne slová. „Je mi s tebou dobre. A mám ťa rada.“ Vydýchla som. Nedokázala som mu povedať „milujem ťa“. Tak som to povedala spôsobom, aký bol pre mňa najľahší. Znova mi očerveneli líca, pohľad sklopený k zemi.
Cítila som, ako sa jeho ruka dotkla mojej tváre. Chytil ma za bradu a prinútil dať hlavu hore, pozrieť sa do jeho očí. Rozbúšilo sa mi srdce.
„Heh, veď aj ja ťa mám rád.“ Neusmieval sa, len mi hľadel uprene do očí a keď som zistila, že jeho tvár je ku mne čoraz bližšie, bolo neskoro.
V tom okamihu, keď sa jeho pery dotkli tých mojich, akoby sa celý svet zastavil. Akoby všetko prestalo existovať. Vnímala som len jeho prítomnosť, jeho pery, ktoré sa pohybovali po tých mojich. Najprv jemne, akoby opatrne. Bola to moja prvá pusa. Netušila som, čo mám robiť, nechala som sa viesť ním. Všetko šlo samo. Keď videl, že reagujem späť, pridal do nášho bozku viac vášne. Srdce mi búšilo ako o preteky. Neopísateľný pocit.
Keď sme sa od seba oddelili, neprestal na mňa hľadieť. Konečne sa usmial. Bol to ten najkrajší okamih v mojom živote. Mala som pocit, že snívam.
„Už dávnejšie som to chcel urobiť, hm. Dnes už som nemal na výber.“ Povedal takmer šepotom. „Bál som sa, že ako zareaguješ, vždy si taká tichá, nechcel som ťa vystrašiť, hm.“ Stále som tomu odmietala uveriť. Ako to vôbec bolo možné, že to, po čom som tak dlho túžila sa splnilo?
„S-som rada, že si to urobil.“ Vyjachtala som omámene. Jeho ruka objala moje plecia a pritúlila si ma bližšie k nemu. Odvážila som sa opatrne položiť hlavu na jeho rameno. Takto sme tam sedeli po zvyšok noci.

Na druhý deň neprišiel k nášmu spoločnému miestu. Ani ten ďalší. Od tej osudnej noci som ho nikdy viac nevidela. Nikto ho nevidel, nikto o ňom nič nevedel. Jednoducho zmizol. Bol preč. Nikto netušil, kam sa podel. Odišiel? Bez rozlúčenia?
Niektorí vraveli, že ušiel z dediny za úmyslom stať sa missing-nin. Iní, že ho uniesli, ba dokonca zahynul, keď sa pokúšal plniť misiu na vlastnú päsť.
Neverila som tomu. V hĺbke duše som vedela, že tam niekde vo svete je a vráti sa. Nie kvôli mne, ale vráti. Dúfala som v to, verila tomu. A bola som odhodlaná mu povedať do očí, že ho milujem. Bolo mi ukradnuté, čo sa stane potom. Stále na neho čakám. Viem, že jedného dňa sa vráti a ja mu budem môcť povedať, čo k nemu cítim i napriek tomu, že som tak strašne nemožná.