OČI - 15. Stret

Kapitola pätnásta: Stret

Deň sa blížil k poludniu, slnko svietilo pomedzi stromy, príjemné poludňajšie ticho dopĺňal šum listov všade naokolo. Les vyzeral ako každý iný, snáď nikoho okrem člena organizácie by ani nenapadlo že tento les nie je obyčajný. Uprostred lesa medzi stromami ležala skala, vysoká asi tri metre vrazená hlboko do zeme. Celkovo vyzerala nevšedne, pretože nech by sa človek snažil akokoľvek inú podobnú skalu by tu nenašiel. Možno keby tu niekto šiel mohlo by sa mu to zdať zvláštne, ale cesty ktoré používali ľudia boli vzdialené, niekto by povedal že tu snáď nikto nikdy ani nevstúpil.
Stačilo by však iba nepatrné mrknutie oka aby pochopil že sa mýli. Pred skalou sa jeden človek objavil, bol odený v čiernom plášti a aj navzdory počasiu mal hlavu zakrytú kapucňou. Pomaly sa zohol a položil dlaň na skalu na mieste kde pod plytkým uhlom stúpala zo zeme. Ešte chvíľku tam kľačal zohnutý v tejto polohe a vzápätí zmizol, ako keby ho pohltila zem.

Temnotu narušovali iba slabé paprsky svetla prenikajúce hrubou vrstvou zeme odniekiaľ zhora. Miestnosť bola vlastne iba nahrubo vytesaná diera, podlaha však bola rovná. V jednom kúte miestnosti stáli vedľa seba dve kovové kóje a v nich ležali dvaja ninjovia. Ruky a nohy mali pripútané ku kójam kovovými spojkami a na tvári masky. Nebyť slabého pípania a grafického snímača telesných funkcií, vyzerali by ako keby ani neboli živí. Kovové chrániče priviazané na ich čelách naznačovali že pochádzajú z Dažďovej.
Pípanie na prístroji sa zmenilo, frekvencia tlkotu srdca sa prudko zvýšila. Jediný vchod do miestnosti bol prehradený zvislou mrežou, ktorá sa za tupého hrmotu pomaly začala zasúvať do stropu. Ninjovia v kójach sa začali prebúdzať, trhané pohyby ich tiel rozkývali kóje a tie začali pod ich náporom vŕzgať. Keď prvý ninja otvoril oči vyzeral ako keby videl smrť, v jeho pohľade sa zračil nepopísateľný strach, všimol si že je ku kóji pripútaný na nohách a rukách, ale skôr ako by sa vôbec pokúsil oslobodiť, spojky ktoré ho pútali ku kovovému lôžku sa samé zacvakli do otvorenej polohy. Ninja sa zvalil na zem a strhol si z tváre masku. Jeho dych bol prudký a prerývaný, len tak tak že sa nezbláznil. Keď sa trochu uklľudnil, uvedomil si že v miestnosti nie je sám. Vo vedľajšej kóji sa práve prebúdzal druhý ninja. Po pár minútach sa zopakoval scenár ktorý prežil sám na vlastnej koži.
„Čo sa to deje? Kde to sme?“
Pýtal sa prvý ninja, aj keď vedel že ten druhý ešte nie je v takom stave aby mu mohol odpovedať.
Dych aj kŕčovité pohyby jeho spoluväzňa sa odrazu upokojili. Sedel iba tak strnulý bez pohybu a prázdnymi očami sa pozeral niekam do tmavej steny.
„Hej si v poriadku?“
Spýtal sa prvý a priblížil sa k nereagujúcemu ninjovi.
Najprv si prvý ninja myslel že má niečo so zrakom, ale po chvíľke si uvedomil že to čo vidí sa naozaj deje. Farba pokožky druhého muža sa sfarbila do odtieňa modrej, vlasy sa mu skrátili a tiež sa sfarbili, tento krát ale do tmavého odtieňa modrej a zelenej.
Muž ktorý ešte pred chvíľkou sedel na zemi bez pohybu teraz stál a rozhliadal sa. Bežné ninja oblečenie nahradil dlhý čierny plášť s červeno-bielymi mrakmi a na chrbte sa mu objavil obrovský meč obalený bielou ninja páskou.
Prvý ninja sedel bez pohnutia na zemi a vyjavene sledoval celú premenu ktorá sa pred ním udiala.
Keď si ho muž v plášti všimol, ostal na prvom ninjovi stáť pohľadom. Zdalo sa ako keby nevedel čo vlastne vidí. Možno to trvalo iba pár sekúnd, alebo možno niekoľko minút, na modrej tvári sa odrazu bezvýrazný výraz zmenil na úškľabok, pričom sa mu v úsmeve objavil rad špicatých zubov.
„Hmm, ty si Itachiho, .... ale vlastne si teraz už zbytočný.“
Ani nepríjemný hlas, ani ruka ktorá uchopila rúčku meča nedokázali ninju, ktorému sa v tele rozlial strach, prinútiť k pohybu. Ostal len tak bez pohybu ako korisť lapená pohľadom dravca a možno si ani neuvedomil okamih keď veľká zbraň dopadla presne na miesto a oddelila jeho „ja“ od života.
Veľký meč prenikol telom ako keby tam ani nebolo a rozdelil telo ninju na dve časti. Náraz bol tak prudký že ostriekal protiľahlú stenu krvou na ktorej sa teraz červenajúca škvrna pomaly stekala v pramienkoch na podlahu. Kupodivu meč obalený bielou páskou bol čistý ako keby sa ani nedotkol svojho cieľa.
Kisameho úsmev na tvári zoslabol.
„Dosť bolo zábavy, poďme sa pozrieť na nášho nezvaného hosťa.“
Povedal pričom si zavesil meč späť na chrbát a vyšiel vchodom na temnú chodbu.

Itachi kráčal temnou chodbou, dokonca aj v úplnom tichu prázdnej jaskyne boj zvuk jeho krokov ledva badateľný. Vzduch bol vlhký a niesol so sebou pachy na ktoré by Itachi najradšej zabudol, ale minulosť ktorú si stvoril k nemu patrila a s trochou irónie si sám pre seba povedal že nebude pred ňou zatvárať oči.
Chodba odrazu skončila a Itachi sa ocitol v rozľahlej miestnosti, uprostred bol veľký kamenný stôl a okolo neho desať prázdnych stoličiek. Riskol trošku premrhanej chakry a v hlave sa mu vynoril obraz celej miestnosti. Na druhej strane chodba pokračovala ďalej, ale ten smer ho nezaujímal. Po jeho pravej ruke boli dvoje dvere, ďalšie východy už miestnosť nemala. Pomaly vykročil k tým bližším a bez najmenšieho zaváhania dvere otvoril. Táto miestnosť bola pomerne malá, jej skromné vybavenie tvorilo nízke lôžko, stolík a veľká drevená truhla položená pri stene, čo najďalej od dverí. Snáď okrem prachu ktorý sa tu usadil po dlhšej dobe čo tu nik nebol, boli stolík i lôžko úplne prázdne. Itachi pristúpil k truhlici a otvoril ju. Na ľavej strane bolo poukladaných niekoľko plášťov Akatsuki a ďalšieho oblečenia spolu so slamenými klobúkmi, na pravej strane boli dve škatule, jedna obsahovala shurikeny a druhá kunaje, ale ani jedného z toho sa Itachi nedotkol. Po dĺžke truhlice, za oblečením a výbavou, ležal stredne krátky meč v puzdre lemovanom znakmi rodu Uchiha. Meč bol jemne zahnutý ako samurajské katany, ale bol kratší a s kratšou rukoväťou aby bol viac prispôsobený pre ninju. Bez váhania si odopol plášť a puzdro aj s mečom si pripevnil na chrbát prackami ktoré zbroj mala. Puzdro do praciek presne zapadlo ako keby boli tieto dve veci pre seba priam stvorené. Znovu si pripol plášť a zakryl tak zbraň ukrytú na chrbte. Truhlicu uzavrel a bez jediného pohľadu vykročil z miestnosti, tesne predtým ako však odišiel zo siene do chodby sa zastavil.
„To už aj odchádzaš?“
Ozval sa hlas z opačnej strany siene.

Úsmev na Kisameho tvári sa rozšíril.
„Možno, keby ma nezaujímalo ako si objavil toto miesto a ako si dokázal prekonať jeho ochrany, by som ťa nechal ísť. A pre tvoje nešťastie som ten typ čo je veľmi zvedavý.“
Uchechtol sa.
S jeho výškou sa takmer dotýkal stropu chodby a tak aby mohol plne využiť svoju zbraň urobil pár krokov do siene. Jeho ruka siahla na rukoväť veľkého meča. Muž ostal stáť bez pohybu otočený tvárou do chodby kde niekde v temnote sa skrýval východ zo skrýše.
„To si až taký vystrašený že sa nedokážeš ani pohnúť?“
Posmešne povedal Kisame a urobil ďalší krok vpred, neustále ale bol pripravený použiť meč. K jeho nevôli bol ale jeho protivník k nemu otočený chrbtom, teda mu nevidel do tváre a aj vďaka plášťu s kapucňou nevidel z nepriateľa takmer nič.
„Myslel som že sa to zaobíde bez zbytočného stretu.“
Ozval sa chladný a pre Kisameho tak známy hlas. Dlaň povolila a klesla vedľa jeho tela. Ostal zarazene stáť a úškľabok dovtedy dominujúci jeho tvári bol preč.
Ešte chvíľku sledoval chrbát muža, všetky pochybnosti sa vytratili.
„Heh, mal si byť mŕtvy.“
Aj napriek významu slov ktoré práve predniesol, sa mu ústa roztiahli do širokého úsmevu a znovu ukázali žraločie zuby.
„Áno to som mal.“
Odpovedal Itachi a pomaly sa otočil. Kisame ho pohľad skĺzol na jeho výbavu.
„Tuším sa ti rovnošata už prestala páčiť.“
Uchechtol sa, ale pri pohľade na jeho tvár sa opäť zarazil.
„Madara spomínal niečo o tom že má tvoje oči.“
„Nemá.“
Odpovedal chladne Itachi.
„Má ich Sasuke. Aj keď o tom možno nevie.“
Kisame už znova vysmiaty, opäť uchopil svoj meč.
„No mňa to vlastne nezaujíma, vždy som chcel s tebou bojovať, ale kvôli tomu tvojmu sharinganu by to bola pekná nuda. Vlastne aj tak by si mal byť mŕtvy.“
Itachi sa nepohol.
„Naozaj chceš so mnou bojovať takto?“
Znovu bol jeho hlas bez kúska emócií.
„Ber to ako akt priateľstva, zabiť ma tu nemôžeš, ale ak ma porazíš, ponechám si ten fakt že žiješ iba pre seba.“
Itachi neodpovedal ale odopol si plášť a nechal ho klesnúť na zem.
„Výborne.“
Vykríkol Kisame a rozbehol sa smerom na Itachiho. Pohyboval sa rýchlo, vyskočil na kamenný stôl a prudkým odrazom letel priamo k svojmu cieľu. Zvuk Samehady pretínajúcej vzduch vyplnil sieň. Itachi sa však prudkému výpadu uhol, rozkročil sa a urobil rýchlu otočku pričom sa ocitol pri ninjovi s modrou kožou na dosah ruky. Kunaj ktorý sa mu objavil v ľavej ruke smeroval presne na krk modrokožca. Ten ale na poslednú chvíľu vykryl ostrie rúčkou svojho meča a premetom vzad uskočil do bezpečnejšej vzdialenosti.
„Vyzerá že som ťa podcenil. Ale ako sa zdá nie si ani slepý a dokonca aj choroba ktorá ťa mala zabiť niekam zmizla.“
Povedal Kisame, ale nevyzeral že by bol vyvedený z miery.
„V tom prvom bode sa nemýliš, naozaj som slepý a tá choroba bola aj pre mňa zvláštnosťou, ale myslím že som na to prišiel.“
Odpovedal Itachi a pre pobavenie Kisameho sa mu jemne dvihol pravý kútik.
„A?“
Vyzvedal modrokožec.
„Vážne si dnes nejaký zvedavý. Ber to ako „akt priateľstva“, ... tá choroba bola následok mangekyou sharinganu, dosiahol som v oboch očiach takej úrovne, že moje telo to nezvládalo. Keď som o sharingan prišiel choroba zmizla.“
Rozrozprával sa Itachi.
„Vlastne som tak celkom o sharingan neprišiel...“
Itachiho doteraz zatvorené oči sa otvorili a najprv bledé oči na okraji sčernali.
„... nezabudni čo si sľúbil.“
Skôr ako stihol Kisame akokoľvek zareagovať dostal prudkú ranu päsťou do žalúdka až sa zdvihol do vzduchu, druhou rukou Itachi v jedinom pohybe vytiahol krátky meč s matne šedou čepeľou, ktorá sa tak trošku leskla červeňou, a prebodol Kisamemu srdce.
Telo mŕtveho ninju z dažďovej ležalo na kamennej dlážke siene kde sa tvorila tmavočervená kaluž krvi unikajúca dierou v srdci.

Muž v tmavom plášti sa objavil pri skale v lese, posledný pohľad venoval skale za sebou a stratil sa v temnote noci.