Potomok Deväťchvostého 1. - Kitsune

Reťaze ticho zacinkali. Snažila sa vyslobodiť ruky z pút. Zúfalo zakňučala, nešlo to. Do očí sa jej hrnuli slzy. Železný obojok na krku ju nepríjemne tlačil, okovy na rukách a nohách sa zarývali do mäsa, kov v žiadnom prípade nechcel povoliť a pustiť ju. A k tomu tá čudná nakreslená vec na jej hrudi tak veľmi pálila...
Pozrela von oknom. Do nosa jej narážal prudký konský pach. Príves, ktorý mohutné zviera ťahalo za sebou, nadskakoval na hrboľatej ceste. Nevedela udržať rovnováhu. Zapotácala sa a narazila ramenom o stenu, pri čom sa jej putá zarezali hlbšie do kože. Vzlykla. Nie od bolesti, ale beznádeje. Prečo ju nechcú pustiť? Prečo ju takto nasilu držia? Prečo jej toto robia...?
„Tá potvora už zas vyvádza!“
Strhla sa. Príves prestal míňať okolité stromy. Zastali.
„Urob s ňou niečo!“ zhúkol zas ten tvrdý mužský hlas. Pohľad uprela na dvere do prívesu, ktoré sa čo chvíľa mali rozletieť. Ožiarilo ju svetlo mesačného svitu, v ktorom sa do dverí vyšvihla silueta človeka. Jej krvavo červené oči sa zúžili strachom. Vycerila na dotyčného špicaté tesáky a výstražne zasyčala, cúvajúc od neho čo najďalej. Bolestne sykla, reťaze ju stiahli naspäť na miesto.
„Ty na mňa budeš syčať ty beštia?!“ Ruka vystrelila na jej líce. Zosunula sa na kolená s hlavou na bok a slzami ktoré sa jej kotúľali po tvári. Triasla sa. Celé telo sa jej chvelo od toho, ako veľmi sa bála. Bála sa ľudských rúk. Vedeli tak kruto ubližovať...
„A buď ticho! Pútaš priveľa pozornosti.“ Po týchto slovách opustil príves a vnútri to zas potemnelo. Opäť sa dali do pohybu, zatiaľ čo ona sa stihla rozplakať. Bolelo to. Všetko ju príšerne bolelo, od špičky chlpatých uší čo jej vytŕčali spod ryšavých dlhých vlasov až po koniec huňatého chvosta. Bola taká zoslabnutá...Keď nemohla byť voľná, priala si aspoň zomrieť....

Prekročili hranice do Zeme ohňa; „Tam kde sa to démonmi ako si ty len hemží“ – podľa jej väzniteľov. Sú tam stvorenia podobné ako je ona? A prečo je vlastne taká iná?
„Som uťahaný, zastavme sa tu na noc,“ zívol ktosi. Niekto mohol spať pokojným spánkom na rozdiel od nej. V malej miestnôstke plnej jej krvi, od zhora dolu popretkávanej reťazami ktoré ju držali tak, že nemohla nič iné len stáť – to bol prvý dôvod. Ďalej to bola čisto vec psychiky. Zdvihla hlavu k mesiacu. Bol spln, ideálny čas na to aby si vyliala žiaľ z duše. Zavyla.

Zahúkala sova. Bolo krátko po polnoci, ona nemo hľadela pred seba. Hypnotizovalo ju svetlo čo vychádzalo z podivného tetovania pri jej srdci. Prenikavé červené žiarenie čo rezalo do očí. Neodvážila sa vydať ani hlásku, tí zlí ľudia vonku spali. Zavrtela hlavou aby sa dostala z podivného tranzu. Cítila sa čoraz slabšia a slabšia, ako dni v tom prívese ubiehali zas a zas stále viac prichádzala o životnú energiu. Dlho necítila vôňu čerstvého jedla. Teraz ju však znepokojil jeden nový pach. Pach cudzích ľudí. Zrazu započula len krik, rinčanie zbraní a potom....potom zacítila krv...
„Kakashi-sensei, tu niečo je!“ zvolal nadšený chlapčenský hlas nejakého pubertiaka. Zastrihala ušami. Priateľ či nepriateľ?
„Hm? Ukáž.“
Otvorili sa dvere. Uzrela štyroch neznámych ninjov, z toho jednu kunoichi. Muž s vyčesanou sivou hrivou vošiel do vnútra s nepokojným mračením. Z pohľadu jeho tmavého oka sa toho veľa vyčítať nedalo, zostala zmetená. Čo chce robiť?
Na jej prekvapenie jej uvoľnil všetky putá a reťaze. Zalapala po vzduchu akoby hodinu zadržiavala dych. Premydlila si krvavé zápästia dlaňami, pri čom štvoricu nespúšťala z očí.
„Sensei...kto je to...?“ šeplo ružovo vlasé dievča opatrne.
„Nemám tušenie,“ odpovedal popravde a obzrel si tú podivnú dievčinu pred sebou pozornejšie. „Kto si?“
Neodpovedala. Zaryte mlčala, akoby snáď ani nemala jazyk.
„Nevieš rozprávať?“ pozrel na ňu Kakashi prekvapene.
Po chvíli ticha kývla hlavou na súhlas. To ho znepokojilo ešte väčšmi. Natiahol po nej ruku - chcel sa jej dotknúť, na čo ona zareagovala pohotovo. Vrčanie, ktoré mu vyrazilo dych sprevádzal škrabanec na jeho maske od jej dlhých ostrých nechtov. Vystúpil z voza.
„Čo chcete robiť Sensei? Chcete ju tu len tak nechať?“ otočila sa k nemu Sakura s tým istým výrazom v tvári ako mal on.
„Tí zločinci ju tu držali dosť prísne. Možno na to mali pádny dôvod.“
Všetky zraky padli na čiernovlasého chlapca menom Sai. Kakashi zamyslene zahmkal a dotkol sa škrabanca na svojej tvári.
„No tak, poď von,“ prihovoril sa jej blondiak v orandžovo-čiernej teplákovke s úsmevom. Ona však zostala na mieste. Neverila mu. Neverila ľuďom. Tam vonku bola cítiť smrť, povaľovali sa tam mŕtve telá tých zloduchov. Kunai čo blondiakovi vytŕčal z puzdra na pravej nohe bol mokrý od ešte nezaschnutej krvi. Čo ak chcú zabiť aj ju?
„Bojí sa, Naruto. Odstúp,“ prehliadol maskovaný situáciu. „Nemáš sa čoho báť, dievča,“ cúvol pár krokov a naznačil ostatným aby ho nasledovali, „My ti neublížime.“
Vykukla hlavou von. Prezrela si ich nedôverčivými očami a vyliezla. Zaplavil ju príjemný pocit voľnosti. Mala sto chutí rozbehnúť sa a utiecť do lesov.
„Dobré dievča,“ usmial sa Kakashi a kývol rukou nech príde bližšie. Odporovala, inštinkt jej radil zmiznúť kým má šancu. Ale čosi jej hovorilo že ich sa nemá prečo straniť, snáď ten priateľský výraz v jeho oku. Pomaly, premýšľajúc o každom pohybe k nemu dokráčala ako mačka, našľapujúc špičkami napred.
„Tak. Neboj sa.“
Pohladil ju po hlave ako nejakého psa. Neodtiahla sa, nezasyčala ani neútočila. Nemala dôvod. Bol to iný dotyk než na aký bola zvyknutá. Príjemný dotyk.
„Toto je zvláštne...“ zamyslela sa Saukra hľadiac na jej uši a chvost.
„A toto ešte zvláštnejšie,“ preniesol Naruto s hlboko zadumaným pohľadom, obzerajúc si zblízka tú podivnú žiariacu maľbu na jej hrudi. Z až znepokojujúcej blízkosti...
„Nie tak blízko Naruto!“ okríkol ho Kakashi a odstrčil ho z dosahu jej útočiacich pazúrov. Zakňučala a rýchlo ustúpila o dobré dva metre. Strach. Zas ten strach.
„E-ehm....nechcel som,“ ospravedlnil sa modroočko trochu v šoku. Kakashi len povzdychol.
„Zrejme má nejaký psychický blok. Asi zažila v minulosti niečo hrozné.“
„A divíte sa? Keď bola tak surovo pripútaná tam vo vnútri?“ ukázala Sakura na voz. Naruto na to pozeral značne pohoršene.
„Strašné...“ vydýchol nakoniec. „Chudera...Nemôžme ju tu len tak nechať,“ pozrel na sivovlasého neodbytným pohľadom, ruky založené na prsiach.
„Pravda. Nevyzerá vôbec ako zloduch, len je vystrašená.“
Hľadel na ňu ponorený v myšlienkach typu: čo s ňou?
„Takže ide s nami?“ otázala sa kunoichi stojaca za Kakashim. Prikývol a trochu sa usmial.
„Pôjdeš s nami?“
Pozerala naň, nevediac sa rozhodnúť ako zareagovať. Ruky si tisla k hrudi, akoby tak mohla spomaliť tlkot svojho vystrašeného srdca.
„Sľubujem, nič sa ti nestane.“ Hovoril to po jednotlivých slovách, znelo to ako keď malému dieťaťu vysvetľujete čosi, čomu nechápe. Nakoniec len nemo prikývla.
Sai zatiaľ čosi kreslil. Z jeho plátna vyšla atramentová líška, obzerajúc si obozretne okolie so správaním podobným ako mala ona.
„Hm....nemáš meno, však?“ Kakashi z líšky zdvihol oči k nej, prstom si zamyslene šúchal pod perami. Zas len zakývala hlavou. Sakura sa musela usmiať, vedela čo má učiteľ na srdci.
„Áno, to jej pristane.“
„He?“ Naruto nahodil pohľad a la vyoraná myš. „Uniklo mi niečo?“
Kakashiho pery sa pretiahli do spokojného úsmevu.
„Tak je to. Budeš sa volať Kitsune.“