Dva svety

Takže, v Japonsku sa objavia dvaja neznámy z ninja sveta. Kto to je? Čo chcú? A čo to má spoločné s dvoma dievčatami, ktoré sú v Japonsku?

1. kapitola - prílet

„Sammy, poď už, nestihneme lietadlo!“ ozval sa zdola hlas Saminej matky. Samantha Cartherová len pretočila oči a pozrela na hodinky. Do odletu ich lietadla zostávali ešte dobré tri hodiny. Jej matka bola ako vždy hysterická.
Sam ešte raz prekontrolovala obsah kufra a zavrela ho. Potom si spomenula, že si zabudla zobrať najnovšiu mangu. V lietadle bude iste nuda. Opatrne ju vložila do kabelky a s úľavou sa zviezla na zem. S hrôzou pozrela na obrovský kufor čnejúci na jej posteli. Nikdy si nepomyslela, že na obyčajnú týždennú dovolenku bude potrebovať toľko vecí!
Ešte raz venovala svojmu kufru útrpný výraz a rozhodla sa zavolať Lene. S Lenou Kowalski boli spolužiačky na strednej, najlepšie kamarátky a obe rovnako zažrané do Naruta. Práve Lena bola z ich dvojky tá inteligentnejšia, kým Sam zasa odvážnejšia. Keď sa dozvedela, že jej otec cestuje na obchodnú cestu do Japonska, ukecala ho, aby ju zobral so sebou. Matka sa len pridala, lebo vraj ich nemôže nechať ísť samých, ale v skutočnosti chcela ísť navštíviť svoju dávnu priateľku, ktorá sa presťahovala do Nagana. A tak sa z ich cesty stala ozajstná „rodinná dovolenka“. Sam vedela, že jej otec nebude mať nič proti, lebo vždy jej splnil, čo jej na očiach videl. Bola jeho milovaná jediná dcéra. Preto pozvala aj Lenu. Zároveň sa jej tým chcela poďakovať za výpomoc pri písomkách.
Keď už pani Helena Cartherová kričala na svoju dcéru po tretí krát, Sam to vzdala a radšej poprosila pána Colinsa o odnesenie kufru. Predsa len bol pre ňu priťažký a aj správca Colins fučal od námahy, keď sa s ním teperil dolu schodmi. Sam sa ešte raz obzrela po svojej izbe. Ten nejasný vnútorný pocit, že táto cesta zmení od základov jej život, bol veľmi naliehavý.
Asi po pätnásť-minútovej ceste autom zastavili pred Leniným domom. Bol to jednopodlažný dom s malou záhradou v chudobnej štvrti mesta. Rozdiel medzi Lenou a Samanthou bol enormný. Sam ako dcéra bohatého biznismena bývala vo vile susediacej so samými boháčmi a celebritami a chodila na tie najlepšie školy v širokom okolí. Leniny rodičia boli len chudobní Rusi, ktorí sa do mesta prisťahovali ako novomanželia krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Lena však už na základnej vynikala svojou inteligenciou a vďaka štipendiu mohla študovať na prestížnej škole.
Blonďatá Lena už stála pred domom s menším kufríkom pri nohách, keď limuzína Carterovcov zastavila pred ich domom. Lena nastúpila a vrhala okolo seba vďačné pohľady plné nadšenia. Atmosféra v aute sa tak akoby mávnutím čarovného prútika zmenila. Helena bola totiž stále nahnevaná na svoju dcéru za jej meškanie. Helena bola typ človeka, čo mal všetko premyslené do najmenších detailov a čo len malé odbočenie od plánov ju nesmierne vytáčalo. Po tom, ako nastúpila Lena, sa konečne usmiala:
„Leni, zlatíčko, už si bola niekedy v Japonsku?“ spýtala sa. Sam sa uškrnula. Bolo evidentné, že to ticho ju už začínalo iritovať.
„Nie, pani Carterová. Toto je druhý krát, čo budem cestovať lietadlom. Zatiaľ som bola len navštíviť starých rodičov v Rusku. Ale to bolo už pred šiestimi rokmi,“ zahanbila sa Lena. Náhle pocítila, že do tohto auta nepatrí. Predsa len pochádzala z chudobných pomerov a Cartherovci boli na ňu vždy milý.
Sam sa so záujmom zahľadela na Lenu. O ceste do Ruska sa nikdy nezmienila.
Zo Sam a Leny sa rýchlo stali kamarátky. Dalo by sa povedať, že napriek rozdielom boli rovnaká krvná skupina. Lena trávila u Sam veľa času a Saminy rodičia si ju rýchlo obľúbili. A tak keď sa dozvedeli z akých pomerov Lena pochádza, zvládali to lepšie než Sam čakala. Horšie to bolo s Leninými rodičmi. Tí stále neboli nadšení myšlienkou, že najlepšia kamarátka ich dcéry je dcérou bohatého američana a navyše obchodníka. Lenin dedko totiž v Rusku podnikal a ako vravieval pán Kowalski, práve kvôli takým ľuďom ako je veľavážený pán Carther musel zavrieť svoju skvele rozbehnutú firmu a dať sa na kariéru obyčajného ruského robotníka. To bolo jeho nešťastie, pretože onedlho nato zomrel. Podľa pána Kowalského sa zodral k smrti. Kowalski sa po smrti otca rozhodol aj so ženou presťahovať do Ameriky a začať lepší život. Lena ho musela dlho prehovárať aby jej dovolil ísť s Cartherovcami do Japonska. Bál sa hlavne tej búrky, ktorá sa má prehnať Japonskom počas ich dovolenky. Ale ona ho presvedčila a on nakoniec súhlasil a tak môže na vlastné oči uvidieť Japonsko.
Na letisko nakoniec dorazili približne hodinu pred odletom ich lietadla. To, že letisko je plné ľudí, nebolo pre pána Carthera nikdy žiaden problém. Podišiel k najbližšiemu pracovníkovi letiska a stačilo mu povedať len svoje meno a o pár minút už sedeli v lietadle. Predsa len jeho firma bola veľmi známa a dalo by sa povedať, že už patril medzi obchodnícke celebrity. Lena len nechápavo krútila hlavou. Najväčšie prekvapenie ju však čakalo po nástupe do lietadla: ich miesta boli v prvej triede. Lena ešte nikdy v prvej triede nebola. Po dlhšom čase nakoniec ukecala Sam a tam sa konečne vydala na obhliadku miest, ktoré doteraz videla iba vo filmoch.
Po krátkom čase narazili na pekného mladíka sediaceho hneď za kabínou pilota a tak až do Tokia mali o zábavu postarané.
„Ahoj, ja som Sam Cartherová a toto je Lena Kowalski,“ ujala sa iniciatívy Sam, „môžeme si prisadnúť?“
„Prečo tak formálne?“ spýtal sa ich a pokynul im rukou aby si sadli. „Keď ste tak začali, tak ja som Tošihiro James Edo, ale volajte ma Jimmy,“ usmial sa na dievčatá.
„Cestuješ za prácou?“ spýtala sa Lena, len aby reč nestála.
„Nie, vraciam sa domov. Študujem totiž v amerike a skončil sa nám práve semester, tak som si povedal, že by nezaškodilo pozrieť sa domov.“
„Máš japonské meno, ale navyzeráš ako Japonec,“ zhodnotila Lena.
„Otec je Japonec, aj keď som po ňom zdedil akurát vlasy a farbu očí. Matka je z Európy, ak vás to tak zaujíma. Chcete sa ešte niečo spýtať, alebo už výsluch skončil?“ spýtal sa naoko nahnevane Jimmy. Tie dve sa mu evidentne páčili.
„Počkaj, vravel si Edo?“ ozvala sa zrazu Sam. Odkedy sa predstavil vŕtalo jej hlavou jeho meno. Vyzeralo to, akoby konečne prišla na to, odkiaľ ho pozná. „A nemáš náhodou niečo spoločné s Edo Corporation?“ spýtala sa ho dychtivo.
„Môj otec je vlastník tej firmy. Ale odkiaľ to vieš? Nie je to práve známa firma.“ spýtal sa so záujmom Jimmy a zabudol sa tváriť nahnevane. Lena len nechápavo hľadela z jedného na druhého. „Čo je to Edo Corporation?“ musela sa priznať, že o takej firme nikdy predtým nepočula, čím zároveň potvrdila Jimmyho slová.
„Môj otec sa chystá uzavrieť zmluvu s Edo Corporation,“ podujala sa vysvetliť Sam. Potom sa obrátila k Lene a dodala: „ Edo Corporation sa špecializuje na bezpečnostnú techniku ako sú kamery a mikrofóny ale aj vysielačky a odpočúvacie zariadenia. Proste tie vecičky, čo je často vidieť v špionážnych filmoch. Je to malá, ale kvalitná firma. Otec sa rozhodol zlepšiť bezpečnosť vo firme.“
„No, špionážne vecičky... Tak by som to nenazval,“ pozrel sa Jimmy na Sam. „Prepáč,“ špitla Sam a začervenala sa.
„Vážení cestujúci, o chvíľu pristávame. Prosíme vás, aby ste sa vrátili na svoje miesta,“ ozvalo sa znenazdajky z reproduktorov.
„No, snáď sa ešte uvidíme, keď majú naši otcovia uzavrieť zmluvu. Keby niečo, tu je moje číslo,“ podával Lene papierik a žmurkol na ňu. Lena sa usmiala. James sa jej veľmi páčil.
„Vážení cestujúci...“ z reproduktorov sa ozval hlas znova, tentoraz s pokynmi na pripútanie sa. Lena sa stihla na Jimmyho ešte raz usmiať a už ju Sam ťahala na ich miesta.

Tučný muž v pracovnom obleku sa unavene postavil a hundrajúc prešiel k dverám.
„Masato, nevravel som vám, že ma nemáte rušiť?“ povedal, keď otvoril dvere a rukou si prešiel po tvári.
„Prepáčte, Kaneko-sama, ale je to veľmi dôležité. Naše prístroje zaznamenali prudké magnetické anomálie blízko hory Fudži. Za celý čas, čo tu pracujem, som niečo také nezažil“ povedal Masato a tváril sa vydesene.
„Upokoj sa, Masato, určite to bude kvôli tej storočnej búrke. Nič sa nedeje. Choď späť a daj si kávu“ upokojoval ho Kaneko. Masato sa otočil a vydal sa k automatu na kávu.
Kaneko zavrel dvere a posadil sa za stôl. Sám sa snažil presvedčiť, že sa nič nedeje. Masato mal pravdu, ešte nikdy sa niečo také nestalo. Práve počas jeho zmeny! Komu čo urobil? Otvoril skrinku a vybral z nej fľašu vodky. Bude to chcieť poriadneho panáka.

Hotel, v ktorom boli ubytovaní bol luxusný a blízko letiska. Pretože bol už neskorý večer, keď dorazili do hotela, ľahli si rovno do postelí a vybalovanie nechali na neskôr. Lena so Sam mali totiž spoločnú izbu a tak do neskorej noci mohli spolu prerozprávať svoje dojmy z Jimmyho.
Ráno ich zobudilo až klopanie na dvere: „Sammy, otvor, za chvíľu mám obchodné stretnutie,“ ozval sa hlas Johna Carthera. Saminým rodičom sa o Jimmym radšej nezmienili. Sam ešte so zalepenými očami akosi našmátrala kľučku a otvorila.
„Ja už musím ísť, len som ti chcel povedať, že Helena ide za hodinu na nákupy a že ak chcete, môžete ísť s ňou. A mimochodom, dozvedel som sa, že v stredu má ten váš Kishimoto autogramiádu,“ žmurkol na ňu otec keď videl, že správa o nákupoch ju nijak nezobudila. Presne ako očakával, tá správa bola pre Sam ako budíček.
„Vážne? A dnes je aký deň? Mám v tom trochu chaos z toho letu,“ spýtala sa neveriacky Sam.
„Dnes je pondelok, 10 hodín ráno, ak ťa to zaujíma.“ Ten hlas však nepatril Johnovi, ale Lene, ktorá stála vo dverách kúpeľne. „No a tie nákupy. Radšej by som si pozrela mesto, keď už som konečne v Tokiu, čo povieš Sam?“ spýtala sa. Sam sa spamätala a povedala: „Tú autogramiádu beriem smrteľne vážne, nie že si zo mňa strieľaš,“ nahodila podozrievavý pohľad, „ a povedz mame, že na nákupy nejdeme. Idme radšej do mesta.“
„Dobre, ale nestraťte sa. Ak chceš, nechám pre teba pripraviť auto. Pýtaj si ho na recepcii,“ povedal s úľavou pán Carther. Ani on neznášal nákupy.
„Myslím, že to nebude nutné. Pôjdeme peši,“ odvetila Samantha a žmurkla na Lenu.Tá nebadane prikývla.

Keď pán Carther odišiel, vytiahla Sam kufor. Po piatich minútach, počas ktorých vyhádzala celý obsah kufra na zem našla konečne to, čo hľadala. Sprievodcu po Tokiu.
„Ešteže som si ho nezabudla vziať,“ povedala Sam a pohladila Sprievodcu. Hneď si sadli na pohovky a začali vyberať trasu, po ktorej pôjdu. Po troch hodinách príprav konečne vyrazili. Obe nahodené, Sam si nechala svoje dlhé čierne vlasy rozpustené, pričom Lena si urobila drdol. Po pár hodinách spoznávania Tokia sa, ako inak, stratili. Začalo sa stmievať.
„Mali sme si zobrať lepšiu mapu,“ posťažovala sa Sam a už po Sprievodcovi hádzala len mrzuté pohľady. Sadla si na lavičku, ktorá stála blízko nich a vyzula si lodičky. Predsa len ju už boleli nohy. Lena zatiaľ ďalej študovala mapu.
„Neboj, určite to nájdeme. Počkaj tu, idem sa spýtať do tamtej reštaurácie,“ povedala a ukazovala na nejakú nevzhľadnú budovu na konci ulice.
Sam si len vzdychla a schovala tvár do dlaní. Bola taká unavená! Mesto bolo krásne, úplne iné než majú v amerike, ale po piatich hodinách blúdenia mestom už toho začala mať plné zuby. Dokonca aj nákupy s matkou by boli lepšie! Nezostávalo nič iné, len sa spoľahnúť na Lenu. Koniec koncov, nikdy ju zatiaľ nesklamala.
Čakala už hodnú chvíľu a Lena stále neprichádzala. Navyše na tejto zašitej ulici bola sama. Alebo žeby predsa nie? Keď zdvihla zrak, tak v miznúcom svetle uvidela tmavú postavu. Nezmány, lebo očividne to bol muž, aj keď nevedela, ako na to prišla, mal oblečený dlhý čierny plášť a v hustnúcom súmraku sa zdalo, že má na ňom červené fľaky. Na hlave mal slamený klobúk. Najviac ju upútali jeho oči. Čierne ako najhlbšia noc bez hviezd a plné pohŕdania a povýšenosti. Díval sa na ňu s odporom, akoby bola niečo špinavé, odpad, čo vypadol zo smetného koša. Jeho oči nadobudli vraždychtivý výraz. Sam prebehol mráz po chrbte. Nedokázala od neho odtrhnúť oči, ako sa tam týčil uprostred ulice, akoby pripravený vraždiť. Vtom zazvonila rolnička.