Zbohom navždy...

Zbohom navždy...

Akoby som len začala...
Viete, v živote sú okamihy, kedy si uvedomíte dosť podstatné veci. Síce som si nemyslela, že ten môj „okamih“ nastane v nejakej bohom zabudnutej diere, kde na mňa akási žena, ktorú som v minulosti nazývala priateľkou vrieska, že som arogantná, namyslená a ešte k tomu aj škaredá hus, ktorá si nevie nájsť ani poriadneho chlapa. Krava! Vysmiala ma tam pred celou ulicou.
Ani sa nečudujem, prečo tak neznášam blondíny. Akoby nestačilo, že v tých svojich dutých hlavičkách nemajú ani kúsok rozumu, ešte k tomu dokážu byť aj poriadne otravné. Obdivujem však, že človeka s nízkym tlakom vedia tak rapídne rýchlo vyliečiť. Či chcú alebo nechcú, ide im to. Samozrejme, ani to nemení nič na tom, že ich neznášam a túto obzvlášť. Nenávidím ju. Nenávidím ju odvtedy, od kedy sa na neho pozrela, usmiala a opovážila sa dokonca vysloviť jeho meno. Sasuke.
O Sasuke, ďalší hlupák do zbierky neznesiteľných ľudí. Všetky tie preplakané noci nad jeho odchodom. Ten neznesiteľný pukot môjho srdca vždy, keď sa spomenulo jeho meno.
Áno, ranilo ma to všetko. Je mi zle pri pomyslení na tieto už dávne spomienky. Milovala som ho a čo som z toho mala? Vraj láska hory prenáša. Keby tomu tak bolo, tak už dávno stojím na Mont Evereste, ale nie, namiesto toho sedím vo svojej izbe, ktorá je v akejsi nížine a píšem tento list. Aj tak stále nechápem, prečo sa vôbec obťažujem vám niečo napísať. Nikoho som nikdy nezaujímala, ak aj predtým áno, teraz už nie. Nie potom, čo zomrel. Zomrel, kvôli tomu egoistickému bláznovi, ktorý sa stal tak posadnutý svojou nenávisťou a pomstou voči svojmu vlastnému bratovi. A čo z toho vôbec mal? No čo?!
Ľutujem, že som to nebola ja, kto ho vtedy išiel zastaviť, zabiť. Bola by som už dávno mŕtva a nemusela by som to robiť takto dodatočne. Bola som hlúpa a zaslepená z toľkej lásky, ktorá nikdy nemala predurčený šťastný koniec. Celé tie roky som toho pravého mala vedľa seba. V tých najťažších chvíľach môjho života bol pri mne a ja som si to nikdy neuvedomila. Došlo mi to až teraz. Posledný dielik skladačky zapadol tam, kde mal, ale neskoro.
Je neskoro čokoľvek ľutovať, pretože je preč. Musím to napraviť, dlžím mu to. Keď si toto čítate, pravdepodobne som už mŕtva. Pôvodne som sa chcela len zabiť. Jednoducho, potajme. Avšak samovražda v kombinácií s listom na rozlúčku sa mi zdala efektívnejšia.
Neplačte za mnou, vaše smutné falošné tváre, to všetko pre mňa už stratilo význam. Nezaujíma ma to a ani nebude, nech už budem kdekoľvek. Bez vás mi bude lepšie. Bez mňa vám bude lepšie. Tá predstava, že budem s ním ma napĺňa šťastím. Po tak dlhej dobe cítim ten pocit radosti.
Zbohom navždy, je čas, musím ísť ...