Viem, čo cítiš

Vianoce. Čas radosti a lásky. Rodina by mala byť spolu a všade by malo prevládať šťastie. Lenže šťastie nedokáže byť bez smútku. Preto všade, kde je šťastie, je aj smútok. Nijako to neovplyvníme, musíme sa s tým zmieriť. Život by vtedy nebol taký zábavný. Nikdy nie je podľa naších predstáv, no to nám nebráni mať ho rád. Preto vždy, keď nás prepadne smútok, nemali by sme sa mu poddať, ale prekonať ho a ísť za šťastím, lebo šťastie je v každom z nás. Treba ho len objaviť.

Spoza bielych mrakov vykúkalo slnko. Vrhalo svoje zimné lúče na krajinu pod sebou. Svietilo jasne, no nehrialo. V tomto ročnom období slúžilo len na svetlo. Teraz nevládlo slnko, ale zima. Všetko, na čo dočiahla pokryla vrstvou snehu. Aj teraz padali malé, ale studené vločky. Krútili sa vo vzduchu, predvádzali tance, až kým nedopadli na zem. Všetku vodu pokryl mráz, na domoch zarosil okná a zo striech vyseli cencúle. Zima si všetko podmanila. Zvieratá sa skrývali vo svojích norách a ľudia v domoch. Von vychádzali len občas. No aspoň niekto sa tešil z toľkého snehu a chladu. Deti. Milujú sneh, ľad a malé vločky. Milujú zimu. Niektoré ju však nenávidia. Sedia schúlené pri okne a ignorujú smiech tam vonku. Budú radšej doma, ako by mali vystrčiť von čo i len prst. Niekedy je zima krutá, no niekedy radostná.

"Sakura, vylez už konečne!" Naruto búchal netrpezlivo na dvere. Prečo ho len ignoruje, spravil jej snáď niečo? Nič. Nikto sa neozýval, nebolo počuť nič. Všetko bolo tiché a predsa tam niekto bol. Malá postavička sedela schúlená na posteli. Rukami si objala kolená a chrbát mala opretý o stenu. Ignorovala búchanie a kričanie svojho kamaráta. Nech ide sám, ona s ním nepôjde. Nemá rada zimu. Neznáša tie malé vločky, čo jej stále sadajú na mihálnice a štípu ju na lícach. Striasla sa, aj keď jej bolo teplo. Do rúk si zobrala šálku čaju a napila sa. Príjemne jej hrial ruky, jeho teplo sa jej dostávalo do prstov. Cítila, ako jej ide až do žalúdka. Cítila to teplo. Pomaly nasávala vôňu čaju a vychutnávala si ju. Chlapcovo volanie ju začínalo hnevať.
"Nechaj ma a odíď. Nechcem ísť von, pokiaľ nebude zase teplo."
Naruto sa zamračil. Prečo by išla von až v teple? Zima je fajn, nie?
"To chceš byť v nútri tak dlho sama? Nechceš byť radšej s ostatnými?" presviedčal ju.
"Nemám záujem." zamrmlala.
"Prosím, pre mňa. Môžeme sa ísť prejsť. Len my dvaja." pri tej predstave sa pousmial.
"Nechcem."
Naruto sa začal prechádzať popri dverách a presviedčal ju. Po márnych pokusoch to vzdal. "Pustíš ma aspoň dovnútra?"
Chvíľu nebolo nič počuť, no potom sa v tichosti otvorili dvere. Sakura sa postavila vedľa nich a mlčky sa pozerala do zeme. Naruto vošiel dovnútra a zahľadel sa na ňu. "Čo ti je?"
"Ja... nemám rada zimu." Zachmúrila sa, no dokázala sa naňho pozrieť.
"Nemáš rada zimu?" zažmurkal prekvapený "Odkedy?"
No ona neodpovedala. Namiesto toho jej po tváry stiekla slza. Potom druhá. Naruto pochopil. Minulú zimu jej zomreli rodičia. Vtedy sa stala odkázaná sama na seba tak, ako on. Ľutoval ju, aj keď ani on nemal rodičov, nevedel, čím si presne prešla. Ona na nich mala spomienky, on nie.
"Ja... prepáč, nechcel som. Je to moja vina. Nemal som sa ťa tak hlúpo pýtať. Viem, aké to je. Zčasti, no myslím, že si to viem predstaviť." nežne ju objal. Čakal, kým sa vyplače a až potom pokračoval: "Chápem, ale to neznamená, aby si zostávala sama. Viac sa potom sústredíš na tie myšlienky. Viac ťa to potom bolí. Keď budeš s niekym, bude sa ti na nich ťažšie myslieť. Radšej si užívaj zimu, kým sa dá, lebo za chvíľu skončí a potom to budeš možno ľutovať. Nechcem ťa do ničoho nútiť, no tak som to spravil ja. Dá sa povedať, že som sa z toho vyliečil." utešoval ju a pritom sa vnáral do spomienok. "Bolo to ťažké obdobie, no prekonal som to."
Vtedy si uvedomil, že Sakura už neplače. Pozerala sa naňho. Mala ustaraný pohľad, bála sa, či mu neublížila spomienkami. Možno trochu, no usmial sa na ňu. Pokúsila sa mu úsmev opätovať, no moc sa jej nepodaril.
"Tak ideš sa so mnou prejsť? Aby si sa odreagovala."
Neodpovedala hneď, namiesto toho premýšľala a zahľadela sa von oknom na chumáčiky snehu. Opäť sa striasla, no prikývla. Naruto zrazu ožil, prekypoval šťastím. To šťastie zasiahlo aj ju. Nebránila su mu. Už jej bolo lepšie. Obliekla sa a otvorila dvere. Nadýchla sa, no do nosa jej vleteli vločky. Spravila grimasu a začala kašlať. Naruto sa vedľa nej rozosmial a pritúlil si ju k sebe. Chytil ju za ruku a vošli do malého parku. Pretekala tade rieka, no teraz bola zamrznutá. Začali sa pechádzať pozdĺž rieky. Prešli okolo Hinaty a Kiby, ktorý sedeli na lavičke a hádzali po sebe zamilované pohľady. Takto išli niekoľko minút. Naruto sa oprel o zábradlie a otočil sa k Sakure. Usmial sa. Už nebola taká smutná, no zďaleka ani veselá. Vzdychol si.
"Chceš niečo na zahriatie?" kývol hlavou smerom k automatu, no nespúšťal z nej oči. Pomaly prikývla.
"Tak tu počkaj, idem ti niečo kúpiť. Horúca čokoláda môže byť?" vybral si peniaze a pozrel sa na ňu. Prikývla, no bola ďalej zabratá vo svojích myšlienkach. Nechal ju teda tak a kúpil jej horúcu čokoládu. Netrvalo dlho a už bol späť. Podával jej ju. Zavrela oči, vtiahla jej vôňu do nosa a až potom sa napila.
"Nad čím rozmýšlaš?" opýtal sa, keď dopila.
Pozrela sa naňho, najprv si zase odpila a potom spustila: "Neviem, čo teraz budem robiť, ako budem žiť. Vieš, keď su tu už neni. Nemám poňatia, čo mám spraviť."
Chápal ju. Pozeral sa na ňu a potom odpovedal. "To je na tebe, rob čo ťa baví a čo si vyberieš, no aby si to potom neľutovala. Vždy tu máš mňa."
Opatrne sa naňho pozrela. Pousmiala sa a pritúlila sa k nemu.
"Prečo si taký starostlivý?" mala zavreté oči.
"Neviem." privinul si ju ešte tuhšie " asi preto, že ťa mám rád."
Vymanila sa z jeho objatia a pozrela sa mu do tváre. Nevyjadrovala žiadne emócie, len sa na ňu pozeral.
"Ja... to som vedela už dávno, ale aj tak ma to prekvapilo."
Nič nehovoril, naďalej sa na ňu pozeral. Zneistela. Prečo sa tak pozerá? Zneistená jeho upretým pohľadom ďalej pila čokoládu. Ani si neuvedomila a mala prázdny pohár. Zdvihla oči a pozrela sa naňho. Stále sa na ňu pozeral, tak ich sklopila a hodila pohár do koša. Nevydržala a opýtala sa ho nato.
"Prečo sa na mňa tak pozeráš?"
"Prepáč," sklopil oči "zdalo sa mi, že si nejak divne zareagovala."
Sakura nadvihla obočie. Nepamätá sa, že by reagovala nejak nezvyčajne. Vzdychol si.
"To je jedno, aj keď ma nemáš rada, ja ťa budem mať. Navždy." položil si líce na jej vlasy.
"No vieš, aj ja ťa lúbim." zaborila si hlavu do jeho vetrovky a silno sa začervenala. Prečo to bolo také ťažké povedať? On sa nečervenal tak, ako ja.
Naruto zostal zaskočený. Netušil to. Nevedel, čo má robiť, no ovládol sa. Pozrel sa jej do očí. Už sa nečervenala, pozerala sa na neho a čakala, kým niečo povie.
"Naozaj?"
Prikývla, teraz sa nezmohla na slová. Pomaly sa k nej naklonil a pobozkal ju na líce. Začervenala sa. Potom ju pobozkal na pery. Rukami ho chytila okolo krku.
"Si šťastný?" opýtala sa.
"Nesmierne," zaškeril sa "ty si moje šťastie."
Znova ju pobozkal, no teraz sa začervenal aj on. Bol rád. Rád, že to takto dopadlo. Objavil svoje šťastie. S ňou už nikdy nebude smutný. Nikdy. Pretože nikdy ju neopustí. Svojho šťastia sa nevzdá.