Aj ty smieš milovať...! (20)

Hatake Immary 20 ...

Prosím...

Immary ustúpila o kro dozadu, chrbtom naraziac o stenu. Itachy k nej prikročil ešte bližšie. Sklonil sa, ich pery sa až skoro dotýkali. Cítila jeho horúci sladký dych na tvári a krku. Jej krv v tele sa šialenou rýchlosťou rozrpúdila, nedokázala to zastaviť. Mal nad ňou priveľmi veľkú moc. Bez ohľadu na to čím bol, čo spravil milovala ho...
Cítila sa ako na ihlách. Pritlačená k stene, behala pohľadom sem a tam. Nedokázala sa mu pozrieť do očí nechcela aby to vedel, aby videl čo k nemu cíti... nechcela by to zneužil, nezniesla by ten pocit. Hoci sa snažila aby na vonok vyzerala ako tvrdá a nezlomná vo vnútri boli príliž krehká. Pre niekoľkymi rokmi sa zaprisahala, že nedovolí žiadnemu mužovi aby si ju takto podmanil... zlihala... znova...
Začali ju páliť oči, snažila sa ich zadržať. V jeho blízkosti to bolo priam nemožné. Pocítila jemný no nástojčivý tlak na brade jeho prstov, chtiac nechtiac obrátila k nemu tvár. Jeho oči... jeho poľad priam plienil jej srdce a zbavoval ju akýchkoľvek rozumných argumentov prečo by ho mala nenávidieť. Jeho tmavý pohľad očí sa vpíjal do jej smaragdových a ona až zadržala dych. To čo sa mu zračilo v očiach nečakala. Ta vášeň ju priam spaľovala. Bolo to take mocné a podmanivé, zabúdala kým je zrazu nebolo doležité kým sú. Odrazu bolo pre ňu dôležite iba to, že je tam... s ňou. Jeho pery sa tvrdo a lačne prisali k jej. Už nedokázala viac udržať slzy a tie sa jej nezastaviteľne kotúľali dolu po lícach. Itachi sa odtiahol od nej zahľadiac sa jej znova do očí. Prstami jej jemne zotrel slanú kvapku, pohladil ju na tvári a nežne zaboril prsty do jej vlasov ktore boli tak žiarivo biele ako čerstvo napadnutý sneh. Keď sa znovu sklonil aby ju pobozkal prudko ho od seba odstrčila, plesnutie jej dlane o jeho tvár zlovestne naplnilo malú izbu.
„Už nikdy viac sa ma nedotýkaj!“ Nenávidela sa za to. Nemala na výber no i tak to veľmi ľutovala. Musela ho tvrdo odmietnuť, ak by to nechala zájsť ešte ďalej iba bu ju to viac bolelo.
Snažila sa vyzerať nazlostene. Netušila či sa jej to darí no jej reakcia ho očividne zaskočila. Úžas na jeho tvári vystriedal rozzúrený pohľad.
„Ale čo? Princezne sa to zrazu nepáči? Pred dvoma dňami si vravela niečo iné!“
Immary až zalapala po dych.
Ten sen! Takže to bola skutočnosť ona... on!...
„Akým právom?!...“
Hlas mala až piskľavý. Ruka jej znovu vyletela no včas ju zastavil. Pevne ju chytil a kruto vykrútil dozadu aby sa ani nepohla a pritlačil o stenu.
„...Sukyn syn!“ Zasičala pomedzi zuby. Itachy sa kruto rozosmial.
„Ale noták maličká, nemôžeš povedať, že sa ti to nepáčilo.“ Snažila sa vymaniť zo zovretia to však iba zosilnelo a jej vyhŕkly slzy bolesti. Bola rozúrena a bezmocná...
„Mohla som to vedieť, nič iné od podliaka a vraha som nemohla očakávať!“
„Si običajny vrah a zbabelec, ako si mohlo bola to tvoja ro...!“Immary stratila zem pod nohami. Itachi ju držal jednou rukou pod krkom pritlačenu o stenu. Snažila sa uvolniť zovretie prstov, lapajúc po dychu s očami rozšírenými od prekvapenia nespúšťala z neho pohľad.
Ten hnev!
Ešte v živote nevidela nikoho tak rozzúreného a zároveň tak bezmocného. Nech sa snažil ako chcel bolesť v očiach nedokázal ukryť.
Itachi si nikdy nič nerobil z toho čo si o ňom ľudia myslia či vravia, ale z jej úst...
...z jej ústo to ťalo priamo do živého. Vedel ako ho ľudia vnímajú, no v pochabej chvíľke dúfal, že aspoň ona nie, že nie je ako ostatný... Nemohol jej to zazlievať. Nevedela aká je skutočná pravda...
„Ty nemáš žiadne právo súdiť ma. Nevieš aká je pravda. Nevieš o živote nič. Nemaš ponatie čo je živott a povinnosť...“
Pustil ju a ona sa zviezla na zem zúfalo lapajúc po vzduchu.
Dvere buchli tak hlasno až s ňou trhlo.
Tie oči!
Ten hnev a bolesť ktorá sa mu v nich zračila. Trhalo jej to srdce na márne kúsky. Pri spomienke na ten pohľad sa roztriasla. Nedokázala však určiť či väčšmi zo strachu či ľútosti. Slzy jej zmáčali celú tvár a ona iba bezvládne ležala na zemi schúlena do klbka.

Dni ubiehali ako voda a ona sa postupne začala zmierovať so skutočnosťou. Itachi sa od vtedy nevrátil. Nevidela ho nevedela čo je s ním a ani sa naň nepýtala Kisameho.
Tma pohlacovala všetko na kôkol spolu s ohlušujúcim tichom ovládli všetko naôkol.
Itachi sa po tichu v kradol do izby. Ležala pokojne, schúlene v strede posteli otočena k nemu chrbtom. Hodnu chvíľu ju takto pozoroval. Nakoniec to nevydržal a posadil na kraj postele.
„Čo správiš keď sa vám podari váš plán a Kakashi bude mŕtvy? Prídem na rad ja?!“ Ticho pošepla bez toho aby sa čo len pohla.
„Nie.“
„Oni to tak nenechajú, ty to vieš.“
„Mám Peinov sľub.“ Immary sa posmešne zasmiala posadila sa na posteli opierajúc sa o ruku sa otočila tvárou k nemu.
„A to má ma ochrániť? Sám tomu neveríš, tak sa nesnaž o tom presvedčiť niekoho iného.“
Zahľadela sa mu na tvár. V tej tme však skoro nič nevidela.
„A ak ti prikáže aby si ma zabil? Čo správíš?“ Mlčal. Immary sa mu znova otočila chrbtom.
„čakala som to...“ Hlas sa je zlomil.
„Immary!“
„Čo je?!“ Rozzúrene po ňom vybehla.
„Miluejm ťa.“ Zašepkal.
Immary sprva úplne skamenela. Ubehla hodna chvíľa kým sa ako tak spamätala. Hnev ochladol a vytriedala ju bolesť s ľútosťou.
„Predpokladám, že aj svoju rodinu si miloval a predsa...“
„...ty nevieš...“
Prisunula sa k nemu bližšie. Posadila sa na päti a prstami mu prešla po tvári.
„Tak mi to vysvetli.“ V hlase jej zaznievala súfala túžba konečne počuť pravdu.
„Nemôžem! Prisahal som a okrem toho nikdy by si to nepochopila. Si iná ako ja.“
„Prosím... Aspoň to skús.“ Nech sa medzi nimi udialo a udeje hocičo, nikdy ho nebude môcť nenávidieť.
Jeho nie!

Poznámka autora: Teta liang sa konečne dokopala dopísať to... Už 2 týždne som to mala rozrobene kopu času a nie a nie to dopísať. Zase jedna z tých kradších. Sorry za chyby ale nemam Word a píšem iba do poznámkoveho bloku čo mi robotu o dosť stažuje... Dúfam, že sa páčila. Idem sa pustiť hneď do ďalšej časti keď už som takto rozbehnutá...