Dar Krvi...Začiatok všetkého 01

Najkrajšie na bezvedomí je to, že nevnímate bolesť, nevnímate, že ležíte na zemi a okolo vás všetko horí, nevnímate, ako váš otec zomiera, ako na vás volá, nevnímate nič. Ale zrazu sa preberiete a nič nie je ako predtým. Všetko okolo vás je zničene. Spálene a rozsekané, ako po výbuchu bomby. Dom v ktorom ste prežili celé svoje detstvo je preč. Ostali iba trosky ,uhlie. Vaša rodina je preč, jednoducho neostalo nič a vy tam stojíte a dúfate, že je to len sen. Dúfate, že sa preberiete a všetko bude ako predtým. Že vstanete, zídete do kuchyne, pozdravíte otca a matku a naraňajkujete sa, že prežijete ďalší príjemný deň. Lenže to sa už nestane. Nič nebude ako predtým. Nikdy viac...
Práve keď tá predstava začne byť neznesiteľná objíme vás to ticho. Upadnete do milosrdného bezvedomia. Bezvedomia mimo krutej reality. Jednoducho sa zložite na zem a vypnete. Lenže raz sa prebudíte do skutočného sveta. Otvoríte oči v očakávaní, že vás budí matka. Lenže nad vami sa neskláňa jej tvár, to vidíte iba obhorené zbytky stropu miestami aj s plamienkami, ale tie nie sú obyčajné, sú čierne, magické. A vtedy sa vám to všetko prehrá, celý večer keď sa to tak zmenilo. Nechýba veľa a takmer zošaliete.
„Nie, Nie, Nie, NIE!” vás sa to predsa nemohlo stať. Prečo práve ja? Pýtate sa stále dookola. Prečo ešte žijem? Prečo som nezomrel s nimi.
A potom príde plač, najprv sa ho snažíte zadržať, ale potom to už nejde. Dáte tomu voľný priechod, plačete, celé vaše telo sa natriasa vzlykmi, plačete až slzy odplavia časť vašej bolesti, nie veľa, iba trošku, malý kúsoček akurát taký aby ste začali trochu uvažovať. A začnete sa pýtať: Čo teraz? Čo budem robiť? Čo bude nasledovať..
Pomaly som si utrel uslzenú tvár. Ani som si nevšimol, že som si ju ešte viac zašpinil uhlím. Aj keby som si to všimol bolo by mi to jedno. Veď čo je špinavá tvár oproti tomu čo sa stalo?
Vstal som a obzeral som si zvyšky domu, vyzeralo to ako zhorenisko. Ešte stále bolo cítiť tu silu ktorá to spôsobila. Miestami ešte horeli čierne plamene.
Začal som prechádzať troskami a hľadať niečo čo by malo ešte nejaký úžitok. Hlavne som sa snažil niečím zamestnať nech nemyslím na to čo sa stalo a vyhýbal som sa miestam kde som predpokladal že bude otcove...Zatriasol som hlavou.
„Nemysli na to!” môj hlas sa ozýval v tom tichu. Znel zvláštne, ako výčitka, napriek všetkým snahám sa mi vybavila otcova prísna tvár a ja som pocítil ako mi po tvári stekajú slzy. Sklonil som hlavu a prešiel do zadnej časti domu. Nie domu, do zadnej časti toho čo býval môj domov.
Zastal som v portálovej miestnosti. Dúfal som, že portál bude ešte fungovať. Celú podlahu pokrývali trosky. Ich odhrabávanie by mi trvalo večnosť. Normálnemu človeku by to trvalo večnosť.
Ustúpil som a zdvihol pravú ruku. Sústredenie mi šlo ťažko ale nakoniec som to zvládol. Okolo ruky sa mi mihotal modrý dym. Sústredil som sa a trosky odleteli v záblesku modrého svetla. Rozleteli sa na všetky strany, keď už to vyzeralo, že ma časť trafí zmenili smer a dopadli za mňa. Bolo to ako výbuch bomby. Použil som telekinézu. Mágiu ak chcete. Na svete nežije veľa ľudí ktorí by to dokázali. Vlastne iba dvaja...po všerajšku iba jeden...JA.
Znova som vykročil. Výbuch telekinézy trosky dokonale odpratal, počítajúc aj kúsky malé ako necht. Po zemi sa tiahol dokonalý kruh. Celý bol vyplnený znakmi. Vám by sa zdali ako kadejaké háky báky ale ja som videl runu cestovania, runu spojenia, runu, začiatku a konca a viacero ďalších. Bez nich by to nešlo. Vstúpil som do stredu kruhu a zavrel oči.

Sústredil som sa na runy, prebúdzal som ich a dodával im silu. Začali žiariť červeným svetlom. Okolo mňa sa vytvorila pologuľa tiež červenej farby a potom ma zasiahol ten pocit. Cítil som ako sa rozpadávam na milióny atómov ktoré následne „vcucol“ portál. Potom som sa zložil o tisíce kilometrov ďalej. Ako moje atómy znova zapadali do seba bol neuveriteľne dobrý pocit. Človek sa cítil ako znovuzrodený. Napokon som stál v kruhovej miestnosti s rovnakým portálom aký ma dostal sem.
Počul som vrzgot a otočil sa.
„Čo tu preboha robíš?” zdesene sa spýtal asi štyridsaťročný muž v čiernom plášti so striebornými výšivkami. Mal krátke žlté vlasy a veľký nos, toto človeku udrelo do oči ako prvé.
„Takže Taran je...je mŕtvy?” Taran môj otec. Odvykol som si od jeho mena. Pre mňa to bol jednoducho otec. Ani tentoraz som neodpovedal. Videl som jeho zhrozený pohľad. Obsahoval strach, súcit, prekvapenie, otázku. To všetko dohromady.
Videl som taktiež ako stojí. Váha či nema prísť ku mne a či ma nemá utešiť. Ale neurobil to. Otočil sa a povedal:
„Poď.” nič viac nič menej.
Neostávalo mi nič iné ako sa za nim pobrať. Viedol ma dlhými chodbami. Tie boli kamenné, zrejme časť nejakej staršej budovy. Napredovali sme a ja som sa snažil pojať čo najviac informácii. Nebolo toho veľa, chodby boli holé bez obrazov, výzdoby alebo čohokoľvek podobného, tak som si aspoň zapamätal cestu. Možno sa mi to raz zíde.
Nakoniec sme zastali. Pred nami boli obrovské dvojkrídlove dvere. Boli ozdobené všelijakými vzormi a sem tam som zahliadol aj runy. Môj sprievodca na mňa pozrel, v jeho pohľade som zazrel váhanie a obavy. Hľadel na mňa niekoľko sekúnd a potom s povzdychom priložil ruku presne do stredu dverí. Privrel oči a okolo ruky mu prebleskol hnedý záblesk a dvere sa otvorili. Odhalili obrovské kamenné nádvorie. Všade boli stromy, lavičky, trávniky zaberali polovicu nádvoria.Okolo neho pri stenách na určených miestach nachádzali súsošia. Boli ich päť. Prvé znázorňovalo bojovníka s priezračným mečom v ruke. Naokolo neho bola kupola ktorá vyzerala ako zo skla, ale nebolo to tak, lebo sa nedala rozbiť, ako som neskôr zistil. Ďalšia ukazovala postavu v dlhom plášti s vystretou rukou, za postavou sa dvíhala ľadová stena. Na ďalšej bola žena, nič nerobila, iba stála. Oproti predchádzajúcim sochám to bolo zvláštne. Štvrtá socha znázorňovala viacero postáv, všetky boli rovnaké. A posledná socha bola žena, kľačala nad zraneným bojovníkom a hojila mu rany. Vedel som, že každá socha kekei genkai nejakého klanu. Budem sa musieť na ne opýtať. Až teraz som si všimol študentov miesta kde som sa nachádzal. Po celej škole prechádzali ninjovia z rôznych kútov sveta. Ich vek sa pohyboval v rozmedzí 14 až 20 rokov. Takže môj vek nebol dôvod prečo si ma tak obzerali. Mal som vtedy 16 a ťahal som na 17. Vtedy som si uvedomil, že som celý špinavý a oblečenie mám dotrhané. Upsss. Pozrel som na svojho sprievodcu ktorý si ma tiež pobavene obzeral.
V tmavých chodbách to zrejme nebolo vidno.
„To ste ma nemohli upozorniť?” sykol som naňho. Tvár mu zvážnela ale jeho oči ešte stále pobavene zazerali. Musel som fakt vyzerať ako strašidlo keď zabudol na to prečo som tu. Zrejme si na to aj spomenul lebo jeho pohľad zvážnel.
„Poď.” zopakoval a mne zas neostávalo nič iné ako ho nasledovať. Vykročil po chodníku a ja som cítil ako sa za mnou otáčajú zvedavé alebo pohŕdajúce tváre študentov.