Dva svety 02

2. kapitola: Hádka s následkami

Sam sa strhla, keď začula za sebou kroky. To ju konečne prinútilo odtrhnúť zrak od toho divného muža. K lavičke sa blížila Lena.
„Sammy, si v poriadku? Si celá bledá. Deje sa niečo?“ spýtala sa Lena ustarane. Sam bola úplne mimo. Celá sa triasla, oblieval ju studený pot a na Lenu sa dívala, akoby ju videla prvýkrát v živote. Keď si ale uvedomila, že je to Lena, stočila svoj pohľad na druhú stranu ulice. Bola prázdna, len po ceste sa preháňalo spadané lístie. Sam si obula lodičky a pokúsila sa nahodiť úsmev. „Je to v pohode, len som unavená. Poďme do hotela!“ povedala hlasom, ktorý akoby ani nepatril jej. V duchu si riadne zanadávala. Ako ju mohol tak vystrašiť človek stojaci na ulici? Lena sa na ňu ešte raz skúmavo pozrela, ale radšej sa nič nepýtala. Vedela, že keby Sam chcela, povie jej to. Preto len prikývla a viedla ju po ceste, ktorú jej predtým ukázal zamestnanec Mac Donaldu.

Opäť sa niekto domáhal vstupu do jeho kancelárie a neúnavne búchal na dvere. Kaneku sa zmocnilo zlé tušenie. Nikdy neveril na žiaden šiesty zmysel a vždy sa smial takým rečiam, ale pre tú chvíľu uveril. Uveril, že človek dokáže vycítiť to, čo sa stane. Uveril, že to vždy bola pravda a že on bol doteraz ako slepý. Uveril, že sa stane niečo zlé. Napriek tomu všetkému sa zdvihol a slimačím tempom sa pobral ku dverám. Pretože začínal zároveň veriť, že to všetko je jeho osudom. Kaneko sa ešte raz nadýchol a prudko otvoril dvere. Tento pohyb ho zároveň vrátil do reality. Takmer sa hanbil za to, že ešte pred chvíľou bol ochotný veriť takým nezmyslom. Svetlo, ktoré sliepňalo na chodbe ho zachránilo. Prítmie skrylo i drobné známky červenania sa.
„Kaneko-sama, v okolí Fudžisana sme opäť zaznamenali magnetické výboje. Tentokrát boli silnejšie a vyradili tam satelitnú stanicu,“ povedal pracovník v modrej kombinéze a podával mu nejaké papiere. Kaneko sa díval chvíľku zmätene, lebo očakával Masata. Potom si však spomenul, že si zobral voľno na celý týždeň. Prvé magnetické poruchy ho riadne vzali. Kaneko si vzal papiere a pozrel sa na ne. Tie výboje boli skutočne silnejšie než včera. Ale veď búrka ešte ani nezačala! Čo ak to s ňou vôbec nesúvisí? V každom prípade tam bolo treba ísť a pozrieť sa na tú stanicu. Rozhodol sa teda ísť tam osobne. Oznámil to pracovníkovi, nechal si pristaviť auto, vzal si sako z operadla kresla a s hlasným buchnutím dverí opustil miestnosť.

Sam sa celou cestou do hotela obzerala. Nemala síce pocit tých pátravých očí, ale na pocity sa nikdy nespoliehala, lebo boli až priveľmi nestále. Sna žila sa to robiť nenápadne s ohľadom na Lenu, ale Lena ju aj tak kútikom oka sledovala. Keď zbadali pred sebou ich hotel, Sam sa k nemu okamžite rozbehla ignorujúc červenú postavičku blikajúcu na semafore. „Aspoňže nejde žiadne auto,“ pomyslela si Lena mračiac sa na unikajúcu kamarátku. Skôr než vošla do hotela, pozrela sa na oblohu. Bola nezvyčajne tmavá ako tma v najhlbšej studni a nikde nevidela žiadnu hviezdu. So stiesneným pocitom nechala vrátnika zavrieť za ňou dvere a vykročila do útrob hotela pohľadať Sam.
Sam nečakala na Lenu a tak Lena zamierila rovno k ich apartmá. Avšak ani tam nebola a tak zamierila ku Cartherovcom. Sotva zahla za roh, už ju zbadala ako sa krčí pri odchýlených dverách a načúva. Zasmiala by sa tomu, keby k nej až z izby nedoliehali rozčúlené hlasy Saminých rodičov. V polovici pohybu sa zarazila, nechcela načúvať, veď s ňou to nesúvisí, ale kvôli Sam si to rozmyslela. Preto k nej podišla, položila jej ruku na plece, stisla ho, usmiala sa a odkráčala preč. Niekedy je jedno gesto viac ako tisíc slov a obe to vedeli. Vďaka tomu pocítila Sam novú silu a odhodlala sa vkročiť do izby. Mierne potisla dvere a vkĺzla dnu. Ako kráčala, hlasy boli čoraz zreteľnejšie a zrozumiteľnejšie.
„Nie, nepôjdem tam s tebou. Ako si môžeš myslieť, že po tom všetkom, čo si mi tu povedal, budem ochotná ísť s tebou na tú večeru! Ako si sa mohol s niekým takým spájať?“ Sam rozoznala hlas svojej matky a počula aj kroky idúce po miestnosti.
„Robím to pre Sam a pre teba! Pre našu rodinu! Alebo nebodaj chceš skončiť ako nejaká slúžka a tak prežívať? Lebo to by sa stalo, keby som nesúhlasil s tým obchodom. Finančná situácia našej firmy nie je najlepšia, aj keď to nerád priznávam. Pochop to! Čo iné som mohol robiť?“
„Najlepšie pre koho? Nie náhodou iba pre teba? Bojíš sa, že ak neuzavrieš ten obchod, tak rada splní svoje vyhrážky a zosadí ťa z postu výkonného riaditeľa! Ak uzavrieš ten obchod a spojíš sa s mafiánmi, zničíš Sam život!“
„Čo sa tu deje?“ to už bolo na Sam priveľa a rozhodla sa zakročiť. Hádok už mala po krk. Keď bola malá, rodičia sa často hádali. Nechápala, prečo si to nemôžu povedať normálne ako keď sa ona rozprávala s kamarátmi. Veľmi to ubližovalo jej detskej duši. Preto vždy vyšla až do podkrovia, tam si zakryla uši a potichu plakala. Vtedy si vždy znovu sľúbila, že ona taká nebude. Ona sa nebude hádať a všetko vyrieši rozumne. Nenechá ostatných trpieť tak ako trpela ona. Čo nevidia, že jej to ubližuje? Aká bola vtedy naivná!
„Tvoj otec sa rozhodol podnikať so šéfom miestnej jakuzy, aby si upevnil pozíciu vo firme,“ povedala Helena a poskladala svoje obľúbené letné šaty do kufra. Pravdepodobne sa balila už hodnú chvíľu.
„A navyše chce, aby som ho sprevádzala na spoločnej večeri! Že vraj výraz dobrej vôle. To určite!“ V kufri skončili tentokrát nohavice od Versaceho.
„Sam, zlatíčko, teba nútiť nemôžem, musíš sa rozhodnúť sama. Aj keď by som bola rada, keby si išla so mnou k Jane do Okazaki, určite by ťa rada opäť videla.“ Položila do kufra ešte kabelku od Gucciho a zavrela ho. Potom pristúpila k Sam.
„Ideš teda?“
„Prepáč mami, ale zostanem s otcom. Bude ma teraz potrebovať a Lena by tu aj tak zostala. Okrem toho by som chcela ísť na tú autogramiádu, veď predsa preto som sem išla. Nehnevaj sa,“ povedala a objala Helenu. Tá sa usmiala a povedala: „myslela som si to. V každom prípade dávaj na seba pozor a keby niečo, ozvi sa, Sammy.“ Potom vzala kufor a než sa Sam nazdala, bola preč. Carther sedel na posteli, tvár skrytú v dlaniach.
„Pôjdeš na tú večeru? Ak áno, mala by si si kúpiť niečo na seba. Tu máš peniaze. A mimochodom, je to už zajtra večer.“ Zrazu sa postavil a z peňaženky, vylovenej zo zadného vrecka, ťahal na svetlo sveta celý jej obsah. Sam však zdvihla ruky v odmietavom geste: „nie ďakujem, ešte mi niečo zostalo z dnešného rána.“ Otočila sa na päte a odišla. Carther sa opäť posadil do rovnakej polohy a ponoril sa do seba.

Kaneko odstavil auto na príjazdovej ceste a zvyšok cesty sa rozhodol ísť peši. Otvoril kufor a v jeho vnútri hľadal baterku. Bola tma ako v rohu a jemu sa určite zíde. Keď ju konečne vylovil, zabuchol kufor a pohol sa hore stúpajúcim svahom.
Po pár minútach narazil na vyšliapanú cestičku a tá ho zaviedla rovno k stanici Morisaki. Prišiel bližšie a zarazil sa. Vyzerala normálne a bez akéhokoľvek vonkajšieho poškodenia. Radšej sa to však rozhodol overiť zblízka a odomkol zámok na stanici. Po chvíľke hľadania neznámej závady ju našiel: spínač pre prívod elektrického prúdu bol manuálne vypnutý. Len čo ho zapol, prístroje sa ospanlivo rozblikali. Zamkol stanicu a pobral sa hundrajúc preč. Ako si len mohol myslieť, že ide o niečo vážne! Veď už minulý rok sa stalo niečo podobné, avšak so stanicou Fudžitsu. Zistilo sa, že to len nejakí opití chuligáni sa zabávali. Za jeho čias to tak veru nebolo. On aj celá banda akurát tak prevracali popolnice u susedov, ale toto je už skutočne moc. Kam len ten svet speje?
Podobné úvahy sa mu preháňali v hlave celou cestou k džípu. K autu už mu zostávalo prekonať len pár metrov a niekoľko stromov, keď vpravo začul neznámy hluk. Zamieril tam baterku a z kríkov vyskočil zajac. Až teraz si uvedomil, že všade okolo neho je nezvyčajné ticho. Vľavo zahúkala sova. A dosť. Nič sa viac neozvalo. Prešiel pár krokov a na svojom chrbte zacítil niečí pohľad. Otočil sa. „Je tam niekto?“ Baterka neodhalila nič nezvyčajné, avšak on stále cítil ten dotieravý a zlovestný pohľad. Po čele mu stiekla kvapka potu a s ohlušujúcim rachotom dopadla na zem. Aspoň jemu sa tak zdalo. Nečakal viac a rozbehol sa k autu. Za sebou začul kroky. Pridal, ale jeho prenasledovateľ s ním stále držal krok. Nech bežal ako chcel, nevzďaľoval sa mu. Mal som chodiť radšej behávať ako sedieť stále nad prácou, povedal si v duchu keď ho neznámy dobehol. Na chrbte zacítil tlak tesne predtým, než sa katana ponorila do jeho tela. Jeho telo s rachotom dopadlo na zem. Z posledných síl otočil hlavu, chcel vidieť svojho vraha. To posledné čo uvidel, bola štica plavých vlasov trčiaca z dlhého tmavého plášťa. Ako sa mu zrak rozmazával, zazdalo sa mu, že jeho plášť je plný červených škvŕn. Asi veľa krvácam, pomyslel si, než jeho duša odišla z tohto sveta.