Krvavé náboženstvo

Múry chrámu sú staré stovky rokov. Zapácha to tu hnilobou a je to tu cítiť miliardy rokov starými, hrôzou poznamenanými náboženstvami. Omietka potichu opadáva. Pach krvi sa nesie po celej budove a ešte na míle ďaleko. Po celé generácie sa sem neodvážila vkročiť žiadna noha… teda, aspoň nie ľudská.

Nevie sa presne, kedy boli tieto chodby postavené. Vie sa len toľko, že nimi prešli miliardy nôh veriacich. Čo je to vlastne náboženstvo? Niekomu stačí povedať ,,viera v Boha."
Lenže Boh nie je božstvo.
Je to niečo viac. Krásny, žiadostivý pocit prešiel celým jeho telom. Tá neskutočná krása. Už len tá idea, samotná predstava ho unášala do nepretržitého šialenstva tej krásnej slasti. Viera, krása, potreba, túžba, vernosť, modlitba, neopísateľné pocity a naplnenie. To všetko je náboženstvo.
Obetná miestnosť je najrozľahlejšia miestnosť v celom chráme. Nenachádza sa v nej takmer nič, len veľký kamenný balvan uprostred. Ten je pošpinený krvou, ktorú tu zanechali obete. Strach, hrôza a nemilosrdnosť tu vládnu už stáročia. Jediné svetlo v miestnosti vyžaruje z malých kahancov rozmiestnených v kútoch. Ticho preruší hrôzostrašný, bubienky trhajúci vreskot. Beznádejný vreskot človeka, obetného baránka, ktorý je síce mladý, no napriek tomu má smrť na jazyku. Pán totiž potrebuje jesť.

Koľko hrôz prešlo týmito stenami. Koľko krvi striekalo… nenásytnosť, túžba a potreba. To všetko ničí milióny ľudských životov. Nevinných ľudí, ktorí nevedia, za čo boli potrestaní. Ľudská obeta. Zaujíma ich len jedno: obeta a krv. Len pre to oni žijú. Ako bábky, konajú každý jeho rozmar. Len zopár ľudí ich videlo a má to šťastie o nich rozprávať. Bledí ako svit mesiaca, rudé, prenikavé oči a pohľad, ktorému by sa neubránilo ani to najtvrdšie srdce. Lenže to je len maska. Prehovoria na vás tým sladkým hláskom. Len faloš…

Len jedna osoba ticho prizerá tejto obete. Prizerá sa, ako doňho vrazia dýku. Vreskot utíchne. Začne stekať jed, sladký, vášnivý, taký chcený, potrebný, vzrušujúca tekutina potrebná k životu. Pri pohľade na ňu všetci stíchnu, je čas večere. Šelma ticho vycerí tesáky, ako predátor sa zahryzne do surového mäsa a saje. Len saje a saje. Sladký jed páli šelmu na jazyku, naplňuje ju, je nenásytná, chceš ešte a ešte. Je to neovplyvniteľná prirodzenosť. Ako nenásytné supy, cicali, lízali a sali. Lebo to potrebovali. V tej nepretržitej agónii a slasti lepšej ako orgazmus.

Urobil som, čo moje srdce žiadalo. Musel som ju mať, bola to pre mňa droga. Je to moja prirodzenosť a ja s tým nič neurobím. No už
nikdy nezabijem dieťa. On mi pred rokom otvoril oči. Aké strašné, neľudské je zabiť niečo tak čisté! Otvoril mi oči, lebo môj Pán to tak chcel. Viem to. Čo mi vtedy povedal?
Toto je chuť pravdy. Vtedy som sal jeho krv, plnú zúfalstva, túžby a pravdy. Zničil ju jedom, pohltil ju, aby mi ukázal svetlo života.
A teraz všetko vie. Nastáva čas večere:

Len Tebe, Jashin - sama.