Potomok Deväťchvostého 3. - Chcem vedieť, kto som

„Nie je človek? Ako to?“ zamračila sa Tsunade, pozorne naslúchajúc Inoichimu.
„Nevšimli ste si? Jej oči...to nie sú ľudské oči. A tie uši a chvost, nemyslím, žeby ich normálny človek mal mať. Chakra má červenú farbu, nie obvykle modrú, ako majú ostatní ninjovia. Videl som jej detstvo a tam nemala len jeden chvost, ale šesť chvostov!“ oznámil vážnym hlasom a odstúpil od stola, čkajúc reakciu. Hokage chvíľu hútala, pri čom sa v ruke pohrávala s fľaštičkou sake. „Tak čo myslíš, čo je zač?“ zdvihla k nemu zrak. Nikto si ani len nevšimol, že niekto ich rozhovoru naslúcha.

Kitsune stále na streche, vedľa okna do Tsunadinej kancelárie, vietor sa jej hral s vlasmi. Pohľadu dolu sa snažila vyhýbať a obísť tak nepríjemný závrat čo jej stláčala žalúdok. Pozorne naťahovala uši, aby počula čo najviac. Jej citlivý sluch Kitsune dovoľoval počuť to, čo by ostatní z takej diaľky nemali šancu počuť. Chcela to všetko vedieť, chcela vedieť ako ju vidia ostatný. A predovšetkým chcela vedieť, kto skutočne je.
„Bijuu hovoríš?“
„Pravdepodobne i keď uznávam, je to dosť nerealistické.“
„Prosím ťa, keby bola Bijuu, jej chakra by bola cítiť na míle ďaleko. Na viac, Bijuu sú obrovské a mocné stvorenia, ona je vzhľadom podobná človeku a nie nejakej oblude. A Šesťchvostý Bijuu už predsa existuje, jeden na vyše - to by nedávalo zmysel.“
Bijuu? Čo je to Bijuu?
„Iste, Hokage-sama, ale inú odpoveď nevidím. Ledaže by bola nejaký Orochimarov experiment, ale ani on nemal tú moc zmocniť sa chakry Chvostových démonov.“
„Hlúposť ,Inoichi, nič z toho čo hovoríš mi vôbec nesedí...“
„Kitsune!“
Už ďalej nepočula nič. Skĺzla pohľadom dole pod seba, kde narazila očami o Kakashiho, ako celý udychčaný stojí pod budovou a volá ju. Zakňučala. Neznel veľmi priateľsky, asi sa bude hnevať. Ešte pred tým než zoskočila dole započula z Inoichiho úst slovo: Dcéra...
„Čo ťa to napadlo takto zdrhnúť?!“ začal svoje kázanie maskovaný, schmatol ju za plecia, zahľadel sa jej do očí a trochu s ňou prísne zatriasol. „To už nikdy nerob!“
Sklopila uši a pozrela naň smutným, ospravedlňujúcim pohľadom. Chcela sa odtiahnuť, ale nemala ako, držal ju pevne. Ticho sykla, už ju to začalo bolieť. Vánok jej odhrnul ofinu z tváre a on si všimol, že jej po tvári tečie slza. Prepáčte, prosím, nehnevajte sa...
Povzdychol. Privinul ju k sebe, pohladil po hlave a začal tíšiť, ako malé dievčatko.
„Prepáč, nechcel som kričať. Len som sa o teba bál,“ riekol jemným, upokojujúcim hlasom a ďalej ju výskal vo vlasoch. „Neplač.“
Naozaj sa o ňu bál? Veď predsa hovoril že sa bojí o ostatných, nie o ňu. Pozerala pred seba a snažila sa dať si to dokopy, ale nevedela prísť na to, čo je pravda.
„Vieš, si trochu odlišná od ostatných. Nemôžeš sa po dedine potulovať sama len tak, bez ninja čelenky či sprievodu, ľudia by si pomysleli že si votrelec, alebo horšie a spustila by sa panika. Zaviedli by na teba útok a možno by si nevyviazla živá,“ upozornil ju potichu práve vhod vo chvíli, keď sa zdalo, že jej číta myšlienky. Na sucho prehltla, zatočila sa jej hlava. Takže kvôli svojej naivite teraz mohla byť mŕtva...
„Ale hlavne sa ti chcem ospravedlniť za jednu vec. Chápem ťa, bola si v novom prostredí, nevedela si, čo sa deje, bála si sa. Preto si utiekla, že?“ Trochu od nej odstúpil aby jej videl do tváre. Kývla hlavou na súhlas a zúfalo zakňučala, aby mu vysvetlila, ako veľmi nepríjemne sa tam cítila. „Mal som ísť s tebou, ušetril by som útrapy nám obom,“ sklopil previnilo pohľad s pocitom úplného chudáka. Kitsune naklonila hlavu a jemne sa ho dotkla rukou na tvári. Už je to v poriadku.

Začalo sa stmievať, slnko zapadlo za horizont a vystriedali ho hviezdy. Na Tsunadin príkaz mala Kitsune bývať s Kakashim, aby na ňu dohliadol. Bol jediným človekom, ktorému verila a dôverovala.
Sedela na parapete pri otvorenom okne a pozerala von. Každú chvíľu strihala ušami a nasávala ten čerstvý, nočný vzduch plný pokoja a kľudu. Mala rada večerný čas. Na oblohe sa objavil mesiac, jej verný priateľ pri pobyte v zajatí. Sledoval tichú dedinu, ktorá sa ukladala na spánok. Rozmýšľala. Rozmýšľala o dnešku, o tom rozhovore, čo počula. Tak kto vlastne je? Čo je zač?
Kakashi ležal na posteli a čítal si knihu s nápisom: Icha Icha Paradise. Bol taký žhavý do čítania, až mu iskrilo oko, červenal sa a stránky hltal maximálnou rýchlosťou. Asi o hodinu skončil v polovicu knihy a povedal ši, že pokračovanie si nechá na zajtra. Unavene sa natiahol a užíval si ticho prázdnej izby. Zhasil svetlo a mal v pláne ísť si ľahnúť, ale po chvíli sa zvrtol a vyskočil z postele. Prázdnej?!
„Kitsune?“ zavolal, keď ryšavku nikde nevidel. Pľasol si po čele a zanadával si, prečo nedával pozor a uprel zrak na otvorené okno. „Kam zas zmizla? Jasne som jej hovoril, aby bezo mňa nikam nechodila.“ Zamračil sa.

Kitsune skákala po strechách domov tak, aby ju nikto nevidel. Dbala na Kakashiho slová, preto nechcela pútať pozornosť. Odišla z domu len pre jednu vec, ktorú si jej nový nájomník nevšimol, pretože čosi zaujato čítal. Hlad. Už večnosť nič poriadne nejedla a všade to tak lákavo voňalo.
„Ešte jednu misku –ttebayo!“ započula zdola známi veselý hlas. Zastavila sa na jednej streche pred stánkom s nápisom: Ichiraku Ramen. Oblizla sa. Tam boli tie misky plné cestovín a iných dobrôt. Snáď nebude vadiť keď sa k Narutovi pridá.
Zoskočila dole, hneď vedľa blondiaka ktorý nenásytne hltal jedlo z misky, z ktorej sa ešte parilo. Zakňučala a poťukala mu na rameno, na čo sa Naruto tak zľakol, že vypľul obsah svojich úst rovno na Ayume.
„E-eh....gomene Nee-chan,“ zašvitoril, nervózne sa škrabajúc za hlavou. Zamračil sa a bleskovo sa otočil na toho, kto ho vyrušil pri večeri. Udivene nadvihol obočie.
„Kitsune? Čo ty tu?“ prekvapil sa a rázom sa ukľudnil.
Tak rada by mu povedala, že je hladná a dala by si s ním tiež niečo pod zub, ale nemala ako, nevedela rozprávať. Nespokojne zafučala – ako mu to povedať? Nemusela robiť nič, jej útroby to vykonali za ňu. Zas ten nepríjemný zvuk hladu.
„Ah! Ty si hladná že?“ usmial sa modroočko žiarivo a ukázal jej, nech si sadne vedľa. Poslúchla a prisadla si, hľadiac túžobne na to, čo Naruto nazval ako: ramen.
„Ešte jeden ramen, na môj účet!“
O chvíľu už spokojne chlypala šťavu z prázdnej misky a spokojná, s plným žalúdkom slastne zapriadla. Pokoj však netrval dlho, pretože prišiel ďalší nečakaný hosť.
„Ahoj Naruto, nevidel si-“ zastavil sa nový prichádzajúci uprostred slova. „Kitsune!“ dokončil vyjavene s prísnym, vyčítavým pohľadom. Zložil ruky na prsiach. „Nehovoril som ti niečo? Že bezo mňa nemáš nikam chodiť?“
Kitsune vstala zo stoličky a so sklopenými ušami cúvla o pár krokov.
„Ale Kakashi-sensei, ona bola len hladná,“ zastal sa jej blondiak, vstal z miesta a postavil sa ochranársky pred ňu. „Že vy ste zase čítali Icha Icha?“ Na jeho tvári sa objavil víťazoslávny úškrn. Bielovlasý chvíľu stál....potom uznanlivo sklopil hlavu. „Zase je všetko moja vina, čo?“ šepol zmorene smerom k nej. Podišla k nemu a usmiala sa, vedela, že sa už nehnevá. To nevadí.
Naruto k nej podišiel zozadu.
„Chutilo, Kitsune?“ opýtal sa s očakávaním a položil jej ruku na rameno. Dotyk a potom už len tma...všetko čo videla bola tma. Počula kvapkať vodu, stála v nej po členky. Veľmi zle sa jej dýchalo, cítila veľmi silnú a temnú chakru. Otočila sa a pred sebou zazrela obrovskú klietku. Čo v nej môže byť, že je taká veľká? O chvíľu to zistila, keď na ňu spoza mreží zasvietili dve obrovské, červené oči, pod ktorými sa leskol rad ostrých tesákov. Zaskučala, cúvla a padla na zem, do vody.
„Kitsune? Kitsune, čo je ti?!“
Zas bola v realite, v dedine pri Narutovi a Kakashim, ktorý sa k nej starostlivo skláňali a hovorili na ňu. Ona však nebola schopná zareagovať. Sedela na zemi, triasla sa a kňučala.
Čo to bolo? Bojím sa...