Nenávidené územie- CAPT 1= Šírenie nenávisti

Ninja urobil úkrok doľava, ale katanou, ktorú tam nechala kunoichi ležať, jej presekol hruď. Po tele jej prebehla pálivá bolesť. Jej krik bol nezrozumiteľný. Druhou katanou v pravej ruke divoko zamávala a ľavou si chytila zranenú hruď. Katana sa jej náhle o niečo zasekla, takže ňou nemohla pohnúť. V obrovskej bolesti sa otočila a zistila, že meč sa zasekol do ninjovej hlavy.
,,Dobre ti tak, „ dostala to seba cez zaťaté zuby.
Šklbnutím vytiahla meč z jeho lebky, čo jej spôsobilo ďalšiu mučivú bolesť. Z nejakého dôvodu boli zvuky boja vzdialenejšie a ona počula len krik.

Keď cudzinec vošiel dnu, čistil práve Jiró zo steny zbytky od saké. Tento hostinec, ani alkohol v ňom obvykle neboli stredobodom záujmu pútnikov. Dni, keď Jiró nepoznal tvár jediného zo stálych hostí bolo pramálo. Jirá nezaujímalo, kto do jeho hostinca chodí, hlavne keď mali ľudia peniaze a boli smädní.
Cudzinec sa posadil k stolu. Zdalo sa, že na niečo čaká, alebo niečo hľadá. Nijako si neobzeral tmavé ste. Bolo by to aj tak takmer nemožné, vzhľadom k tomu, že v hostinci neboli okná a všetko osvetľovali sviečky. Stoly a stoličky boli rozhádzané po celej krčme. Jiró sa nikdy nenamáhal stoly dajako usporiadať, pretože hostia si ich vždy presúvali, kam sa zrovna hodilo. Asi po minúte cudzinec vstal. Mal mohutný naskladaný plášť s kapucňou, takže mu nebolo vidno do tváre.
,,Čakám, že ma niekto obslúži pri stole,“ povedal prekvapivo ženským hlasom.
,,Pri stoloch neobsluhujem,“ odsekol Jiró.
Nikdy nevidel zmysel v tom platiť čašníkovi. Keď chceli hostia pitie, mohli predsa prísť k baru. A ak boli príliš opití, než aby sa im to podarilo, tak by im aj tak nenalial, pretože takí opití hostia akurát vyvolávali bitky. A Jiróv hostinec bol pokojné miesto. Cudzinka hodila na bar striebornú mincu a opýtala sa:
,,Čo tu máte ako najdrahšie pitie?“
,,Tak to bude Skalný výpar. Robia ho na severe a je to s kvasom...“
Nevidel jej do tváre, ale bolo jasné, že ohrnula nos.
,,Nie, nič zo severu.“
Jiró pokrčil ramenami. Ak táto žena nemala rada pitie zo severu, nemienil to riešiť.
,,Máme ešte kukuričnú whisky...vypálili sme ju len minulý mesiac.“
,,Beriem.“
Cudzinka udrela rukou do dreveného baru, až nadskočili všetky zbytky, semienka a škrupiny od orechov. Jiró bar upratoval snáď iba raz do roka. Nehodlal upratovať niečo, čo nieje vidieť. Jeden z hostí, ninja, ktorý vždy pil len Skalný výpar sa obrátil na cudzinku.
,,Mohli by ste mi povedať, čo máte proti pitiu zo severu?“
Pokrčila ramenami a Jiró zatiaľ zložil z police fľašu s kukuričnou whisky a nalial do pohára, ktorý bol takmer čistý.
,,Proti pitiu zo severu nemám nič- to skôr proti severu samotnému.“
Cudzinka podala ninjovi ruku.
,,Volám sa Yuuka Nanami. Som elitná ninja z Konohy a musím povedať, že z toho, ako sa to tento rok vyvíja nie som zrovna nadšená.“
Ninja sa neobťažoval, aby ruku prijal alebo sa predstavil, iba povedal:
,,Veľmi silno pochybujem, že ste tá, za ktorú sa vydávate slečna a z toho čo hovoríte, je mi jasné, že ako ninja stojíte sa málo.“
´Sakra! Ako mohol na to prísť?´ Ale Miyo pochopila, že ninja nieje zrovna v priateľskom rozpoložení, spustila ruku a radšej v nej zovrela pohár s whisky. ,,Som vynikajúca kunoichi, pane- a v Konohe sa mi darilo k svetu, než ma okolnosti prinútili presťahovať sa sem.“
Naproti Miyo sedel obchodník, ktorý zašomral do pohára s pivom:
,,Okolnosti, jasné. Odviedli vás bojovať proti Bijuu, že áno?“
Prikývla.
,,Rovnako, ako mnoho ďalších. Snažila som si tu v Kiba no Kumi zriadiť nové živobytie a pokračovať v povinnostiach, ale ľuďom z iných zemí proste neveria.“
Jiró sa pristihol, že na prvú polovicu ženinho rozprávania súhlasne prikyvuje a snáď súhlasil aj s tou druhou. Aj on prišiel do Kiba no Kumi potom, čo odtiaľto vyhnali Bijuu- pravdaže nie bojovať, pretože keď sa sťahoval, boli už všetky boje skončené. Prišiel prevziať dedičstvo. Jiróv brat Ozcuru proti Bijuu bojoval a zahynul. Jiró mal náhle dosť peňazí, aby otvoril hostinec, o ktorom jeho brat snííval.
,,Toto neberiem,“ povedal akýsi strážca.
,,Bojovala si vo vojne elitný ninja, tak musíš vedieť, čo pre nás Kumogakure no Sato urobila.“
,,Nemám problém s tým, čo pre nás urobili jej pešiaci, dobrú muž,“ povedala Miyo, ,,ale skôr s tým,čo nám robia teraz.“
,,Dostali zo všetkého ten najväčší kus.“
To sa ozval muž od jedného zo stolov za ninjou, zrejme kapitán nejakej lode.
,,V našej zemi dávajú všetci prednosť severanom, keď príde na opravy, alebo zakotvenie. Minulý mesiac som musel čakať pol dňa, kým ma nechali ukotviť čln, ale dve hodiny po mne priplávala flotila zo severu a dostali miesto hneď.“
,,Myslím, že by sme to nemali rozoberať. Až si človek povie, čo to tú Hatake napadlo,“ povedala Miyo.
Jiró sa zamračil. Pri tých slovách hostinec náhle relatívne stíchol. Mnohí celú dobu súhlasne, alebo nesúhlasne mrmlali. Ale ako sa Miyo zmienila o Yame Hatake- a čo je horšie, vyjadrila sa s náznakom opovrhnutia- celý lokál stíchol. Až príliš. Za tri roky, čo Jiró hostinec vlastnil, naučil sa, že existujú dve situácie, kedy mohol očakávať bitku: Keď bol až príliš veľký hluk, alebo príliš veľké ticho. Pričom tá druhá možnosť so sebou prinášala súboje naozaj bolestné. Vedľa ninju sa postavil druhý- tento bol však širší v ramenách a celý ten čas mlčal. Keď sa však teraz ozval, bolo to dunivým hlasom, pri ktorom sa roztriasli poháre.
,,Pozrite, nikto tu nebude urážať Hatake-sama, pokiaľ nechce stráviť zbytok života bez zubov!“