Dážď

Kde si? Kde sa skrývaš? Mám ťa čakať? Mám ťa hľadať? Má to cenu?

Udriem rukou po svojom odraze v pokojnom jazere. Doteraz som si nevedela predstaviť život bez teba, ale ako vidím, žijem, prežívam. Stále na teba myslím. Pokrútim hlavou a ľahnem si ne breh. Vlasy mi splývajú s vodou, snažia sa stať jej súčasťou presne tak, ako som sa ja snažila stať súčasťou tvojho života. Cítim slzy v očiach, nesnažím sa ich zadržiavať, plač nie je prejavom slabosti-hovorím si.

Možno pre shinobiho, ako si ty, by to bolo ponižujúce. Možno pre teba je slabosť preukázať svoje emócie, podeliť sa o ne so svetom- premýšľam a tvár mi schne. Aspoň na chvíľu nemyslím na svoj údel.

Pozerám do neba a načahujem sa za mrakmi. Bezstarostne si krúžia, šedé ovečky prekrývajúce slnko. O chvíľu pôjdu preč, alebo sa spustí dážď. Majú na výber. Ja som nemala.

Musela som ťa nechať ísť preč.
Privriem oči a snažím sa zabúdať. Akoby voda mohla pohltiť všetky moje starosti, odniesť ich preč, schovať ich v sebe. Navždy.

Pamätám si deň, keď všetko bolo iné. Keď si sa smial, snažil si sa o nemožné len pre neho... Snažil si sa dodržať sľub a na mňa si ani nepomyslel. Chcela som ťa mať pri sebe. Ale chápala som tvoju túžbu.

Z očí sa mi vyderú ďalšie slzy. Tentoraz sa za ne hanbím. Prečo? Pretože plačom nič nevyriešim...

"Bude ťa bolieť hlava, neplač," počujem v mysli hlas svojej mamy, ktorá ma kedysi utešovala v jej náručí. "Neplač pre niekoho, kto o to nestojí. Neplač pre toho, kto ti za to nestojí. A svet bude krajší, uvidíš," opakuje sa mi výjav z minulosti, zarezáva sa mi hlboko do srdca a núti ho znova krvácať.

Pritlačím si päste na oči, obrátim sa a schovám tvár v hline. Čelom mi stekajú pramienky studenej vody, vracajú mi moje odplavené spomienky. Chcem tu mať mamu. Chcem sa utešiť v jej náručí, keď už nemôžem mať tvoje.
Ani mama tu nie je. Aká to škoda...

Tak kde si?- pýtam sa znova, nadvihnem hlavu a prázdno hľadím do temných hlbín jazierka.

Stále utekáš? Alebo už hľadáš cestu naspäť? Nikto nevie, neviem to ani ja. Cítim sa mizerne. Vieš, chýbaš mi. Viac, ako je povolené. Je toto zakázané? Malo by byť.

Koľkokrát už som si povedala, že sa ti vydám naproti. Ale kde to je?-Naproti.. Môžeš byť kdekoľvek, rovnako ako tam nemusíš byť. A môžem sa mýliť a ty si zatiaľ žiješ pokojne niekde tu, nablízku. Tak to je s túžbami. Nevieme s nimi nič urobiť, nijako ich skrotiť, alebo zatlačiť do úzadia.

Znova udriem do odrazu, ktorý sa stihol vyformovať na hladine. Nemôžem sa na seba pozerať. Nemôžem sa pozerať na to, čo sa zo mňa stalo. Nedokážem to, hanbím sa za to, čo som bola, vlastne... čo som nebola schopná urobiť. Hanbím sa za to, čo si dokázal urobiť ty mne. Jeden človek narušil môj pokoj a takto.. takto ma zničil!

Tvár sa mi skriví bolesťou. Nenávidím ťa, hoci ťa milujem. Milujem ťa, hoci ty ma neberieš vážne.
Je to mizerné skóre. Ale tak to jednoducho je.

Človeku sa zriedkakedy podarí udržať náklonnosť k niekomu, kto ho odmietol. Ale... odmietol si ma? Netuším, nič si nepovedal a bojoval si ďalej. Keby si povedal nie, cítila by som sa takto mizerne? Cítil si sa tak ty, keď ťa odmietala ona?
Asi nie. Ty si iný.

Nemala by som takto mrhať časom, napomeniem sa a vyžmýkam si tmavé vlasy. Sadnem si na päty. Ešte chvíľu ostať pri tomto jazere, zatúžim nezmyselne, ale už je čas.
Nemotorne sa postavím na nohy. Ako sa mi len uľaví, keď so mnou zmizne aj ten odraz na hladine.
Bežím naspäť do domu, utieram si oči a nahadzujem nedotknuteľný výraz. Snáď ho nikto neprekukne.

Príde čas, keď sa tam znova uchýlim. K môjmu ostrovčeku pokoja. Viem to, nebolo by to prvýkrát, čo som sa takto potrebovala porozprávať sama so sebou, síce nie nahlas.

Raz príde deň, keď tam ostanem natrvalo v oveľa dlhšej debate.
A možno nepríde a namiesto neho sa vrátiš ty. Zatlačím túto pochabú nádej do úzadia.
Mračná sa roztrhnú, keď zatváram dvere a obraciam sa od nich.
Nebo sa rozhodlo plakať za mňa. Aké milé...

V prázdnote mojej mysle sa ozýva len tvoje meno... Naruto.