Ten osudný deň...

Chlapec sa prechádzal po uličkách Konohy a v jeho srdci sa odohrával krutý boj. Vedel, že dnes sa jeho život úplne zmení. Cítil to a očakával. Musel, lebo to bol jeho osud. Osud v bolesti a beznádeji.
Srdce mu krvácalo a v hlave sa mu rojili myšlienky čierne... myšlienky bolestné...
Myslel na ňu. Na jej krásny úsmev, na jej nežné objatie a slané slzy... myslel na to aká je krásna keď sa hnevá...ako mu bude chýbať keď ju opustí...keď odíde...

Krásne myšlienky vystriedali iné...všade krv a zápach smrti...strach a detský plač...samota...beznádej...neláska.
Nenávisť, pomsta a uspokojenie...čierno a nekonečno...
Ako strašne by chcel zostať, teraz, keď myšlienky na pomstu vystriedal úsmev a radosť z priateľstva. Konečne mal pocit, že ho má niekto skutočne rád...

Odrazu naň niekto zavolal. Spoznal ten hlas. Patril jej. Chcel sa otočiť a usmiať sa, ale keby to spravil, už by nedokázal odísť. Preto na ňu len vybrechol, aby ho nechala tak. Netušil, že cit ktorý horel v jeho srdci, spaľuje rovnako aj ju.
A ona začala rozprávať... plakala a vyjavila mu, ako veľa pre ňu znamená...chcela aby ostal, aby ostal s ňou...
Sľubovala mu radosť a šťastie...keď odmietol, chcela ísť s ním. Prosila ho a plakala. No on aj tak nemohol... jeho životom bola pomsta... jeho životom nebolo šťastie a odpustenie... jeho životom bola temnota...

Prekvapil ju keď si zastal tesne za ňou a do ucha jej pošepkal slovo. Jednoduché slovo, myslené však z hĺbky srdca...
Omráčil ju a keď mu padla do náručia, odniesol ju na najbližšiu lavičku.
Z oka jej tiekla slza. Neutrel ju. Len na ňu pozeral a tvor v jeho hrudi mu ruval dušu...
No potom mu do srdca vystrelila tá najbolestnejšia myšlienka... ako maličký chlapec plače nad telom jeho rodičov a do srdca sa pomaly vkráda chlad. Samota a ťažoba osudu jeho klanu...

A ako tak pozeral na spiace dievča, tichým hlasom prehovoril:

„ Je mi jedno, či budem žiť, lebo som stratil všetko, na čom mi záležalo. Život zo mňa už dávno vyprchal. Víno mi chutí ako voda, mäso mi pripadá ako prach. Všetka radosť pominula. Zostala mi iba jediná túžba: zapichnúť meč do bratovej hrude.“

Potom sa otočil a s bolesťou v srdci opustil zdroj svojej poslednej radosti...